Jozef Adamovič skúsil všetko

Božidara Turzonovová Jozef Adamovič
Božidara Turzonovová ako Katerina a Jozef Adamovič ako Boris Dikoj v hre Nikolaja Ostrovského Búrka, ktorá mala premiéru v SND (1972) v réžii Karola Zachara. Manželia presvedčivo vyjadrili najjemnejšie odtiene veľkej lásky, ktorá sa v hre končí tragicky. Autor:

Jozef Adamovič sa dožil 74 rokov. Úmrtie umelca vyvolalo vlnu smútku a spomínania, ale aj tak - jeho slávne začiatky sú dosť zabudnuté. Mladšie generácie si ho pamätajú najmä ako Beňovského, ktorý putoval na Madagaskar. Kam však putoval a doputoval slovenský herec Jozef Adamovič?

V jeho živote bolo všetko – výšiny aj pády. Patril k hercom, ktorých postretne šťastie už na začiatku, pocítia úspech, popularitu, dostanú sa na vrchol. Ale čo potom s ďalším životom? Aj Jozef Adamovič sa ocitol v podobnej situácii. To však prišlo až neskôr, teraz sa vráťme do čias, keď študoval herectvo na VŠMU v Bratislave (skončil v roku 1960).

Bol mladý, štíhly, čiernovlasý, mal ostro rezané črty, tmavé oči a priťahoval pozornosť. To mu možno aj trocha komplikovalo život – herec nechce byť zaškatuľkovaný ako krásny, hoci je to príjemné. Snažil sa dokázať, že má na viac. V študentských časoch ho sprevádzal aj chýr chlapca, ktorému v ranom detstve zomrela mama, čo vyvolávalo účasť s jeho osudom a aj sa to prejavovalo v jeho správaní.

Škola mu bola akoby druhým domovom, mal tam zázemie, ktoré sa umocnilo ešte tým, že si medzi študentkami našiel budúcu manželku. S Božidarou Turzonovovou sa držali za ruky a brázdili okolie školy, ktorá vtedy sídlila v Redute, a Modrého kostolíka, v blízkosti ktorého ona bývala. Boli výnimočný pár zjavom, ale aj vzťahom, ktorý z ich dvojice vyžaroval. Vtedy sa okolo nich vznášala nádej, teraz je už všetko známe, svojím spôsobom skončené, a tak možno konštatovať, že aj keď bol život neraz zložitý, z tohto svojho mladého vzťahu čerpali aj v ťažkých obdobiach. Narodili sa im dve dcéry, vnúčatá, založili veľkú rodinu a herecká práca im priniesla úspechy.

Valčík ako odpich

Prvý zažiaril práve on. Už v roku 1960 obsadili Jozefa Adamoviča do hudobného filmu Valčík pre milión. Mal tam aj vďačnú úlohu – hral trubkára v amatérskom jazzovom orchestri, ktorý prišiel do Prahy zo Strakoníc cez spartakiádu a vyhrával aj na ulici. Úloha mu priniesla slávu aj v zahraničí – na Kube vraj z Adamoviča ctiteľky strhli košeľu. Valčík pre milión režíroval Josef Mach (neskôr nakrútil Troch chlapov v chalupe), ktorý bol aj scenáristom filmu spolu s Janom Procházkom, neskorším disidentom. Ich kameramanom bol Václav Hanuš. Hudbu robili štyria skladatelia – aj slávny Ludvík Podéšť. Bola to teda dobrá partia a Jozef Adamovič jediný Slovák v nej. Jeho partnerkou v príbehu bola Karla Chadimová (neskôr emigrovala, už ako manželka Jana Třísku, a uplatnila sa už ako manažérka).

