Jozef Adamovič v rozhovore z roku 2001: Život je veľké predstavenie

, 03.08.2013 08:44
adamovic
Herec Jozef Adamovič zomrel vo veku 74 rokov. Autor: ,

Herec Jozef Adamovič zomrel v piatok vo veku 74 rokov. S médiami komunikoval sporadicky, Pravda.sk vám prináša rozhovor, ktorý vznikol pre prílohu denníka Pravda, magazín Moment, v roku 2001.

Nedá sa povedať, že by žil nudný život. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch išiel z jednej inscenácie do druhej a z filmu do filmu. Prežil ťažkú autohaváriu, požiar lietadla a vyliečil sa aj zo zhubnej choroby. Okrem VŠMU v Bratislave študoval v zrelom veku aj v Moskve – divadelnú a filmovú réžiu. Jozef Adamovič.

Už ako malý chlapec ste sa vraj stali polosirotou. Ako si spomínate na detstvo?
Mamu prešiel v štyridsiatom piatom tank Červenej armády. Otec bol invalid, po roku 1948 nás s bratom zobral do Hlohovca a druhýkrát sa oženil. Mladší brat bol istý čas aj v detskom domove. V roku 1956 som v Hlohovci zmaturoval a odišiel som do Bratislavy.

Ako vznikol nápad stať sa hercom?
Jednoducho som sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení, pretože to bolo bez rizika. Prijímačky a talentovky sa totiž robili ešte pred maturitou. Prišiel som do Bratislavy, mal som šestnásť, pretože naša generácia vychodila len jedenásťročku, po prvýkrát som uvidel električku. Na prijímačkách sa ma opýtali, čo si myslím o Hamletovi, ktorého nakrútil Lawrence Olivier. Povedal som, že je to mládeži neprístupný film, takže som ho v kine nemohol vidieť. Talentovky som urobil, a tak ma prijali.

Možno aj preto ste sa počas maturity nevedeli vpratať do kože…
Keď som zmaturoval zo slovenčiny, matematiky a ruštiny, previazal som knihy padákovou šnúrou, zaťažil kameňmi, podpálil a hodil z mosta do Váhu. Odspieval som pri tom hymnu. Na druhý deň to vedel celý Hlohovec a riaditeľ školy ma spočiatku nechcel pripustiť k poslednému výberovému predmetu. Napísal na mňa aj kádrový posudok na VŠMU. Ja som za to deň pred skončením školského roka pridrôtoval na bránu školy vrchnák od truhly.

S manželkou Božidarou Turzonovovou ste sa zoznámili v čase, keď ste už boli absolventom. Ako sa vyvíjal váš vzťah?
Všetko to bolo také spontánne… Ani to nejde spätne analyzovať. Ja som mal počas školy vlastne najviac roboty, od roku 1956 som bol denne v televízii. Prvé roky sme chodili priamo na vysielač, nebolo vybudované ani štúdio, vysielalo sa viac-menej pokusne a bola to ohromná prax. Vo štvrtom ročníku som mal tri absolventské predstavenia. Náš vzťah nabral na obrátkách až po skončení školy.

Ešte pred vojnou a pred svadbou ste na Barrandove nakrútili film „Valčík pre milión“, s ktorým ste zažili fantastický úspech na Kube. Pani Božidare ste po návrate povedali: Teraz už môžem umrieť, viem, čo je sláva…
Len čo som prišiel z vojny, okamžite som išiel na Kubu. „Valčík pre milión“ tam zaznamenal väčší úspech ako „Ben Hur“. Nosili nás na rukách. Ten film, prvý širokouhlý, bol ponáškou na „Prázdniny v Ríme“ a Kubánci si tak predstavovali socializmus. Preto sa im páčil. Chodil som sa kúpať na Varadero, dokonca som sa stretol so starcom, ktorého príbeh opísal Hemingway vo svojej knihe ohodnotenej Nobelovou cenou – „Starec a more“. V tom čase bol Hemingway krátko po smrti a mne sa vďaka Castrovi dokonca podarilo navštíviť jeho dom.

Vy ste sa stretli s Castrom?
Asi šesťkrát. Opýtal som sa ho, kde tam bola vojna, pretože kvôli Karibskej kríze som musel o rok dlhšie slúžiť. Zasmial sa a odpovedal, že to bolo len zopár vzbúrencov, ktorých zahnali do jazera a tam ich zožrali krokodíly. Castro bol v tom čase ešte veľmi mladý, žil bohémsky, nikdy nespal na rovnakom mieste a v Chaplinovom divadle som ho počul rečniť šesť hodín bez prestávky.

