Paveleková: Aj šťastie sa ma bojí

Divadelné texty sa jej už veľmi učiť nechce, ale po cudzích jazykoch baží. A tak si doma v župane a papučkách prekladá Ovídia z latinčiny. Sama vraví, že hoci jej preklady nie sú verné, ba asi ani správne, má radosť, že sa o to aspoň pokúsila. A netají, že občas v skrini za "nohavičkami" nájde tubu – a v nej zrolovaný diplom: zaslúžilá umelkyňa. A je na to hrdá. Magda Paveleková (74).

02.02.2006 17:46
debata

Ako sa dnes žije herečkám dôchodkyniam?

Mne sa žije veľmi dobre. V šesťdesiatke, ako sa patrí, som odišla do penzie. Lebo keď príde čas, ľudia by mali odísť do dôchodku a pustiť na svoje miesta mladých. Penziu som mala tri mesiace. Potom zrazu režiséri a okolitý svet zistil, že hentá stará vražda je akási slobodná a voľná, má príliš energie, tak s ňou treba čosi urobiť.

Čo urobili?

Zavalili ma robotou. Ale mne sa ľahko šlo do penzie, lebo v repertoári som mala desať živých inscenácií, teda predstavení, ktoré sa stále hrali. Neumrela som, takže sa moje postavy v divadle nemuseli rýchlo naučiť iné herečky, všetko som si pekne odohrala až do derniéry. Síce už nie za mesačný plat, ale za rozumný honorár.

Bijete sa o peniaze?

Nikdy som sa nebila o honorár. Ale za dobrú robotu chcem slušný zárobok.

Vraj prekypujete energiou preto, že stále hráte s mladými herečkami. Napríklad v Mníškach.

Hm, s prvými Mníškami sme odohrali vyše 450 predstavení a s dvojkou sme pri trojstovke. Áno, som medzi mladými kolegyňami, ktoré sa stále obmieňajú – ale matka predstavená zostávam už iba ja. Poviem vám, mladé herečky dnes majú celkom iné problémy, než sme mali my.

Vážne?

My sme boli zabezpečené. Či som hrala, alebo nehrala, plat išiel, nemocenská sa platila. Byt som dostala, pamätám sa, že som vtedy plakala, keď mi dali až trojizbový. Nechcela som ho, lebo nábytok som mala len do jednej izby… Dnes to mladí nemajú ani nedostanú. Preto sa im snažím pomôcť – napríklad dostať sa do televízie. Keď nie sú na obrazovke, ako keby nežili. Nikto ich nepozná, a teda ani nedá na prvé stránky časopisov. Ale ani v televízii nehrajú, lebo nie sú v časopisoch na titulkách… Vyznajte sa v tom!

Je normálne, aby herečka pomáhala herečke?

Nikdy som nemusela bojovať o rolu. Možno je to tým. Nebohý Vlado Müller to vždy takto opisoval: Na chodbe v divadle je tabuľa a na nej visí ferman, rozpis, kedy sa čo skúša a ktorý herec čo hrá. Pristaví sa herečka a odspodu zoznamu, od najmenšej roly pozerá, či tam vôbec hrá – a nehrá… Ďalšia sa zase pozerá odvrchu – od hlavných postáv – ale tiež sa tam nenašla. Zrazu ide Pavelečka, prefrčí okolo fermanu bez povšimnutia. Kolegyne za ňou kričia – veď sa pozri, veď tam hráš! Ja na to: Ah, zase hrám…

Vari vás to otravovovalo?

Kdeže! Brala som to tak, že herec je na to, aby hral – keď hrá, vtedy žije. Tým, že ma v divadle stále potrebovali, možno preto som dokázala pomáhať kolegyniam.

Závidíte mladým?

Nechcela by som s nimi meniť.

Nič im nezávidíte? Ani mladosť?

Vôbec nie. My sme ako mladí mali istotu, že aj na budúci mesiac môžem zaplatiť nájom. Oni to dnes nemajú.

Žili ste bohémsky?

Nemali sme peniaze. Chodili sme do závodnej jedálne, a keď nás panie kuchárky zbadali, hneď sa rehotali: prišli nás vyžrať herečky… My sme ich, naše chlebodarkyne, vždy vybozkávali, lebo nám nabrali dva-tri taniere hustej polievky, za ktorými sa len tak zaprášilo. Obed sme si brali do obedára – chodili sme totiž na zájazdy. A vždy som bola prvá, ktorá v autobuse všetko spráskala. Ale vtedy som bola ešte chudá, mala som 54 kilogramov.

Boli časy, keď ste išli z jednej televíznej inscenácie do druhej, z filmu do filmu… Nie je vám ľúto za filmovou kamerou?

Teraz často opakujú v reprízach mnohé z tých „mojich“ inscenácií a Pavelek, keď brázdi po televíznych kanáloch, mi vraví – ideš mi na nervy, dnes si už bola dva razy na obrazovke. Veľmi rada sa pozerám na tie staré filmy. Ibaže už pri nich rátam – tento už nežije, ani tamten či hentá… A vtedy mi príde strašne smutno. Mám fotku z jednej inscenácie, kde sme Mistrík, Mrvečka, Müller aj s režisérom Hasprom – a z ľudí na nej som na tomto svete už iba ja… Ale vravím si: ešte nie som na rade. Sú tu aj staršie herečky.

Bojíte sa smrti?

Nie. Viem, že za tým už nič nie je. Nič zlé som v živote nespravila, myslím, že som žila tak, ako som mala. Kde som mohla, pomohla som a dúfam, že koniec príde tak prirodzene, že sa na smrť budem aj tešiť. Lebo všetko, čo som chcela, som videla. Dvakrát to nemusím.

Manžel vám nikdy nezávidel úspech?

Jednu vec mi závidí – ruky. Mám pomaly sedemdesiatpäť rokov a na ruke žiaden fliačik. Pavelek ma vždy veľmi podporoval – ako ženu aj ako herečku.

Je vzácne, keď muž zostane v tieni svojej ženy.

Tým, že ako bývalý vojak z povolania nemal nič spoločné s herectvom, nebola som pre neho konkurentka. A vždy veľmi rád chodil do divadla na premiéry – aj na reprízy päť-, šesťkrát. Dnes už vydrží iba tú premiéru.

Nežiarlil na vás?

Nemusel. Ale zato ja som žiarlila na neho. Celý život. A vždy som hľadala po jeho vreckách, či tam čosi nájdem. Za päťdesiatštyri rokov som nikdy nič nenašla.

Hádate sa doma?

Iba keď sa doma maľuje a keď sa sťahujeme, vtedy sa priam rozvádzame. A ešte vtedy, keď vešiame na steny obrazy – lebo ja vždy chcem, aby visel nižšie a on zase vyššie. Inak pre sprostosti sa nehádame. Vo vážnych životných krízach stojíme vždy pri sebe.

Poznáte recept na spokojné manželstvo?

Všetkým radím – na dovolenky treba chodiť každý sám. Lebo nie je nič lepšie, ako si sám oddýchnuť podľa svojho gusta a dva-tri razy za deň domov zavolať a spýtať sa, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Potom je návrat domov ešte krajší. Polstoročie byť s jedným človekom každý deň, to chce veľa.

Veru, na obrazovkách vidíme, ako dnes ľudia nedokážu pár týždňov či mesiacov vydržať spolu v jednej vile…

Joooj, reality šou… Odkedy ich vysielajú, napĺňa sa nám divadlo. Ľudia už majú sprostostí plné zuby. A tak nemám problém za deň odohrať aj dve predstavenia. Niet lepší pocit, ako keď vyjdete na scénu a vidíte pred sebou plnú sálu, kde ľudia stoja aj po bokoch a chcú sa zabaviť. To je radosť hrať!

Pozeráte reality šou?

Jasné, že ma zaujíma, kto čo vysiela a kto čo nové robí. Nemala som názor – až donedávna. Keď Linda vyhlásila, že kto sa čo čuduje, že toľké milióny vyhrala, veď dnes také auto, byt a peniaze má každý druhý Slovák… Preboha živého, že každý druhý Slovák! A prečo som potom na našej ulici jediná skutočná milionárka?! Lenže ja päťdesiatpäť rokov robím v divadle a boli časy, keď som mesačne hrávala 32 predstavení, ale milióny som veru nezarobila. Až po dlhých rokoch.

Kedy ste zarobili svoj prvý milión?

Neviem. Ale dobre si pamätám, ako sme s manželom všetko kupovali na pôžičky. Nikdy som nemala peniaze nazvyš a manžel vravieval, že aspoň raz v živote by chcel do rúk dostať celú svoju výplatu. Kým šiel do penzie, nepodarilo sa mu to. Vždy bolo treba čosi splácať.

Čo drahé ste si v poslednom čase kúpili?

Na staré kolená som si vymenila klavír. Toľko sa sťahujem, že ten starý by sa už bol rozpadol.

Hráte si doma na klavíri?