Vo filme hrali veľké esá (aj epizódne úlohy), napríklad Vlastimil Brodský, Vladimír Ráž, Josef Kemr, Jiří Sovák, Jiŕí Hrzán, Jan Přeučil a mnohí ďalší. Film bol síce socialisticky optimistický, ale už to bola prirodzenejšia veselosť. Dnešní mladí diváci sa v internetovej diskusii k filmu aj posmievajú jeho spartakiádnej atmosfére, ale každý uznáva profesionálnu a technickú úroveň snímky. Film treba chápať v kontexte doby a oceniť, čo znamenal po práve uplynulom období 50. rokov. Už tam neboli zväzácke košele, ale sexi sukne so spodničkami a chlapci mali kovbojské kockované košele. Zrazu prišiel do kín film, v ktorom išlo o pobláznenie hudbou a láskou, a to už predznamenávalo sladké šesťdesiate.

Hral aj v "pondelkoch“

Takýto prudký filmový úspech mohol aj negatívne poznačiť kariéru mladého divadelného herca, Adamoviča to však nepostihlo. Stal sa členom Činohry SND (od roku 1961) a odohral množstvo významných úloh. Bol žiakom K. L. Zachara a hral s dôrazom na psychologické vykreslenie charakteru, vytváral komplikované postavy vo svetových drámach, ale aj bystrých fešákov zo slovenskej klasiky – napríklad Inkognito, Hamlet, Sen noci svätojánskej, Učiteľ tanca, Najdúch, Cyrano z Bergeracu (samozrejme, že hral Christiana, a, samozrejme, že sa na to chodilo), Tanec nad plačom, Cid, Kým kohút nezaspieva, Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Pokus o lietanie, Kráľ Lear, Médeia, Geľo Sebechlebský. Dalo by sa vymenovávať ďalej, boli to desiatky úloh.

Adamovič si užil časy, keď bolo divadlo v centre kultúry, ovplyvňovalo umelecký vkus, myslenie a provokovalo režim. S tým súviseli aj tzv. televízne pondelky, v ktorých tiež často účinkoval. Pre divákov bolo vrcholom blaha, keď hrali spolu s Dačou. Táto dvojica sa dobre dopĺňala na javisku aj v živote: on prinášal do vzťahu niečo zemité, chlapčenské, kým Dača pôsobila intelektuálnejšie a rozhodnejšie. Aj ona dostávala veľké úlohy a rýchlo dosiahla manželovu slávu. Mali dvojkariérové manželstvo, ktoré býva náročné, ale ich sily boli vyvážené.

damovičova žena vždy pri ňom stála, aj keď prežíval ťažké chvíle. Keď som sa jej raz opýtala, čo si myslí o manželstve, odpovedala: "Verím na inštitúciu manželstva. Je to ako so slnkom, proste ono je, a je životodarné.“ Ich láska mala zmysel aj pre okolie.

Vyššie ambície

" Zdalo sa, že mi všetko padlo do lona, ale nebolo to celkom tak,“ uvažoval o sebe Jozef Adamovič. "Mal som aj nesplnené túžby a nebolo všetko, ako som chcel. Mária Prechovská, moja kolegyňa z divadla – aj moja rodáčka z Trnavy – mi hovorievala: Jožko, všetko dopadne tak, ako to má byť a nie tak, ako to ty chceš. To som si často pripomínal a čas mi to potvrdil. Náš osud sa vyvíja tak, ako to je nutné, nie ako by sme chceli. Je to vyšší princíp, má to vyšší zmysel.“ Ale – predsa sa aj on pokúsil ovplyvniť osud.

Keď dosiahol vek zrelosti, začal byť nespokojný. (Možno mu paradoxne uškodil aj populárny seriál Vivat Beňovský z roku 1975, ktorý mu priniesol ďalšiu vlnu popularity. Mal rád aj túto svoju postavu, ale – príliš ho poznamenala – veď dodnes ho ľudia volajú Beňovský). Hľadal si nové cesty. Rozhodol sa študovať réžiu, a to na umeleckých školách v Moskve (GITIS, GOSKINO, aj u Andreja Tarkovského). Réžiu si vyskúšal potom aj v praxi (v roku 1985 režíroval napr. v DJZ Spolok drobnochovateľov), ale onedlho prišiel rok 1989 a jeho tvorivé prostredie sa zmenilo.

Zároveň sa ukázali nové možnosti, a tak si Jozef Adamovič našiel iný svet. V prírode, v podnikaní. („Dnes je celkom normálne, a vonku je to tak už dávno, že umelec musí mať ešte nejakú ,trafiku‘, ktorá ho živí. Viacerým umelcom sa to podarilo aj u nás, mne to však prekazila závisť.“) Verejnosť sa dozvedala o umelcovi už len sprostredkovane. Najprv sa však rozletel chýr o jeho rakovine. Ľudia s ním súcitili, a keď sa ukázalo, že chorobu prírodným spôsobom porazil, obdivovali ho. Dúfali, že sa vráti. Jeho to však už pomklo iným smerom. Tvrdil, že v rekonvalescencii mu kozie mlieko vrátilo silu a chcel ten zázrak dožičiť aj iným. Žiaľ, nerátal s tým, že silné kozy môžu zrazu samy začať hynúť. Už sa zasa len povrávalo, že mu vyhynulo stádo, že je na dne a v krachu. Ľudia s ním opäť cítili a rodina ho podržala.

Obľúbený pedagóg

Jozef Adamovič začal učiť, pôsobil na umeleckých školách v Banskej Bystrici, v Košiciach, v Trnave. Mladí ho mali radi a on im mal čo dať. Sám sa vyjadril: "Keď ma ľudia na ulici zastavujú a hovoria mi, že ma videli v televízii, radšej utekám, lebo mám pocit, že stále otvárajú mŕtve stránky. Preto som sa aj obrátil do budúcnosti a energiu vkladám do mladej generácie. Vzniká totiž paradoxná situácia: je dosť mladých, povedzme aj štyridsaťročných, učiteľov, ale nemôžu učiť filmové herectvo, lebo v živote nehrali vo filme. Strácame identitu a zapadáme do hamburgerizmu. Pribúdajú televízie, ale to je samá reklama a publicistika. Tvorba nemá priestor.“

Zasa si získal obľubu a vážnosť vo svojej základnej profesii. Hoci sa jeho imidž zmenil – bol to už starší nenápadnejší pán – zostalo v ňom niečo chlapčenské, priateľské. Mladí mali Adamoviča radi – učil napríklad Igora Timka – a to sa nedá vynútiť. "Sú rovnako zvedaví, ako sme boli my,“ hovoril o študentoch. "Niekedy ma až prekvapia svojimi otázkami, pýtajú sa na celkom nečakané veci. Rád sa s nimi zhováram, ale – možno to z úst pedagóga vyznie paradoxne – rokmi som prišiel na to, že poznanie je neprenosné. Nedá sa vlastne nič podstatné odovzdať. Človek si ten svoj život musí odžiť – len tak sa o ňom niečo dozvie. Chcem teda skôr odblokovať talent, otvoriť toho človeka a nasmerovať ho, ako mu niečo konkrétne predvádzať či dokonca vnucovať. Mojou úlohou je ustriehnuť talent.“

Odvaha na dobrodružstvo

Máloktorý umelec by si asi trúfol vydať sa na takú dobrodružnú cestu ako Jožko Adamovič, žiť zrazu naozaj ako kovboj v prírode, medzi stádami. Vtedy nad tým ľudia aj krútili hlavami, spätne je to vlastne obdivuhodné. Odvaha mu nechýbala, problémy ho nezdolali. V jednom rozhovore (z roku 2004 pod názvom Možno som už zmúdrel) sa mi zdôveril, že by chcel ešte nakrútiť film: "Zažil som počas svojho života už niekoľko technologických vývojových fáz: televízne vysielanie naživo, prvý záznam, čiernobiele vysielanie, farebné vysielanie, rôzne zmeny v snímacích technikách, takže verím, že nepotrvá dlho a klasický film zanikne a bude možné robiť film v podstate zadarmo. S trojčipovou digitálnou kamerou môžete nakrúcať aj pri sviečke. Dúfam, že sa toho dočkám a nakrútim si film podľa svojich predstáv.“ Toho sa už nedočkal, ale – možno raz o ňom samom vznikne dobrý film. Jeho smelý a zložitý život, v ktorom veľa skúsil a veľa rozdal, by za to stál.

Ako farmár prepadol, ako vizionár nesklamal

Jozef Adamovič zostane v mysli Slovákov zapísaný nielen ako výborný herec, ale aj ako najväčší chovateľ kôz. Bol ním krátko, dáke dva-tri roky, keď sa v prvej polovici 90. rokov pokúšal chovať kozy na farme bývalého Štátneho majetku v Ratkovej, v zabudnutej vieske Rimavskosobotského okresu. K chovu kôz ho viedla ušľachtilá myšlienka, liečiť ľudí kozím mliekom. „Podnikanie som nerobil kvôli ničomu inému, len preto, aby raz v Ratkovej doline bol penzión, kde by mohli prísť matky s deťmi a konzumovali čerstvo nadojené kozie mlieko, lebo proti alergiám, tuberkulóze je to nápoj zdravia,“ povedal v rozhovore pre Nedeľnú Pravdu v máji roku 1994.

Adamovič na prelome 70. a 80. rokov prekonal rakovinu – aj pitím kozieho mlieka. Niektorí neverili jeho teórii – piť debakterizovanú a demineralizovanú vodu a k tomu teplé kozie mlieko. Lenže Adamovič, ktorý choval kozu na balkóne, sa z rakoviny dostal. Kozie mlieko obsahuje protirakoviné látky, dal po rokoch Adamovičovi za pravdu propagátor zdravej výživy, založenej na čerstvých domácich potravinách, profesor Viliam Bada.

Začiatok 90. rokov sa niesol v znamení podnikateľskej eufórie, ktorá sa zmocnila aj Adamoviča. Ako známej tvári mu vyšli v ústrety mnohí ľudia. Medzi nimi napríklad Lóra Nedelčeva, dlhoročná redaktorka Roľníckych novín, rodáčka z Bulharska. Práve ona pomohla hercovi pri nákupe kôz až z bulharských Rodop. Adamovič v krátkom čase začal chovať v Ratkovej tisíc kôz!

Na papieri to mal herec dobre premyslené. Chcel vybudovať mliekareň, kde sa budú vyrábať kozie syry. Rokoval a po Ratkovej vodil prezidenta francúzskej mliekarenskej spoločnosti Saugnon Eurial. Lenže zakrátko sa ukázalo, že praktické podnikanie je nad jeho sily. Chovať jednu kozu a tisíc bol veľký rozdiel.

Adamovič bol človek dobromyseľný a v podnikaní rozšafný až ľahkovážny. V spomínanom rozhovore sa posťažoval, že na výplaty si popožičiaval peniaze, musel predať dom, tri autá… Až príliš dôveroval niektorým ľuďom, ktorí ho obklopovali a vyjedali. Nečudo, že jeho podnik skrachoval. Veľkolepo skoncipovanému projektu spoločnosti Gemersan dala poslednú ranu z milosti Q horúčka kôz. Adamovič musel kozy presťahovať z Ratkovej doliny do Jedľových Kostolian pri Zlatých Moravciach. Mnoho zvierat zahynulo, mnohé mu jednoducho rozkradli. A hercovi zostali dlhy, s ktorými sa musel roky vyrovnávať.

Jozef Adamovič sa narodil v znamení býka. Veril, že je spojený priamo so zemou, hospodárením, teda aj s podnikaním. Hoci ho inštinktívne priťahovalo, nezvládol ho. Vždy bol lepší herec ako podnikateľ. No dokázal nadchnúť mnohých ľudí k tomu, aby začali chovať kozy. Dvadsať rokov po Adamovičom kozom prvovýstupe sa na Slovensku predávajú konečne vlastné kozie syry či jogurty. Ako vizionár Adamovič nesklamal.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Jozef Adamovič #nekrológ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku