Labuda: Tiso je moja najkrajšia pomsta

23.04.2005 17:34

V bratislavskom Divadle Aréna uvádzajú monodrámu Tiso. Mnohí ju označujú za udalosť. Historickú aj hereckú. Sám Labuda hovorí: "Som prvým interpretom Jozefa Tisa, už to história zaznamená."

Keď ste sa narodili, Tiso ešte žil. Kedy ste o ňom počuli po prvý raz?
Ako dieťa som pri svojich dobrodružných cestách po dome na povale, po našom "na padláši“, objavil schovaný Tisov portrét a rôzne písomnosti z čias slovenského štátu. Otca som sa spýtal, čo to je? A vtedy som sa dozvedel, že otec si takto skrýval spomienku na Slovenský štát, na prezidenta Tisa.

Ako chlapcovi vám také vysvetlenie stačilo?
Pochopil som, že slovenský štát je tabu. Opäť už bola Československá republika, a tak som mal pocit, že je to spomienka otca, mojich rodičov na to, že tu bol nejaký štát, o ktorom sa teraz nesmie hovoriť. Čosi tajomné ako z rozprávky.

Lákala vás tá téma? Veď tajomstvá priťahujú…
Vedel som, že o tom sa nesmie hovoriť, lebo je to schované „na padláši“, nuž som sa o to nezaujímal. Navyše doma sa na národnú strunu nehralo. Rodičia mali obchod, kam chodili aj Maďari, ktorí sa zastavili cestou do Banskej Štiavnice. Mali sme veľmi úzky vzťah s jednou českou rodinou, ku ktorej som chodieval na prázdniny do Čiech. Téma Tiso tak zapadla. Z domu som bol vychovaný tak, že mám rád aj Slovákov, aj Maďarov, aj Čechov.

Kto vám vlani ponúkol hrať Tisa?
Pozval ma Juraj Kukura, riaditeľ Arény, na stretnutie, kde som sa zoznámil aj so scenáristom a režisérom Rastislavom Ballekom. Kukura mi dával kontrolné otázky a nevedel som si vysvetliť, čo to znamená. Pýtal sa, či som veriaci, ako som na tom so svetonázorom, kládol mi rôzne ideologické otázky. Nesmerovalo to k nijakej hereckej ponuke, nuž som ho posúril, nech povie, o čo mu ide. Vtedy mi povedal, že Ballek spolu s dramaturgom Martinom Kubranom si vybrali tému Tiso, roky pracovali na podkladoch, zháňali po archívov jeho prejavy a články a chcú to zinscenovať ako monodrámu. No a Tisa ponúkajú hrať mne…

Vzali ste to hneď na prvý raz?
Dali mi prečítať scenár, aby som si vytvoril názor. Už po prvých stranách som bol unavený z toľkej záplavy textu. A únava sa stupňovala, keď som začal čítať nahlas. Spočiatku som si nevedel predstaviť, že to niekedy budem hrať. Začali sme sa s tvorcami stretávať, čítavali sme text a bol som viac a viac unavenejší. Potom prišli tlaky, či to nie je priveľa, či téma Tiso neprichádza skoro, či radšej ešte nepočkať. Váhalo aj divadlo, ale v polovici januára sa rozhodlo, že do toho ideme.

Čím vás táto ponuka lákala?
Tiso je téma, ktorá, ako to poznáme z Krstného otca, sa neodmieta. Lebo prichádza raz za život. Vážil som si, že dvaja mladí chlapci chcú cez divadelný text zachytiť našu minulosť, pálčivú tému. Vedel som, že mladosť im dáva patričný odstup. A uvažoval som aj tak, že predsa nikto ma nemôže podozrievať, ani židia, ani národovci, že v Tisovi nebudem objektívny. Veď sa o mne vie, že som bol čechoslovakista. Keď sa delila federácia, národovci aj slušní ľudia si predo mnou odpľúvali.

Aj slušní ľudia?
Tí, ktorí vyzerali ako slušní ľudia, kultivovane v klobúku na prechádzke mestom s manželkou si veru predo mnou odpľúvali.

Prečo si myslíte, že vám židia veria?
Už za komunizmu som chodil do židovskej jedálne pod Hradom vystupovať, keď to nebolo v móde. Preto som vychádzal z toho, že keď zahrám Tisa, tak to nebude postava zameraná jednostranne. Ale ako sa ukazuje, nie sú rozhodujúce moje pocity, pretože ľudia majú svoje dojmy a svoje predsudky.

