O čo teda diváci prídu?
Asi o dobrú festivalovú atmosféru, ktorú budú tento rok zažívať iba šesť dní. Za ten času uvedie festival v trinástich sekciách 153 filmov zo 48 krajín, z toho 95 celovečerných. Zachované bude všetko, pre čo sa stal Art Film Fest populárny, navštevovaný a divácky. Asi štvrtinu titulov síce nebudeme hrať dva razy, ale filmy, o ktorých si myslíme, že budú mať najväčší divácky úspech, budú reprízované.
V súťaži hraných filmov je aj reprezentant slovenskej kinematografie. Aké sú šance filmu Môj pes Killer v súboji o Modrého anjela?
Aj ja som zvedavý. Po dlhej dobe sa totiž podarilo na Slovensku urobiť film, ktorý znesie vysoké medzinárodné parametre. Potvrdil to nielen v Rotterdame, ale aj na ďalších festivaloch. Okrem filmu Môj pes Killer je v našej súťaži aj rakúska snímka Vojačka Jana, ktorá tiež v Rotterdame získala Tigra. Bude to zaujímavá konfrontácia. V súťaži sú aj ocenené filmy z Sundance, Göteborgu, Cannes aj Berlína. Verím, že Môj pes Killer sa v plejáde výborných snímok nestratí.
V Rotterdame odovzdávajú tri rovnocenné ceny…
… je to perlička. Do programu sme získali aj tretí film, ktorý v Rotterdame dostal Tigra. Je to iránska snímka Fat Shaker. Zdalo sa mi však primnoho ísť s kompletnou trojicou rotterdamských víťazov do našej súťaže hraných filmov. Ale premietneme ho v sekcii nezávislých filmov Láska a anarchia.
Existuje niečo, čo súťažné filmy spája?
Ich hrdinovia sú bežní ľudia. Nechcem povedať, že totálni outsideri alebo lúzri. Sú to ľudia, ktorí dennodenne riešia existenčné záležitosti alebo problémy. Keďže v drvivej väčšine je režisér a scenárista jedna osoba, sú to silné autorské výpovede. Aj preto sú autentické a univerzálne. Nie je náhoda, že napríklad filmy z Mexika, Gruzínska, Kazachstanu či Švédska oslovujú ľudí po celom svete.
V sekcii Európske zákutia avizujete aj filmy, čo vyvolali búrlivé diskusie. Ktoré máte na mysli?
Určite sú to snímky rakúskeho režiséra Ulricha Seidla. Pokračovanie jeho „rajskej“ trilógie, film Raj: Viera uviedli minulý rok v Benátkach. Počas festivalu protestovali rôzne katolícke spolky. Zvláštne bolo, že tí ľudia film nevideli, keďže išlo o svetovú premiéru. Napokon porota film ocenila svojou cenou a protesty ustali. Ďalším je skvelý film bosnianskeho režiséra Danisa Tanovića (držiteľa Oscara za Zem nikoho) Epizóda zo života zberača železa. Ide o extrémne nízkonákladovú snímku, ale o to silnejšiu, presvedčivejšiu, bolestnejšiu. V Berlíne vyvolal značné polemiky, ozvali sa totiž zástupcovia nejakých úradov v Bosne, že tam neexistuje žiadna diskriminácia Rómov… Alebo poľský film V mene…, ktorý hovorí celkom otvorene o homosexualite kňazov, teda téme, ktorá je určite nielen v Poľsku stále nekompromisne tabuizovaná.
Okolo sveta s Emou Watson – podtitul sekcie je marketingovým ťahom?
Od čias Harryho Pottera sa Ema Watson zmenila na krásnu, mladú ženu a vďaka tejto sérii získala obrovskú popularitu. Vo filme známej režisérky Sofie Coppola Bling Ring: Ako VIP-ky hrá rovnocenný part s ďalšími štyrmi vrstovníkmi. Ale keďže ona je Ema Watson, jej meno filmu pomáha ako pridaná hodnota s cieľom osloviť široký segment populácie odchovanej facebookom a sociálnymi sieťami, ktorá, našťastie, ešte stále chodí aj do kina.
Prečo ste tento rok zaostrili na severské kinematografie v sekcii Focus: Mental Nord?
Nápad, ktorý odznel na jednom z prvých stretnutí programového tímu, sa mi zapáčil. Hoci sa snažím mať celistvý obraz o aktuálnej svetovej kinematografii, nie je jednoducho možné napozerať všetko a mať dokonalý prehľad. Som rád, že máme túto sekciu a že v rámci Art Film Festu uvidia ľudia filmy, ktoré sú zo známych a vyspelých kinematografických regiónov – Nórska, Dánska, Švédska, Islandu. Inak je totiž veľmi komplikované, aby sa tieto filmy bežne premietali v normálnej distribúcii.
Dokážete vybrať tri filmy, ktoré by si diváci rozhodne nemali dať ujsť?
Napríklad posledný film Wong Kar-waia Veľmajster, ktorý otváral berlínsky festival. Rozpráva o legendárnom učiteľovi Brucea Leeho a ďalších nasledovníkoch bojových umení. Film pochválila aj skúsená odborníčka Eva Zaoralová, hoci to najskôr ani nechcela vidieť. Ale napokon uznala, že taký film o kung-fu ešte nevidela. Potom možno Heli režiséra Amata Escalanteho, lebo je to veľmi kontroverzný film a som zvedavý na reakcie našich divákov. A do tretice možno dnes už filmovú klasiku Lásku a anarchiu talianskej filmárky Liny Wertmüllerovej.
Prečo práve film z roku 1973?
V programe máme stabilne prítomnú sekciu nezávislých filmov, nazvanú Láska a anarchia. Pre piatimi rokmi sme sa s jej zostavovateľom Martinom Cielom dohodli na názve, ktorý sme si prepožičali práve zo slávneho filmu Liny Wertmüllerovej – mimochodom, prvej ženy nominovanej na Oscara pre najlepšieho režiséra. Naším veľkým želaním bolo uviesť jej film práve v spomínanej sekcii. Lenže spoločnosť, ktorá film vyrobila, už dávno zanikla. A trvalo roky, kým sme sa dopátrali, kto je pokračovateľom autorských práv. Až začiatkom roka sme sa dozvedeli, že film vyšiel v reštaurovanej podobe, takže sme nezaváhali.