Často. Pavelek sa ma popoludní spýta: „Pipina, zahráš niečo?“ Natiahne sa na gauč a počúva. Ja hrám, hrám, odušu spievam, a do toho znie v rytme jeho chrápanie. Síce do taktu, ale chrápe ostošesť. Keď zatvorím klavír, hneď sa spýta: A už nebudeš hrať?

Máte nesplnený herecký sen?

Mám, ale vnuk ma z toho vyliečil, že také čosi už hrať nemôžem. Morálka pani Dulskej. Ešte v roku 1956 som ju hrala – a veľmi by som si ju túžila zopakovať. Dnes, po tých skúsenostiach a všetkom, čo som zažila, to by bol koncert! Lenže vnuk zahlásil, že Dulskú už hrať nemôžem. Lebo ona mala dve dospievajúce dcéry – a ja by som už mohla mať akurát tak vnúčatá ba už aj pravnúčatá… Má pravdu. Síce som nikdy nechcela hrať Shakespearovu Júliu, ale už ani pani Dulskú si nezahrám.

Mnohí dodnes spomínajú na váš skvelý výkon v inscenácii Schwajdovej hry Svätá rodina, ktorú Nová scéna uviedla na prelome 80. a 90. rokov. V role matky ste boli jedinečná!

Tú postavu som brala zo života. V mnohom ma inšpirovala moja stará mama. Mala také vysoké nároky na život a v ničom neustupovala. Hoci sme nemali čo jesť, ale muselo sa tak šetriť, aby ona mohla ísť do Piešťan na celý mesiac.

Náročnosť? Nie skôr sebectvo?

Podľa mňa nie. Stará mama ma učila, že treba byť náročným. Lebo kto má bojovať za tvoje sny ak nie ty sama? Pamätám sa, že raz bola u mňa na návšteve a ja som práve nemala nič na práci, nuž som začala čistiť plynový sporák, aby sa ligotal. Na to sa ma stará mama pýta: A inú robotu nemáš? Sprav radšej niečo pre seba… Odvetila som, že nie, že radšej očistím sporák a Štefan, môj manžel, bude rád.

A bol?

Keď prišiel do kuchyne, nepochválil ma, lebo pri horákoch našiel smietky. A začal mudrovať, ako som to správne mala čistiť. Stará mama podišla ku mne a povedala: No vidíš, bolo ti to treba? Ty sa nechaj obsluhovať! Tak som si jej radu vzala k srdcu – a zostala som rozmaznaná. Manžel sa chopil domácich prác, ja sa venujem divadlu. Prečo by som dnes išla jedno poschodie dole najesť sa do jedálne, keď môžem zobrať telefón a spýtať sa manžela: „Števík, kedy budú raňajky?“ A dostanem odpoveď – už sa nesú… O dve minúty si na nich pochutnávam v posteli.

Ste šťastný človek?

Som o tom presvedčená. Nemôžem povedať, že by som bola málo náročná, ale vždy si vydobyjem, čo chcem. A preto sa ma aj šťastie bojí, nuž si mi samo sadne do lona, než by som ho mala naháňať.

Viete dať návod, ako dobre žiť?

Treba si najprv zarobiť. Bez peňazí je to veľmi smutné. Vždy som chcela mať dieťa až vtedy, keď mu budem môcť kúpiť, čo treba a čo chcem. A nie, aby som rátala každú korunu a váhala, či mu môžem kúpiť pomaranč. Až po piatich rokoch sa nám narodila dcéra, keď sme si s mužom jeden druhého užili. A všetko bolo, ako malo byť.

MAGDA PAVELEKOVÁ

Narodila sa 7. júna 1931 v Leviciach. Patrila k zakladateľom nitrianskeho Krajového divadla, kde ako herečka pôsobila do roku 1965. Potom účinkovala v bratislavskej Tatra revue a od roku 1971 bola členkou činohry Novej scény. Stvárnila množstvo komických, tragikomických a tragických postáv nielen v divadle, ale aj v televíznych inscenáciách, vo filme, v rozhlase aj dabingu. Diváci ju zbožňujú tiež ako umelkyňu, ktorá sa presadila v estrádach aj muzikáloch. V súčasnosti hrá v Mníškach 2 Milionárkach a pravidelne účinkuje v televíznej relácii Inkognito. V roku 2001 jej vyšla knižka Spomienky starej herečky. Je vydatá za Štefana Paveleka, mali jedinú dcéru Soňu (krížik 34). M. Paveleková nadovšetko miluje svojich vnukov Andreja a Tomáša.

debata chyba