Poznáte tie predsudky?
Na premiére vedľa môjho brata sedel pán, ktorý nevediac, že sme príbuzní, mu povedal: „Vedeli sme, do čoho ideme, keď to Labuda hrá…“ Každý si urobí predstavu. Preto som sa pred uvedením Tisa vyhýbal rozhovorom, ale asi zbytočne. Ľudia ma majú utkvelo zaškatuľkovaného a do divadla už idú s tým, že veď Labuda je známy čechoslovakista, alebo veď to je ten biely žid, ktorý im drží palce… Ale myslím si, že výsledok zaskočil obidve strany. Je vyvážený. Pretože po premiére sa mi takto predstavil jeden mladík: „Som národný socialista, ale blahoželám vám za vašu odvahu.“ Takisto mi blahoželal predstaviteľ židovskej obce. Tak čo si herec môže želať viac?

Vráťme sa k tým pľuvancom. Trápilo vás, že ľudia takto reagujú?
Na tie pľuvance je najlepšou odpoveďou moje stvárnenie Tisa. Bola to jedna z motivácií, prečo som rolu vzal, lebo nie je krajšia pomsta ako keď človek, pred ktorým si odpľúvali, ktorému nadávali, že som strčený Čechom do zadku, im zahrá ten ich pomník. Krajšie vrátenie pľuvanca azda nemôže byť. Takisto nemôže byť krajšie vyjadrenie toho, že predsa som len Slovák, aj keď ma mnohí za neho nemajú. Lebo chopiť sa tejto príležitosti môže jedine človek, ktorý má ku Slovensku vzťah a cit.

Vyhovuje vám, že Tiso je monodráma?
Pred dvadsiatimi rokmi som hral monodrámu Lazariáda od Radičkova. Po nej som povedal, že v živote už nebudem hrať monodrámu, lebo je to proti prírode. Človek predsa nežije sám. Keď si niekto na ulici mrmle popod nos, tak ostatní si myslia, že je blázon. Ale monodráma Tiso, to sú jeho autentické texty, jeho prednášky a prejavy. To nie je vymyslená predloha, texty, cez ktoré by ho autori chceli kamsi posunúť, niekam zatlačiť. Napríklad prednáška o alkohole je z roku 1912. A tá slovenčina je ako múzeum jazyka. Aj školáci sa majú čo poučiť. Slovenčina je taká krásna a Tiso ju ovládal, vedel s ňou pracovať, košatiť reč.

Keď ako herec porovnáte Tisa trebárs s Macbethom, čo je ťažšie zahrať?
Macbeth sa tak citovo netýka Slovákov, pozerajú sa na neho s odstupom. Ale na vlastnú históriu sa nedá pozerať, tú treba prijať. Prekvapilo ma, že téma Tiso zaujala aj mladých ľudí. Pritom som si myslel, že sa budú na predstavení nudiť, ale naopak, vzbudilo to v nich záujem o našu históriu. Dokonca tvrdím, že sme s tvorcami inscenácie urobili viac ako všetci tí, čo sa hrdo držali za prsia, nosili vlajku a hovorili, že sú dobrí Slováci. Ukázalo sa, že pre to národné povedomie treba čin. Napríklad urobiť z Tisa živého človeka, aby sa dali jeho slová a činy pochopiť, ďalej skúmať. Ten kostlivec zatvorený „na padláši“ po toľkých rokoch ožil, stále chodí medzi nami, lebo patrí nám.

Lenže tvárime sa, že Tiso je už takmer zabudnutá história…
Raz som horolezecky vyliezol na Lomnický štít. Keď som sa tam išiel podpísať do kroniky, jedna stránka bola vytrhnutá. Spýtal som sa, kto tam bol podpísaný? Povedali mi, že po vlastných tam tiež vyšiel Šaňo Mach a po roku 1948 to museli vytrhnúť na príkaz straníckych orgánov. Som rád, že v Aréne sme nič nevytrhli, že Jozef Tiso zostal celý. A na hlasy, že je príliš skoro vyťahovať na svetlo takú rozpornú osobnosť, hovorím nie. Prišlo to v pravý čas. A možno už mohol prísť aj skôr.

Dáva okrem histórie monodráma v Aréne aj ponaučenie?
Tiso mi trochu pripomína dnešných politikov tu aj vo svete. Samozrejme, je rozdiel medzi totalitou a demokraciou! Kým politici vyhrajú voľby a urobia prísahu, majú krásne kvetnaté reči, spomínajú deti, mládež, kultúru, vzdelanie, čo všetko na mítingoch nasľubujú… Ale keď ich už ľudia zvolia, nastáva posun, neraz až obrat. Preto ani jeden národ, aj keby som ho neviem ako ľúbil, tak ten vyšší princíp, že všetko robí pre svoj národ, aby sa mal dobre, nesmie byť zneužitý, aby na to iný národ či príslušníci etnickej skupiny doplatili životmi. To je pre mňa ponaučenie.

