Ako možno vysvetliť fakt, že minulý rok sa na Slovensku vyrobilo rekordných 22 dlhometrážnych filmov?
Audiovizuálny fond už pracuje pravidelne. Podporuje dosť projektov, takže je štatistická pravdepodobnosť, že v určitom období sa ich dohotoví pomerne veľa. Okrem iného však vidím príčinu „rekordu“ v tom, že sa veľmi zvýšila dostupnosť filmovej techniky. Dnes už nie je problém mať základné technické prostriedky, fotoaparát a počítač. A kto to má, môže nakrútiť celovečerný film.
Aj preto je medzi siedmimi stopercentne slovenskými produkciami šesť debutov?
Štyri z nich sú filmy z kategórie „no budget“, teda nakrútené za málo peňazí. Všetky sú žánrové filmy, z toho tri debuty. Na jednom fóre odpovedal jeden z autorov na otázku, ako je financovaný jeho film, slovami: Bol financovaný kreditkou mojej mamy. Či majú ísť takéto filmy do kín, alebo nie, nechajme na rozhodnutie trhu. Keď sa distribútor rozhodne, že do chce distribuovať, nič proti tomu.
Dva z nich dokonca stiahli pre nezáujem z kín. Prečo klesá počet divákov slovenských filmov? Najúspešnejší EšTeBák si pozrelo len 25 310 divákov.
V minulom roku nebol hit, ktorý by bol aj dostatočne marketingovo prezentovaný, ako napríklad roky predtým Pokoj v duši alebo Lóve. Prišli na trh s veľkou reklamou, s pesničkou, ktorá sa hrala v rádiách, proste marketingových aktivít mali veľa. Potom funguje niečo ako „šepkanda“, ľudia si rozprávajú, čo je ten film zač, čo tiež ovplyvní návštevnosť. Neznamená to však, že tie filmy boli zlé. Minimálne Až do mesta Aš, ktorý bol najúspešnejší a získal najviac cien, je podľa môjho názoru jeden z najlepších filmov, ktorý sa tu nakrútil za posledné roky. Je však pre „náročného“ diváka alebo diváka v klubových kinách, kde sa prevažne aj premieta. Pozitívom je, že keď sa točí veľa, je priestor aj na žánrové filmy, čo predtým nebolo. Videli sme horory, sci-fi triler, aj letnú komédiu.
Lenže práve žánrové filmy si nenašli veľa divákov.
Problém je, že slovenský divák so žánrovými filmami nemá skúsenosti. Keď si v programe prečíta slovenský horor alebo sci-fi triler, nevie celkom dobre, čo si pod tým predstaviť. Pretože nikdy v živote nevidel slovenský film tohto typu. Keď si prečíta americký horor alebo triler, má skúsenosti zo stovkami filmov, ktoré v tomto žánri napozeral. To je trošku problém slovenských žánrových filmov. Neznamená to ale, že by neobohacovali ponuku, len otázka je, či niektoré neboli určené len pre okruh známych alebo či to neboli „nadšenecké“ činy.
Z 22 dlhometrážnych filmov 11 vzniklo v koprodukcii. Sú českí filmári jedinými partnermi slovenských?
Má to logiku, pretože v podstate je to jeden trh napriek tomu, že sú to dve krajiny. Jazyková bariéra je minimálna, kultúrna blízkosť značná, takže český koprodukčný partner je pre nás najprirodzenejší. A myslím, že aj pre Česko je Slovensko tiež zaujímavý koprodukčný partner. Keď si pozriete české filmy, ktoré majú slovenských koproducentov, sú to najlepšie filmy, ktoré boli v Česku nakrútené. Napríklad Ve stínu Davida Ondříčka.
V iných krajinách sa hľadať nedá či nedarí?
Peňazí nikdy nie je dosť ani v západnej Európe. Je však jasné, že slovenský trh svojou veľkosťou, finančným potenciálom aj kapacitou je pre koproducentov limitovaný. Česko je prirodzený partner, pretože tým vzniká trh, ktorý má 15 miliónov potenciálnych divákov. Napríklad s Maďarskom je to už problém. S Poľskom sa koprodukuje, ale len možno s jedným, dvoma partnermi, ktorí majú skúsenosti s prácou na Slovensku a ktorí sem radi prichádzajú. Západné firmy sem rady prídu, samozrejme, pokiaľ Slovensko ponúkne dostatočný finančný potenciál.
V minuloročnej správe sa ako najväčší problém ukazovala digitalizácia kín. Zmenila sa situácia k lepšiemu?
Ten horúci zemiak je podľa mňa vcelku vychladený. Momentálne je polovica všetkých kinosál na Slovensku už digitalizovaná a ďalšie sa budú digitalizovať už čoskoro. Dostali už peniaze z Audiovizuálneho fondu, len digitalizácia ešte nie je dokončená. Vlak nám neušiel zásluhou tých, ktorí do toho masívne investujú, to znamená ministerstvo kultúry a Audiovizuálny fond. Ale je aj pomerne veľké množstvo kín, ktoré sú digitalizované zo súkromných zdrojov. Napríklad kino vo Zvolene, ktoré má pohyblivé sedadlá a rôzne technické vymoženosti.
Počet kín však klesol na historické minimum, v prevádzke ich bolo len 146 s 217 plátnami.
Od začiatku bolo jasné, že sieť kín v tej podobe, ako bola pred dvoma, tromi rokmi, proces digitalizácie neprežije. Myslím si, že pokles bol zákonitý. Otázka je, koľko kín má na Slovensku byť. Ak má totiž kino za rok 2-tisíc divákov, je asi ťažko predstaviteľné, že by niekto na miestnom zastupiteľstve presadil digitalizáciu za 100-tisíc eur.
Čo prezrádza správa o problémoch slovenskej audiovízie?
Financie, ktoré rozdeľuje Audiovizuálny fond, sú stále nižšie a nižšie. Pôvodne to bolo vyše sedem miliónov, minulý rok 5,8 milióna. Zásadný problém je, že televízie ešte vôbec nevstupujú do koprodukcií ako partner, hoci niektoré to robia. Myslím si, že je tu stále veľký priestor, aby sa v tomto smere dostala audiovízia na európsky priemer. Možno by stačilo, keby sa dostala na český priemer. Česká televízia vstupuje ako koproducent do množstva filmov a dokumentov. A nielen ona, aj súkromné televízie. To je niečo, čo na Slovensku nevidíme.
