Údel režiséra
„Úloha režiséra je jedna z najkrutejších, pretože sa vám nepodarí, aspoň mne, docieliť tú predstavu, ktorú máte v hlave. Ja ju mám veľmi presnú a konkrétnu, ale tá predstava sa rôznymi vplyvmi rúca a kazí, a to je hrozné utrpenie. Pre mňa je to utrpenie, ako keď človek prežije úraz. Je to duševný úraz, ktorý nikto neuzná,“ povedal Krejčík pred štyrmi rokmi v programe Českej televízie Krásný ztráty. „Človek nikdy nevie, kedy robí svoje vrcholné dielo, kedy robí svoje posledné dielo, alebo kedy robí dielo, ktoré už nebude stáť za nič. To je temnota tej našej činnosti,“ dodal Krejčík.
Svoj posledný film pre kiná, Prodavač humoru v hlavnej úlohe s Júliusom Satinským, nakrútil v roku 1984, naďalej však nakrúcal pre televíziu. Naposledy to bola televízna snímka Osudové peníze v hlavnej úlohe so slovenskou herečkou Gabrielou Marcinkovou.
K Slovensku a slovenským hercom mal Krejčík blízko. „Úprimne ma trápi a je mi to hlboko ľúto, že naše dva národy boli rozdelené na dva štáty. Za svoju vlasť som stále považoval aj Slovensko,“ povedal režisér, ktorý sa narodil v roku vzniku Československa.
Už v roku 1955 bol spoluscenáristom filmu Štvorylka. Do svojho vrcholného diela Vyšší princip (1960) obsadil Ivana Mistríka, hlavné úlohy v jeho životopisnej dráme o Eme Destinnovej stvárnili Božidara Turzonovová a Juraj Kukura a celá plejáda slovenských hercov si zahrala aj v jeho adaptácii Karvašovej Polnočnej omše, ktorá sa za účasti režiséra premietala aj vlani v Bratislave.
„Ten film som sledoval s veľkým napätím, hádam, ako by to ani nebolo moje dielo. Až takmer obdivujem, že k nemu nemám pripomienky. To je celkom ojedinelá situácia, pretože k svojim filmom mávam mnohé pripomienky, že niečo sa z mojich predstáv nepodarilo. V tomto prípade mám zvláštny pocit, že niečo nakoniec prekonalo aj moje predstavy,“ povedal po projekcii Krejčík.
Hereckú príležitosť v snímke, ktorá sa nakrúcala v Banskej Štiavnici, dostali Jozef Kroner, Hana Meličková, Ladislav Chudík, Karol Machata, Ivan Mistrík či Emília Vášáryová.
Večne nespokojný filmár
„Krejčík nie je slávny iba svojimi filmami, ale aj svojou tvrdohlavosťou, urputnosťou, večnou nespokojnosťou. A konečne je slávny aj tým, ako s tou istou tvrdošijnosťou bráni každého zo svojich kolegov, ktorému sa podľa jeho mienky deje nejaká krivda,“ píše o Krejčíkovi v knihe Ostře sledované filmy známy filmový kritik A. J. Liehm. Kniha je súborom rozhovorov s českými filmármi z rokov 1964 až 1969 a Krejčík v nej o svojej tvorbe hovorí, že ju sprevádzajú dve veľké témy – téma konfliktu ducha s hlúposťou a konflikt našich predstáv o živote a šťastí s tým, aké máme možnosti tieto predstavy a sny uskutočniť.
Jiří Krejčík sa k filmu dostal počas druhej svetovej vojny. Keď v čase nemeckej okupácie 17. novembra 1939 uzavreli české vysoké školy, začal pracovať na Barrandove ako štatista a pomocný režisér. Neskôr nakrúcal krátke a dokumentárne filmy. V roku 1946 režíroval hranú časť kresleného filmu Jiřího Brdečku a Jiřího Trnku Dárek a o rok neskôr nakrútil svoj hraný celovečerný debut Týden v tichém domě, prepis poviedky Jana Nerudu. Za poviedku Glorie, ktorá je súčasťou snímky O věcech nadpřirozených (1958), získal Krejčík cenu na festivale v Locarne.