Sú ľudia, voliči poučiteľní?
Prvá, predvolebná časť je dôležitá v každej sfére. Aj muž, keď chce získať ženu, nemôže začínať od konca, keď už vzťah vyprcháva. To by k ničomu nedošlo. Aj keď vás lákajú do práce, nezačnú predsa tým, že budete drieť šestnásť hodín za malý peniaz. Aj slečne, keď sa dvoríte, hovoríte, aké má krásne oči, ale potom si ich už nevšímate. V demokracii musí byť „dvorenie“ politikov ešte väčšie ako za totality, keď všetko bolo vopred určené. Demokrati musia mať medové ústa. A my voliči nesmieme zabúdať, inak príde sklamanie. Lebo iné je byť v opozícii a všetko kritizovať a iné mať konkrétnu moc a zodpovednosť.

Po premiére Tisa váš syn Marian povedal, že ako herec tiež chce hrať také divadlo, nie iba muzikály. Ako to vnímate?
Som rád, že Maja chytila za srdce prapodstata pravého divadla bez pomôcok, bez nálepiek, bez čačiek mačiek. To obyčajné herectvo – postaviť sa na javisko do holého priestoru a uveriť sám sebe, postave, skutočnostiam. A to práve v dobe, keď sa divadelná kultúra dostáva na úroveň ľahkých žánrov, nablýskaných muzikálov a tanečných čísel. Zrazu ľudia zisťujú, že je tu aj iné, skutočné divadlo, založené na situácii a slove bez pomôcok, kde herec je zároveň aj zbor tanečníkov, aj hit spieva.

Také divadlo sa však na Slovensku stáva výnimkou. Všetko sa bulvarizuje, komercionalizuje, veď si predáme aj Národné divadlo…
…a zlikvidujeme si potichu školstvo, lebo sa naň budú hlásiť iba tí, ktorí odolajú tlaku rodičov a spoločnosti, že herecké povolanie nemá nijakú perspektívu. Štát a všetci zodpovední budú hlásať, že veď my podporujeme divadlo. A nech sa ľudia vrátia k ochotníckemu divadlu, v dedinách sú kultúrne domy, kde sa mladí môžu stretávať. Veď ako manažéri či bankoví úradníci dobre zarobia, na energiu aj na kúrenie sa poskladajú… To je názor politikov na kultúru, až na čestné výnimky, s ktorými som prišiel do styku. Presne ako hovoril Tiso: „Krásne výšivky na krojoch našich žien jasne ukazujú, že tento národ vie viac tvoriť ako všetci tí umelci, ktorí dávajú svetu v rozličných galériách tie gebuziny, ktoré treba fotografovať a rozoberať, aby sa zistilo, čo to vlastne znázorňuje.“ A za päťdesiat rokov budú opäť chodiť hrávať do Bratislavy činohry z Prahy aj Budapešti, presne ako pred 85 rokmi. A Slováci v závisti budú nadávať na Čechov a Maďarov, že oni si divadlo zachovali. Tu sa za divadlo nikto nepostaví, lebo Slováci si povedia – dobre im tak, veď aj tak sa herci vždy iba naparovali.

Čo myslíte, koľkých premiér sa dočká Tiso v Aréne?
To nikto nevie. Ale o predstavenie je veľký záujem, Tí, čo ho videli, majú zážitok. A najlepšia reklama sú očití svedkovia, diváci, ktorí o svojom zážitku povedia iným. Tak ako mal Ježiš apoštolov očitých svedkov, ktorí potom šírili chýr o ňom a trvá to už dvetisíc rokov.

====== Marián Labuda ======

– herec, člen Činohry Slovenského národného divadla, kde v súčasnosti hrá v inscenáciách Ujo Vankúšik, Krajčírky, Horor v horárni. Nedávno nakrúcal pre Českú televíziu seriál Návěs. Teraz skúša v bratislavskom Štúdiu L+S hru Moja mama mala brata, ktorú pre Labudu a jeho syna Mariana napísal Peter Pavlac. Uvedú ju v júni, takisto aj premiéru inscenácie Ostrovského hry Dohodneme sa, veď sme svoji na Malej scéne SND, kde M. Labuda zahrá obchodníka Samsona.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk