Kauza Cervanová je ako námet zrejme snom každého dokumentaristu. Alebo sa v priebehu tých ôsmich rokov, čo ste na ňom pracovali, postupne stával nočnou morou?
Aj, aj. Ale myslím si, že na otázku, prečo som sa do tejto témy pustil, je správna odpoveď práve tá, že robiť takúto veľkú tému je snom každého dokumentaristu. Je to téma, v ktorej je osud, láska, vražda, nenávisť, zlo aj hľadanie pravdy.
Spomínate si, ako ste sa po prvý raz dopočuli o kauze a ako ste ju vtedy vnímali? Stačilo vám, ako bola v tom čase verejnosti prezentovaná?
Na to si spomínam celkom presne, bolo to v čase, keď vyšiel prvý rozsiahly článok o prípade. Volal sa Zostúpenie z pekiel a bol o tom, ako sedem výrastkov unieslo a znásilnilo nevinnú mladú dievčinu. Nakoniec ju z obavy pred prezradením utopili. A ja som si povedal, že si to určite niekto vymyslel, že to nemôže byť pravda. To som bol ešte malý chlapec. Neskôr som o tému zavadil pri nakrúcaní Papierových hláv s Dušanom Hanákom. Napokon ma na kauzu upozorňovalo toľko drobných náhod či znamení, až som sa rozhodol o nej nakrútiť film.
Film ste spracovali nebulvárnym spôsobom, nejasné fakty a množstvo fám, ktoré sa na kauzu za roky nabalili, vám v tom asi veľkou oporou neboli. Ako ste selektovali, ktorých stôp sa držať a ktoré vedú do slepej uličky?
Bolo to veľmi ťažké a učil som sa takpovediac za pochodu. Za veľa vecami v živote stoja náhody, ťažké bolo tiež odosobniť sa od výpovedí ľudí – čo ak ma len ťahajú za nos? Dostal som napríklad aj niekoľko anonymných listov, ktoré mi sľubovali cenné informácie. Po niekoľkých omyloch som však zistil, že je to strata energie. Len ma odpútavali od toho, čo je naozaj dôležité.
Ako sa vám spolupracovalo s odsúdenými? Vnímali vás od začiatku ako niekoho, kto je na ich strane?
Áno, film vnímali tak, že im môže pomôcť, oslobodiť ich. Rozmýšľal som, samozrejme, nad tým, čo odo mňa tí ľudia chcú, no zistil som, že ich motivácia je celkom prirodzená. Overoval som si všetky veci, ktoré mi hovorili – napríklad cez spisy či vyšetrovateľov. Verte či nie, ani raz mi neklamali. Pri lži som, naopak, nachytal vyšetrovateľov a sudcov. Práve keď som zistil, že ma vodia za nos a nechcú so mnou hovoriť, som si povedal, že tu niečo nesedí. Spočiatku som sa na fakty prípadu veľmi sústrediť nechcel, chcel som urobiť priam beletristický príbeh Ľudmily, siedmich odsúdených, vraždy, justície, hlavne aby v tom bolo nejaké mystérium. No ako sa začali vynárať tieto okolnosti, cítil som povinnosť povedať svojim filmom ľuďom: Preboha, toto sa stalo!
Vo filme dávate mikrofón aj k ústam viacerých vysokopostavených činiteľov – napríklad aj prezidenta. Čakali ste, že vám ku kauze povie niečo nové?
Pánu prezidentovi som niekoľkokrát písal, no nedočkal som sa odpovede. Keďže pôsobil na katedre trestného práva, keď tam prezentovali kauzu Cervanová ako „majsterštuk“ slovenskej justície, dúfal som, že mi to zopakuje aj na kameru alebo so mnou bude na túto tému aspoň diskutovať. Rovnako som sa nedočkal reakcie členov senátu Najvyššieho súdu, ktorých som oslovil, s výnimkou doktora Michálika, ktorého vyjadrenia sú aj v samotnom filme. Ale bol to práve fakt, že som nedostával odpovede, ktorý ma nútil pochybovať.
Spomínali ste, že ste boli v kontakte aj s matkou Ľudmily Cervanovej…
Áno prezentoval som jej všetky svoje zistenia, ale neprijala to. A ja to, pravdaže, chápem, je to matka, ktorej zavraždili dcéru a súd povedal: Toto sú vrahovia. Chápem aj to, že svojho času tlačila na súd, aby obvinení dostali tresty smrti. Pani Cervanová so mnou po celý čas komunikovala, ale bolo by na hranici etiky tlačiť ju do toho, aby sa na filme akokoľvek podieľala.
Hoci film prichádza do kín, keď už je prípad uzavretý až verdiktom Najvyššieho súdu, mali ste pôvodne ambície zmeniť ním priebeh procesu?
Čo sa týka ambícií tohto typu, prešiel som si viacerými sklamaniami. Tých osem rokov práce na kauze určite pomohlo výsledku môjho filmu. Či to ale pomôže samotnej kauze a tomu, ako ju slovenská verejnosť vníma? Bol by som veľmi rád, napokon, ľudia inak vnímajú pohľad na živých ľudí a inak slová v novinových článkoch. Do samotného príbehu určite zasahovať nechcem. Chcel by som však verejne vyhlásiť, že celý materiál, všetky rozhovory, ktoré som nahral, som kedykoľvek ochotný dať k dispozícii súdnym orgánom.
Odhliadnuc od viny či neviny odsúdených, kauza sa stala aj symbolom problematického vyrovnávania sa so zákernosťami totalitnej minulosti…
Naše deti na nás budú oprávnene pozerať s opovrhnutím – za totálne „spackanú“ kauzu Cervanová, ale aj mnoho ďalších menších aj väčších káuz, v ktorých zlyhala nielen justícia, ale aj predstavitelia tohto štátu. Pokiaľ veci nebudú priamo pomenované, nemá táto spoločnosť šancu pohnúť sa vpred. Budeme chodiť v kruhu a narážať.
Po ôsmich rokoch prípravy filmu je pre vás jeho premiéra vytúženým koncom?
Rád by som tomu veril, uvítal by som oddych pri nejakej inej téme. Možno sa ešte s odstupom ku kauze vrátim v nejakej inej podobe, ale až keď nájdem vhodnú formu.