Začiatkom 50. rokov mal Krejčík režírovať film Cisařův pekař a pekařův císař, po nezhodách s Janom Werichom však nakoniec réžiu filmu prebral Martin Frič. O jeho prchkej povahe kolovali doslova legendy, aký bol na hercov vždy nesmierne prísny či dokonca, že škrtil herečky. „Vždy sa o ňom hovorilo, že je to nervný pán režisér, ale ja som to v živote necítila. Na začiatku som sa tak veľmi bála, že len čo sme začali robiť, tak som za ním preventívne chodila: pán režisér, dajte si z tohto koláčika, alebo vezmite si z tohto pomaranča a podobne, pretože som sa veľmi bála, že na mňa bude kričať. Žiadne kričanie sa však nekonalo. Bola som vycvičená svojím manželom (režisér Pavol Haspra – pozn. red.) a jeho krikom a toto bol oproti nemu tichý anjelik,“ zaspomínala si Soňa Valentová, ktorá účinkovala v Krejčíkových snímkach ako Povídka malostranská alebo Milenci paní Suzanne.
Krejčíka sa bála aj prvá dáma slovenského herectva Hana Meličková. Na stretnutí s režisérom si na to zaspomínal Ladislav Chudík, ktorý spoločne s ňou účinkoval v Polnočnej omši. Pred Krejčíkom mala veľký rešpekt, preventívne mu nosila cukríky či zákusky a občas si povzdychla: Prečo som sa len na to dala!
Muky spolupráce
„Dospel som k tomu, že sú iba určití herci, s ktorými môžem úspešne spolupracovať. To sú tí, ktorí prijmú môj podnet ako inšpiráciu a dokážu ho tvorivo naplniť a rozvíjať. Tí, s ktorými sa to nepodarí, to sú remeselníci, ktorí majú vyskúšané a ustálené svoje určité pojatie, ako postavu vyjadriť, v podstate vyjadrujú tú postavu rovnako, iba inými slovami a v iných textoch. A vtedy, keď niekto chce nejakým podnetom pripomenúť, že by to išlo aj inak, tak dôjde k napätiu a k situácii, ktorá je nakoniec neúnosná. Pretože ja sa snažím herca ovplyvniť a on sa nechce dať ovplyvniť, pretože je neovplyvniteľný. Keď sa toto udeje, tak spolupráca je nakoniec mučivá,“ komentoval svoju spoluprácu s hercami vlani pre Pravdu Krejčík.
V inom rozhovore dodal, že hercov neškrtí ani nefackuje. „Ale ako máte byť v pohode, keď vám to pred očami ničia?“
Zatiaľ čo v 50. rokoch sa Krejčík nevyhol ani ideologicky podfarbeným snímkam, v 60. rokoch a neskôr vytvoril niekoľko diel, ktoré patria do zlatého fondu československej kinematografie a televíznej tvorby. Medzi nimi už spomínanú drámu z obdobia druhej svetovej vojny po atentáte na Heydricha Vyšší princip (1960), za ktorú Jana Brejchová získala cenu v Locarne, takisto vojnovú drámu Polnočná omša (1962), komédie Čintamani & podvodník (1964), Penzion pro svobodné pány (1967), Svadba jako řemen (1967), Hry lásky šálivé (1971) či spomínanú Božskú Emu (1979). Krejčík sa angažoval aj vo verejných veciach, patril napríklad medzi tvrdých kritikov privatizácie Barrandova.
V 70. rokoch dostával príležitosti skôr v televízii. Problémy mal napríklad, keď v roku 1972 obsadil do hlavnej úlohy svojho filmu Podezření (1972) bývalú hlásateľku Jarmilu Košťovú, ktorá mala na Slovensku po roku 1968 dištanc. „Potom ma vyšetroval barrandovský kádrovák. Hovoril mi: Myslíš si, že máme dosť režisérov? Ja som mu povedal: No dosť ich máte, záleží, koľko je ich dobrých. On hovorí: Tak vidíš, my vieme, že si dobrý, že vieš, ale drž hubu a pozor na kamarátov!“ povedal Krejčík Pravde.
V niekoľkých snímkach sa objavil aj ako herec. Jiří Menzel ho ako žravého pána Karla obsadil do Slavností sněženek, Jan Hřebejk ho zase ako lekára obsadil do svojich Pelíškov (1999). „Okrem toho, že tam hral, zasiahol do scenára aj dramaturgicky,“ citoval Hřebejka portál tyden.cz.
„Jiří Krejčík bol absolútna špička, až do vysokého veku objavoval mladé talenty. Napríklad v Bratislave si na ulici všimol dievča, z ktorého potom bola Hana Hegerová (Krejčík ju v roku 1954 obsadil do filmu Frona – pozn. red.). Preslávil aj napríklad Irenu Kačírkovú alebo Jiřího Kodeta,“ povedal serveru lidovky.cz Hřebejk. Svoje filmové začiatky má s Krejčíkom spojené aj Emília Vášáryová.