Ktoré obdobie považujete za svoj herecký vrchol? Ktorú rolu za životnú?
Na to sa nedá odpovedať. Herectvo je kontinuálna práca. Catherine Herpburnová povedala: Vtedy, keď mi diváci tlieskajú, ja už nakrúcam ďalší film. Dá sa nanajvýš šablónovito povedať, že túto a túto postavu som mal rád.

Poďme na to inak: V roku 1971 ste nakrútili trinásťdielny seriál „Vivat Beňovský!“ Bol to na tie časy drahý a výpravný film, divácky však údajne veľmi neuspel. Ako to vnímate s odstupom času?
Čo je kritériom úspechu? Podla čoho niekto usudzuje, že ten film bol zlý? To je účelové. Ten film mal ohromnú sledovanosť. Ako sedemdielny seriál bol predaný aj do zahraničia a zarobil televízii nemalé peniaze. Na Madagaskare, kde sme taktiež nakrúcali, som bol prvým Slovákom po Móricovi Beňovskom, ktorý sa tam ocitol. Našiel som aj jeho hrob.

Nebol Móric Beňovský vaša životná rola?
Hral som aj ťažšie herecké party. Myslím zo psychologického hľadiska. Poctivú robotu však človek musel odviesť. Bolo to náročné na fyzičku – skákal som zo Studenovodských vodopádov, bolo tam veľa jázd na koňoch. Pomohlo mi, že som dovtedy chodil tri roky na džudo, sedem rokov na šerm a pri „Valčíku pre milión“ ma učil tancovať majster sveta…

Mórica Beňovského už hráte s charakteristickou jazvou na tvári, ktorá vám ostala po ťažkej autohavárii. Ako sa to stalo?
Vtedy sme spolu so zvukárom išli do Hlohovca nakrúcať televíznu reláciu „Medzimestská“. Šoféroval som, bola búrka a spoza nákladného auta mi vybehol do protismeru voz. Ešte som stihol spolujazdcovi povedať nech sa chytí palubnej dosky, vtedy ešte neboli povinné pásy. Bol to čelný náraz. Mne motor dolámal nohu, odvtedy ju mám kratšiu, volant prevalil hruď a pri náraze som doslova zjedol zrkadlo.

A ďalej?
Viete, neznášam injekcie. Omdlievam, keď vidím ihlu. Ani preto som si po havárii nedal zobrať krv a odmietol som lokálne umŕtvenie. Gynekológ – lebo práve ten mal pohotovostnú službu – ma zašíval štyri hodiny bez lokálky. Potom prišla sestrička a priateľsky ma potľapkala po nohe asi v tom zmysle: Nebojte sa, bude z vás chlap! Lenže po tej zlomenej. To bola bolesť!

Plastiku vám neodporúčali?
Odporúčali. Ani náhodou som nikdy nemal v úmysle nechať sa dobrovoľne rezať!

Niekedy v čase, keď ste študovali v Moskve réžiu u Tarkovského, prežili ste leteckú katastrofu…
Bolo to v roku 1985, letel som Tučkom z Ruska domov a práve sme boli nad Poľskom. Vždy som sedával na krídle. Tam, kde sú nádrže, tam to najmenej hádže. Naraz pozriem z okna a zazdalo sa mi, že vidím akýsi belavý plamienok. Ale nebol som si istý. Len som povedal dáme predo mnou: Milosťpani, pozrite sa, nehoríme náhodou? Netrvalo ani päť minút a poplach: Prstene a hodinky dolu, vyzuť sa, pripútať, ruky za hlavu, hlavu na kolená… Šesť kilometrov sme padali, a potom sa kapitán úporne snažil vyrovnať lietadlo do horizontálnej polohy, až si prehryzol spodnú peru. Ešte šťastie, že dva kilometre nad zemou bola búrka, to oheň pridusilo…

Čo prežíva človek vo chvíli, keď si myslí, že plynú posledné sekundy jeho života?
Videl som lietadlo, ktoré padlo do jazera na Zlatých pieskoch. Na to som si spomenul a želal som si, aby sme my padli niekam na skalu a rozbili sa na márne kúsky. Vzápätí mi napadlo čosi, čo mi je s odstupom času smiešne: Od mojej autohavárie mi Vilma Jamnická každý rok robila horoskop. A v ňom predsa nestálo, že sa zabijem! To ma upokojilo. Odrazu som vedel, že prežijem. Po núdzovom pristátí sme mohli v hoteli jesť a piť, koľko hrdlo ráči. Zjedol som vtedy v šoku šesť večerí.

