Po rokoch sa SFÚ podarilo vliať nový život aj do bývalého Charlie centra, ktoré rezignovaní Bratislavčania už považovali za navždy vytunelované. Dnes je to kino Lumière – miesto, v ktorom sa divák stretne s kvalitným filmovým umením, európskymi snímkami a pôvodnou slovenskou tvorbou. Teda s niečím, čo mu bolo „voľnou rukou trhu“ roky odopierané. A práve v týchto dňoch Peter Dubecký predstavuje na filmovom festivale v Cannes ďalšie zo zachránených klenotov slovenskej kinematografie. V spoločnom slovenskom a českom pavilóne uvedie buklet 4 filmov Štefana Uhra, ktoré vydalo na DVD s titulkami pre frankofónny trh významné francúzske vydavateľstvo Malavida.
V ústave ste zakotvili už pred 27 rokmi. Nezunovala sa vám ešte jeho budova?
Mám šťastie, že som riaditeľ, ktorý prešiel všetkými oddeleniami. Začínal som v oddelení filmových informácií Štefana Vraštiaka, ktoré sa staralo nielen o dokumentáciu, ale vydávalo aj časopis Kinema. Neskôr som istý čas pracoval v oddelení výskumu, ďalej som robil vedúceho filmového archívu. Za Mečiarovho ministra kultúry Hudeca ma odvolali, ale výsledok je, že hneď po páde mečiarizmu, keď ma poveril vedením ústavu Milan Kňažko, sa mi podarilo naštartovať veci tak, aby sa táto verejná inštitúcia definitívne nezničila. Problémov bolo skutočne veľmi veľa.
Aké boli?
Minister Hudec poveril vedením ústavu vtedajšieho generálneho riaditeľa Štúdia Koliba, a. s., teda súkromnej spoločnosti, ktorá sprivatizovala Slovenskú filmovú tvorbu. Bol to len jeden z jeho neuveriteľných „husárskych“ kúskov. Ťažko sa to dnes niekomu vysvetľuje a pripomína, ale anabáza nášho ústavu vôbec nebola ľahká. Museli sme obnovovať tie najzákladnejšie činnosti. Mal som v tomto kľúčovom momente dostatok času a energie – čerstvo som sa rozviedol a nemal som problém tráviť aj 15 hodín denne v ústave, ktorý to vyslovene potreboval.
Necítite sa generačne tak trochu ako „prevodová páka“? Nielen že ste boli pri zmene režimu, prekonali ste mečiarizmus a naladili štandardné prostredie, ale najmä – zavádzate nové technológie, ktoré prichádzajú závratnou rýchlosťou?
Naozaj sa svet veľmi rýchlo mení, je toľko nových vecí! A najviac to udiera do očí práve v audiovizuálnom priemysle. Najnovšie ktosi vyrobil funkčnú pištoľ iba s pomocou 3D tlačiarne! Posun je obrovský. Kým v minulosti sa hovorilo o metroch filmového materiálu, ktoré sú pridelené na jednotlivé filmovacie dni, dnes už žiadne obmedzenie dĺžkou filmového pásu neexistuje. A ja neviem, či dobrým snímkam prospieva absolútna sloboda, keď sú technológie dnes také lacné, že na premyslenú prípravu netreba klásť žiadny dôraz. V mnohých nových filmoch mi chýba najmä príprava. Ani sa zvlášť nehanbím za to, že som zástancom pôvodného kinematografického materiálu. Mám ho veľmi rád.
Má ešte budúcnosť?
Je mi jasné, že o 5 – 10 rokov už bude film nakrútený na klasický 35 mm materiál len muzeálnym exponátom, ale my v kine Lumière ešte premietačky na 35-ky zachováme. Asi ťažko si môžeme myslieť, že sa naše fondy budú môcť vždy uvádzať iba na digitálnom nosiči. A teší ma, že teraz väčšina jednosálových kín na Slovensku má snahu zachovať si práve 35-ku. Iste, prvá revolúcia v kinematografii nastala, keď začal zvukový film. A tou druhou revolúciou je nepochybne éra digitalizácie.
Ako vnímate, že vašu prácu tak často oceňujú českí filmári?
Život iste nie je o cenách. No vnímam ich ako istý druh potvrdenia spolupráce a pozornosti, za ktorú som vďačný. V minulosti som sa často zapájal do rôznych českých festivalov. A neskôr sa to odzrkadlilo, keď ma česká strana prizývala k účasti na zaujímavých projektoch. Spomeniem napríklad Zlatá šedesáta producenta Čestmíra Kopeckého.
Nevyčítajú vám doma, že vás to príliš „ťahá českým smerom“?
Je správne, že sa stále drží česko-slovenský rozmer našej audiovizuálnej kultúry. Bez kolegov z Česka by sme slovenskú kinematografiu po roku 1945 tak rýchlo nepostavili na nohy. Aj začiatkom 90. rokov zohralo pre nás Česko kľúčovú úlohu. Keď slovenskí filmári prišli o Kolibu, veľká časť tvorcov stratila akúkoľvek šancu pracovať u nás vo svojom fachu, a práve vtedy si mnohí z nich našli príležitosť práve v Česku. Či už to boli režiséri, kameramani, scenáristi, nakoniec ani filmoví herci vtedy u nás nemali veľkú šancu na uplatnenie.
Ako si vysvetľujete, že českí tvorcovia dodnes neváhajú dávať príležitosť slovenským a takto sa vlastne delia s nimi o prácu?
České prostredie bolo vždy otvorenejšie ako naše. Je to väčšia krajina s trhom, ktorý prináša viac možností. Na druhej strane, Slováci, ktorí v Česku prerazili, sú naozaj niečím výnimoční – stačí vymenovať mená hercov, ako sú Emília Vášáryová, Martin Huba, Zuzana Kronerová, Tatiana Pauhofová, Jana Hubinská, Richard Stanke… Navyše, ak ide o koprodukciu, väčšinou sa uplatňuje aj účasť v tvorivej zložke. No dôležité sú samozrejme výborné vzťahy – napríklad slovenský kameraman Juraj Galvánek nakrúca všetky filmy slávneho Jana Švankmajera. Stretli sa na Slovensku v roku 1983 pri krátkometrážnom horore Do pivnice a spolupracujú dodnes. Veľa tvorivých prepojení vznikol ešte pred rokom 1989, v kultúre sa nepretrhla kontinuita po rozdelení Česko-Slovenska. Napokon, aj pavilón v Cannes máme spoločný a animovaný film Pandy Matúša Vizára, čo práve teraz súťaží vo festivalovej sekcii Cinéfondation, ktorá objavuje nové talenty, vznikol v slovensko-českej koprodukcii.
Nie je to tak, že doma si málo uvedomujeme, aká veľká časť slovenskej kultúry sa odohráva práve v Prahe?
Dá sa to tak povedať. A som rád, že Slovensku sa po rokoch podarilo dostať na pozíciu riaditeľa Slovenského inštitútu v Prahe človeka, ktorý je veľkým milovníkom kultúry v česko-slovenskom priestore. Voľba Ladislava Snopka bola naozaj šťastná, lebo posilňuje náš spoločný kontext. „Rozpohyboval“ veľa vecí správnym smerom, keď kvalitné slovenské projekty dokážu zarezonovať na českej kultúrnej scéne, na ktorej – povedzme si to na rovinu – už nie je také jednoduché zaujať novým filmom, výstavou či divadelným predstavením.
Od začiatku roku si Česi pripomínajú rozdelenie spoločného štátu radom projektov, ktoré sa týkajú slovenskej kultúry. Práve v týchto dňoch je Slovensko čestným hosťom na pražskom knižnom veľtrhu Svět knihy. Dotýkajú sa takéto pekné gestá aj filmu?
V sprievodnom programe veľtrhu sú aj filmy premietané práve v Slovenskom inštitúte. A veľmi sa napríklad teším, že zlínsky medzinárodný filmový festival, ktorý sa začne o týždeň, uvedie 8 slovenských filmov, viazaných copyrightom k SFÚ. Je to skutočne sýta kolekcia, v ktorej sú už aj snímky, čo prešli procesom obnovy a záchrany. Diváci ich uvidia na nosičoch DCP – v digitalizovanej podobe. Pre mňa je to veľmi príjemné prekvapenie, že uznávaný český filmový historik Pavel Taussig, ktorý zostavil sekciu Na spoločnej ceste, sám oslovil českých spolutvorcov, aby predstavili naše filmy aj v súvislosti s 50. výročím vzniku SFÚ.
Foto: Ľuboš Pilc
Výročie, ktoré ústav oslavuje, sa nesie v znamení už rozbehnutej digitalizácie starších filmov. Ako je to na porovnanie s digitalizáciou v Česku?
Zatiaľ viem len o troch digitalizovaných celovečerných snímkach v Česku. Je to Markéta Lazarová, ktorej obnovené uvedenie sa pred dvoma rokmi mohutne medializovalo, ďalej film Hoří, má panenko, pripravený k vlaňajšiemu jubileu Miloša Formana, a teraz by mala byť v Karlových Varoch uvedená snímka Vojtěcha Jasného Všichni dobrí rodáci. Tri filmy pri tom objeme, aký česká kinematografia má, nie je veľmi šťastné číslo.
Ako vnímajú tento náš náskok samotní Česi?
Česi nám vlastne v dobrom závidia… Závidia tie systémové zmeny, ktoré sme nastavili v súvislosti so SFÚ, keď sme v roku 2006 naštartovali projekt systematickej obnovy, záchrany a sprístupňovania audiovizuálneho dedičstva. Bol to totiž prvý krok k tomu, aby zbierkové fondy mohli byť digitalizované. Je pravda, že sa nám podarilo presvedčiť ministerstvo kultúry aj vládu Slovenskej republiky. A bez ohľadu na politickú orientáciu, všetky vládne garnitúry podporujú túto obnovu audiovizuálneho dedičstva, ktorá je naplánovaná do roku 2020.
Z čoho pramení táto zhoda, u nás taká výnimočná?
Významnú úlohu v tom asi zohrali 90. roky. Obdobie privatizácie, nazval by som ho „obdobím skrivodlivosti“ a jeho dôsledkov. V tom čase sa totiž všetky vzácne filmové materiály zanedbali a poškodili, pretože boli uskladňované vo vlhkých pivniciach. Museli sme okamžite hľadať riešenie, nájsť procesy, ktoré by stabilizovali situáciu, aby sa hneď začalo s obnovou a záchranou. Tento laboratórny proces stále beží, neprestajne vytvárame nové, na polyesterovej podložke vyrobené hmotné substráty. Máme tak zabezpečené nové dub-negatívy, z ktorých sa vyrába nová kombinovaná kópia a až tá je potom predmetom digitalizácie.
Prečo potrebujeme kombinovanú kópiu?
Každý archív vie, akým spôsobom sa po rokoch prejaví jeho degradácia, kedy asi nastanú rozkladné chemické procesy. Aj my vieme s určitosťou garantovať, že zakonzervovaný filmový materiál bude ešte o 100 rokov v rovnakom stave, ako je dnes, ak ostane bez manipulácie v depozite.
Čo bude o 100 rokov? Nová technológia záchrany?
To neviem, azda. No aj silné kinematografické krajiny, ktoré všetko digitalizujú, uchovávajú svoje národné dedičstvo práve na pôvodnom filmovom páse. V tejto chvíli máme istotu skôr v hmatateľnom filmovom materiáli, ako v digitálnych nulách a jednotkách. Garancia v ich veľkých úložiskách je 20 – 30 rokov, lebo nikto zatiaľ neprišiel s jednoznačnou víziou, že vám dokážeme potvrdiť: ak to teraz digitálne uložíte, tak to po 100 rokoch nájdete. No a pri filmovom negatíve to možné je. Preto všetko robíme na polyesterovú podložku, kvalita uchovávania je tak na veľmi vysokej úrovni.
Aj preto má digitalizácia stále svojich kritikov?
Vždy bolo ambíciou nášho ústavu vybudovať samostatné digitalizačné pracovisko. Zákon, ktorý hovorí o akvizičnej a depozitnej povinnosti (č. 343/2007), začal platiť od roku 2008, keď digitalizácia ešte nebola témou dňa. Ešte sa nebrala do úvahy možnosť uchovávať dáta iným spôsobom, ako na filmovom materiáli. Tento zákon jasne stanovil podmienky, pri akých môže SFÚ diela preberať do svojich zbierkových fondov. No 90 percent filmov v posledných troch rokoch vzniklo na digitálnych nosičoch. Je logické, že filmový ústav ich musí nejakým spôsobom prevziať, popísať, uchovať. Len pred pár dňami, 15. mája SFÚ spustil aj vďaka podpore Audiovizuálneho fondu svoje digitálne kino, teda kinosálu č. 1 v kine Lumière. Okrem premietania filmov pre verejnosť budeme môcť v tejto kinosále všetky najnovšie filmy na digitálnych nosičoch odborne prezrieť, skontrolovať a popísať tak, ako nám to ukladá povinnosť zákonného depozitára.
Ako je to s digitalizáciou samotných filmových zbierok?
Tá spadá pod národný projekt Digitálna audiovízia – OPIS – prioritná os 2. Jej predpokladom je vybudovanie digitalizačného pracoviska v suterénnych priestoroch kina Lumière. Teraz beží verejná súťaž na dodávateľa stavby cez elektronickú aukciu. Predpokladám, že stavebné úpravy by mohli byť ukončené v októbri. Potom by mali prísť stroje a zariadenia, čiže samotnú digitalizáciu filmových objektov v trojzmennej prevádzke plánujeme na prelome rokov 2013–2014.
O aký objem ide?
Národný projekt Digitálna audiovízia má zabezpečiť zdigitalizovanie 58 700 objektov, z toho SFÚ má na starosti 1 000 filmov a náš partner, RTVS – 57 700 audio a video objektov. V rámci projektu sa vybuduje digitalizačné pracovisko nielen v ústave, ale aj v RTVS. Veľmi by sme chceli dosiahnuť, aby tí istí – nami zaučení – ľudia mohli pokračovať v práci pri trojzmennej prevádzke v digitalizácii aj v období udržateľnosti projektu, teda po 30. júni 2015. Takto by sme zároveň zabezpečili aj digitalizáciou filmov z archívov televízie, do ktorého patria napríklad aj také klenoty ako snímky Krotká, Balada o siedmich obesených či Sladké hry minulého leta…
Ako sa vám podarilo vlani obhájiť fakt, že digitalizácia v SFÚ je drahšia ako u súkromníka?
Viedli sme niekoľko verejných diskusií na túto tému, pri ktorých sme zistili, že sa nešťastne spájajú minútové sadzby za digitalizáciu hraného filmu, animovaného filmu, dokumentu. Do nižšej ceny súkromník navyše vôbec nezapočítal odborný popis materiálu, a teda prepojenie s našou databázou SK Cinema. Cena minúty digitalizácie v súkromnej firme bola vypočítaná bez akéhokoľvek portfólia, ktoré sme dodatočne robili my. Napokon aj pán Dedík, konateľ tejto firmy 727, prijal finálne rezumé, ku ktorému sme spoločne dospeli.
Ako vnímate nedávnu kritiku zo strany Daniela Krajcera, že celý projekt digitálneho opisu národného dedičstva je predražený?
Všetky eurofondy so sebou nesú obrovské nebezpečenstvo. Stanovujú presné termíny, v ktorých majú byť preinvestované milióny eur. A tie termíny sú naozaj ostré. Je to nielen preto, že sa menia názory na nastavenie operačného programu, ale aj kvôli cirkulácií ľudí v manažmentoch, ktoré tieto európske peniaze zabezpečujú. Všetko sa tak ohromne spomaľuje. Navyše, každé jedno euro musí prejsť verejným obstarávaním, rozsiahlym administratívnym procesom a niekoľkostupňovou kontrolou. A to teda vôbec nie je jednoduché.
Kino Lumière začalo premietať v septembri 2011 a dnes sa už mnohým zdá, akoby tu bolo odjakživa. Aké máte ohlasy?
Mám obrovskú radosť, že si kino našlo svojich divákov a verných priaznivcov. Že sa nám podarilo dostať ho do kondície, keď môžeme premietať nielen súčasné filmy, ale aj tie staršie. A ohromne ma teší, že sme k 50. výročiu vzniku SFÚ dostali veľký darček – ak to môžem takto nazvať. Ministerstvo kultúry nám totiž prisľúbilo prostriedky na celkovú rekonštrukciu filmového klubu, pretože ďalšie dve kinosály v suterénnych priestoroch sú v absolútne nepoužiteľnom stave. Problémom celého objektu je zastarané kúrenie, vzduchotechnika, kanalizačné rozvody…
Ako sa vám to podarilo?
Zrejme sme pre ministrov kultúry dôveryhodný subjekt. (Smiech.) Aj Marek Maďarič napríklad cíti potrebu, aby filmári mali ako kultúrny stánok aspoň filmový klub, keď už prišli o Kolibu. Máme SND, Národnú galériu, filharmonici majú Redutu, tak aj filmárom právom patrí aspoň tento priestor, v ktorom dominuje európsky film a pôvodná tvorba. A čísla sú skvelé: za prvé tri mesiace roku 2013 sme mali vyše 15-tisíc divákov, čo je polovica vlaňajšej celoročnej návštevnosti. Záujem rastie, pomaly sa v Lumière etablujú festivaly, ktoré s jeho priestorom už akoby samozrejme počítajú. Radi by sme docielili, aby kino žilo celý deň. Mali by tomu pomôcť aj projekty ako Filmový kabinet, v ktorom premietame staršie filmy so zasväteným komentárom… Dúfam, že deň, keď slávnostne otvoríme celkovo zrekonštruovaný filmový klub, nebude otázka rokov, ale mesiacov.
Čo by ste chceli stihnúť vo svojej záverečnej päťročnici riaditeľa?
V prvom rade chcem naplno rozvinúť život filmového klubu. Bol by som rád, ak by bola naša databáza SK Cinema bežne dostupná cez webové prehliadače. Aby ľudia mohli jednoducho nájsť základné a kvalitné materiály o slovenskej kinematografii a mohli s nimi aj pracovať. Naďalej chceme sprístupňovať naše filmy cez nosiče DVD, prípadne Blu-ray a iné. Podarilo sa nám naštartovať záujem francúzskeho vydavateľstva Malavida, ktoré sa zameriava na vydávanie a distribúciu DVD nosičov nekomerčných európskych diel. Teraz tam po úspechu filmov Dušana Hanáka a kolekcie našich filmov zo 60. rokov vychádza krásny buklet 4 snímok Štefana Uhra. Tento rok nás čaká väčšia vydavateľská cesta aj do Veľkej Británie. Pre kvalitné spracovanie filmov s anglickými titulkami sa o nás už zaujíma aj Austrália či Nový Zéland. A nejde tu len o nové slovenské filmy, ale aj o našu históriu, ktorá je mimoriadna. Budem pokračovať v obnove, záchrane a sprístupňovaní audiovizuálneho dedičstva a chcem diskutovať aj o tom, či by Slovensko nemalo mať filmové múzeum.
Krajina, ktorá tak skromne nakrúca?
Je pravda, že sme mali hluché obdobie, keď sme v jednom roku nakrútili len jeden film, ale to už je, našťastie, za nami. Teraz je slovenský film vo veľmi sľubnej kondícii. Netvrdím, že múzeum tu musí byť práve teraz, ale určite o ňom treba uvažovať a hovoriť už dnes.
Peter Dubecký (1957)
- Vyštudoval filmovú vedu na VŠMU v Bratislave.
- Od roku 1985 pracuje v Slovenskom filmovom ústave, ktorý vedie od roku 1998. Ako generálny riaditeľ ústavu vstúpil v apríli do svojho posledného 5-ročného funkčného obdobia.
- Je viceprezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA), predsedom Správnej rady VŠMU, viceprezidentom Slovenskej asociácie producentov v audiovízii (SAPA) a čestným predsedom Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK), ktorú v roku 1993 spoluzakladal.
- Je riaditeľom Medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa Febiofest na Slovensku, spoluautorom knihy Rodinné striebro, členom rôznych porôt na významných zahraničných filmových festivaloch.
- Stal sa nositeľom viacerých významných ocenení, o.i. mu udelili Zlatú medailu AMU (Akadémia múzických umení) Praha za dlhoročné zásluhy o česko-slovenskú vzájomnosť v oblasti kinematografie, Výročnú cenu Asociácie českých filmových klubov (AČFK), Cenu KRISTIÁN, ktorú udeľuje MFF Febiofest Praha, či Cenu Zlatý ledňáček festivalu FINÁLE Plzeň.
