Od vašej poslednej Fontány pre Zuzanu uplynulo šesť rokov. Chýba vám čas, invencia alebo peniaze?
Film, divadlo, a to hovorím ja, takzvaný komerčný režisér, sa v našich podmienkach nemajú šancu samy uživiť. Malý trh sa po rozdelení Československa zmenšil z 15 na 5 miliónov potenciálnych divákov. Podarilo sa to len prvému dielu filmovej série Fontána pre Zuzanu. Stála asi štyri milióny a zarobila vyše deväť. V tom čase bol taký hlad po rockovom muzikáli, že prvý milión divákov sme mali hádam za dva, či tri týždne a premiéry mali vo všetkých mestách atmosféru priam rockového šialenstva.
Aká je situácia dnes?
Dnes prichádzame do kín popri „našľapaných“ amerických trhákoch. Dôverne poznám vynikajúcu kvalitu našich filmárov a viem, že k tomu, aby im zakonkurovali, im chýba „len“ tých zvyšných tristo miliónov dolárov… Čas ukáže, že krajina bez vlastných filmov sa v rámci únie ocitne na kultúrnej periférii.
Hľadanie peňazí trvá dlhšie, ako hľadanie príbehu?
Nájsť príbeh a dať ho na papier, je tým najkrajším, ale zároveň aj najkratším štádiom dnešnej práce na filme. Po ňom príde chodenie po žobraní za sponzormi a v podstate suplovanie úlohy štátu. Buď ste v dobrom lobingu a skryte či neskryte slúžite rôznym, aj politickým záujmom, alebo otravujete predstaviteľov majetnejšej časti populácie a do omrzenia ich presviedčate o kvalite svojho aktuálneho projektu. Je mi ľúto, že o čas, ktorý trávime my slovenskí umelci v aute na potulkách za vzdialenou vidinou mecenášov, oberáme svoje deti a rodiny, ako aj samotný proces nezávislej tvorby. Čo z toho, že dnes už môžete na plátne povedať všetko, keď to nemáte za čo povedať… Preto som sa vrátil k hudbe, lebo tá ma natoľko neodlučuje od mojich detí, ktoré sú dnes pre mňa tou najvyššou hodnotou. V týchto veciach som iný ako kedysi.
Aký ste boli kedysi?
Z prvého manželstva mám dve dcéry, ktoré milujem a vždy som miloval. Ale po vysokej škole, keď som mal 25 rokov, bol mojím hlavným svetom film. Ten vás dokáže celkom pohltiť, lebo robiť film je skutočne krásne poslanie. No s takými snami a poslaniami by sa mladý človek nemal ženiť. Treba sa z nich vyspať alebo si ich splniť. Veľmi si vážim Katku a Dušku, že pochopili to moje bláznovstvo.
Odpustili vám?
Nešlo o odpúšťanie, lebo ja som im nič zlé neurobil, no v každom prípade som im dal zo seba menej, ako som mal. Vzťah, ktorý máme dnes, je krásny a plný úprimných citov. Veľmi si to vážim a ďakujem Bohu, že láskavo dovolil, aby som zostal v srdciach svojich deti. Napriek tomu, že som bol vtedy úplne „uletený“, a keď som videl, že niekto upevňuje kameru na statív, až som sa triasol vzrušením. Postupne si však človek uvedomí, že to nie je podstatné a že dobre fungujúca rodina je to najdôležitejšie v živote.
Kedy ste vytriezveli?
Keď sa mi narodila tretia dcéra Tarinka. Nepovedal by som, že vytriezvel, lebo stále robím s nadšením, naučil som sa však odstrihnúť. Od Američanov. Konkrétne od choreografa Christophera d`Amboise, ktorý so mnou spolupracoval na balete Deti Titanicu, a hollywoodskeho strihača Boba Browna počas dokončovacích prác na treťom diele Fontány v Universal Studios v Los Angeles. Po skončení práce sa odstrihli od hudby, tanca alebo filmu a plne sa oddali svojmu súkromiu. V piatok o tretej sa americký človek vypne z práce nielen fyzicky, ale aj psychicky a existuje pre neho len rodina. Tým sa posledné roky riadim aj ja. Až v pondelok ráno pri káve sa znovu naštartujem a potom celý týždeň makám ako žeravý.
Genetický odkaz je dôležitejší ako umelecký?
Jednoznačne.
Váš starý otec Miloš Rapoš, významný európsky architekt, podľa ktorého je v Trnávke pomenovaný aj park, projektoval Trnavu aj Bratislavu, z ktorej ste nedávno presídlili aj so svojou manželkou Evou Vejmělkovou a dcérkami do Havířova…
Je to paradox, že môj dedo staval Bratislavu a ja tu dnes nebývam. Dokonca ani byt tu nemám, len sa sem-tam zastavím u mamy.
Ako váš odchod na Moravu prežívala?
Ťažko. Ani jedna matka nemôže odchod syna prežívať ľahko. Často ju však vozíme na Moravu za vnučkami a naspäť, keď cítime, že už chce byť sama so sebou. Aj mamy majú svoj vlastný svet. Tá moja je introvert, veľmi citlivá osoba. Veľa si toho prežila, v jedenástich stratila svoju matku a ako matka prišla o dieťa – moju sestru Darinku, keď mala len štrnásť rokov. Nedávno stratila manžela a že to všetko zvládla, je naozaj zázrak. To je veľký dar, keď máte rodičov, ktorých si vážite, a keď ste rodičom, ktorého si vážia jeho deti.
Odišli ste zo Slovenska a k Dušanovi Rapošovi ste pridali latinský pseudonym Sui Generis, čiže „svojho druhu“.
Chcel som zreteľnejšie pomenovať vonkajšiu, ale najmä vnútornú nezávislosť. Nielen ako umelec, ale najmä ako človek. Fyzikálnym javom podliehame všetci. Neovplyvním, či bude zemetrasenie, alebo či sa Dunaj vyleje, ale môžem si vybrať, s kým chcem a s kým nechcem byť a tiež čo chcem a čo nechcem robiť. To sa v umení dá, aj keď väčšinou za cenu veľkého odriekania.
Dielo, ktoré si podľa obsahu samo určí svoju formu, je vaším ideálom. Už netúžite byť divácky úspešným režisérom?
To sa nevylučuje. Naopak. Dielo si samo určí svoju formu smerom k divákom. Moje projekty sú súčasťou môjho vnútorného sveta a diváci vedia, že som vždy robil a budem robiť pre ľudí, nie pre niekoľkých pseudointelektuálov či kritikov. Pohybujem sa v rôznych umeleckých žánroch a ich hranice mi postupne splývajú. Až keď mám príbeh alebo nejaký hudobný nápad, rozhodujem sa, ako ho stvárnim. Niečo cítim ako film, ďalšie ako operu či balet. Posledné roky robím viac muziku, lebo tú si môžete v prvej fáze urobiť aj bez sponzorov či štátnych dotácií. Partitúra zachováva pomerne verne správu o aktuálnom stave vašej duše aj keď sa bude nahrávať o sto rokov. Zatiaľ čo filmový scenár je len pomôckou. Ten treba nakrútiť a najlepšie hneď, kým horíte.
Prečo slovenské filmy nepatria k divácky úspešným?
Filmy sa na Slovensku nakrúcajú, sú veľmi kvalitné, ale väčšina z nich, žiaľ, patrí do televízie, nie na filmové plátno. Lebo ako povedal pán Werich, slovo divák nie je od slova dívať sa, ale diviť sa a pre film na plátne, na ktorý si niekto kúpi lístok za vyše sto korún, to platí dvojnásobne. Keď idem do kina, vyberám si ako každý iný divák. Je rozdiel vidieť v realistickej téme zo života Juliu Robertsovú alebo „prikrčený“ slovenský film, ktorý mi nudným spôsobom ide rozprávať o tom, že ten náš ťažký slovenský život je fakt ťažký… Nie som proti vernej diagnóze doby na plátne, ale musí to byť úžasne spracované a „nadupané“ predstavenie.
Pripravovaný filmový projekt bude o čom?
Pripravujem niekoľko tém a zvažujem ešte jeden návrat do filmovej mladosti. Chcel by som urobiť mladé drzé kinečko z prostredia grafitov a hip-hopu. Film o tom, čím žijú dnešní mladí ľudia na Slovensku a v priľahlej Európe. A to v atraktívnej forme, aby na to prišli do kín minimálne tí, ktorým bude určený. Výbornú filmovú poviedku s pracovným názvom Ako s farbou von mi priniesol spisovateľ Karol Hlávka, ktorý pre mňa napísal podľa románu Eleonóry Gašparovej scenár Fontány jednotky. Oboch nás do istej miery inšpirovali televízne súťaže Miliónový tanec a SuperStar, ktoré odkryli úžasný potenciál talentu mladej slovenskej generácie.
Nie je čas na dôstojnejšiu tému?
A čo je to dôstojnejšia téma? To, čo mi konečne pochvália aj kritici? Nie, zostanem radšej verný svojim divákom, ktorí ma držia nad vodou už vyše dvadsať rokov. A pýtate sa, prečo musí filmy s mladými o mladých a pre mladých robiť šedivý päťdesiatnik? Lebo to, žiaľ, nikto z mladých filmárov nerobí. Veď si vezmite, koľko sa nadávalo na Fontány a urobil niekto iný niečo podobné alebo lepšie?
Čo je dôležité pre umelca?
Nadhľad nad samým sebou. To je úžasná vec. Prestanete byť „samonasierací“, lebo pochopíte, že veci jednoducho plynú aj bez vás. Ako hovorieval Bolek Polívka, keď sme spolu nakrúcali film Suzanne: Nikdy nesmieš uveriť, že si herec, pretože skončíš… A má úplnú pravdu. Je dôležité mať odstup od seba samého a vedieť sa hrať. V živote aj v umení. Aj keď robíme drámu z prostredia narkomanov, Shakespeara či horor… stále by sme sa mali hrať, lebo divák pozná, že je to „zapotené“ a veľmi chcené. Je mi ľúto, že hravosť sa zo slovenského kumštu trošku vytratila.