Nielen tieto dva razy ste sa ocitli na hranici smrti. Zasiahla vás tiež zákerná choroba.
Nerád o tom hovorím. Ale viete prečo? V súvislosti s mojou liečbou sa toho už v médiách popísalo dosť a vzápätí sa na mňa vždy obrátilo množstvo ľudí, čo chceli poradiť. Keď som ich odkázal na potrebnú literatúru, ktorú treba preštudovať, vyčítali mi, že nechcem prezradiť akési nejestvujúce tajomstvo. Celá tá teória a postup liečby sa však nedá porozprávať do telefónu za krátky čas! Navyše, nemôžem prebrať morálnu zodpovednosť za zdravie iných.

Vy ste sa vyliečili bez chemoterapie, ožarovania, akéhokoľvek chirurgického zásahu?
Áno. Hladovkou, počas ktorej som pil len debakterizovanú a demineralizovanú vodu, následovala špeciálna makrobiotická diéta. Pil som kozie mlieko, ktoré má antikarcinogénne účinky. Musí však byť fyziologicky teplé, ihneď po podojení. Na zadnom sedadle škodovky som si doviezol od jednej babky domov kozičku, choval som ju na balkóne, naučil som sa o ňu starať a dojiť ju. Rakovina patrí medzi choroby, ktoré si človek počas života takpovediac nakúpi. Treba ju z tela vyhnať.

Zhovárame sa o týchto veciach a vy práve pijete kávu, koňak a fajčíte.
Stačí raz do roka vyplaviť z organizmu toxické látky. Ja to robím aj častejšie. Najideálnejšia je 24-hodinová hladovka raz za týždeň. Pije sa len prevarená voda. U nás v rodine to tak funguje.

Tieto skúsenosti s kozím mliekom vás priviedli na myšlienku založiť si koziu farmu?
Prišli za mnou chalani, s ktorými som ešte maturoval, a priniesli mi projekt. Vedeli, že zvieraťu rozumiem, že viem, čo kozie mlieko znamená, a to ich motivovalo. Doviezol som tisíc zvierat z grécko-bulharských hraníc, prešli troma štátmi so všetkými veterinárnymi papiermi. Odberateľská zmluva s Francúzmi bola podpísaná až do výšky 6 miliónov litrov mlieka ročne, liter za marku. Šesť výrobkov z kozieho mlieka mám na patentovom úrade. Užitočný projekt. Lenže potom ma dali do karantény, mlieko prikázali liať do kanála a medzitým si ma pekne – krásne rozkradli.

Nemali ste obavu, že ako herec nebudete poľnohospodárstvu rozumieť?
Ja som neptreboval ničomu rozumieť, bol som len majiteľom. Kúpil som zvieratá, zadĺžil som sa, doniesol som ľuďom na Gemeri robotu. Nič som nevytuneloval. Dostal som zákaz predávať, ale výplaty ľuďom som dávať musel. Nemal som príjem, dostal som sa do finančných problémov. Museli sme s Božidarou všetko predať, chatu, autá, čo sa len dalo. Deti ma takmer prekliali. Exekútor ma obsekal, skompromitoval. Stále sa naťahujem so súdmi. Raz však pravda vyjde najavo.

Keby ste mali možnosť vrátit niektoré veci v živote naspäť, čo by ste urobili inak?
To, čo bolo, sa nedá zopakovať. Aj reprízy toho istého predstavenia v divadle sú vždy iné, hoci sa hrá rovnaká hra. Život je tiež jedno veľké predstavenie. Snažil som sa v ňom hrať vždy naplno, akoby každý raz išlo o premiéru. A počítam s tým, že ak zo sály odíde 300 divákov, 299 bude spokojných a jeden nie, práve on o tom napíše do novín kritiku. Je potrebné, aby si človek od kumštu uvedomil, že práve takto to v živote chodí.

#úmrtie #Jozef Adamovič #rozhovor #Božidara Turzonovová.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk