Bullock a Clooney na orbite
Film, na scenári ktorého Alfonso Cuarón spolupracoval so svojím synom Jonásom, vyniká presvedčivým a pôsobivým stereoskopickým obrazom, v ktorom je ilúzia tretieho rozmeru funkčne využitá na vtiahnutie diváka do deja. Verne navodzuje pocit zo skutočného otvoreného vesmíru, ale má i silný metaforický náboj. Pôsobí minimalistickým dojmom, v skutočnosti sa pridŕža skutočnosti do najmenšieho detailu. „Chcel som spraviť film o nepriazni osudu a trosky použiť ako symbol,“ povedal Cuarón na stretnutí s novinármi. „Na začiatku bol zámer vytvoriť rozprávanie čo najčistejšie a najjednoduchšie. Dvaja ľudia v pustom vesmíre – čo už môže byť jednoduchšie?“
Obaja herci sú väčšinou v skafandroch, no v skutočnosti to na nich kládlo ešte väčšie nároky ako zvyčajne. „Zladiť rýchly vzrušený hovor s pomalými plavnými pohybmi tela v beztiažovom stave bolo ťažšie, ako som čakal,“ priznal George Clooney. „Fyzicky aj mentálne a citovo to bola najbláznivejšia vec, akú som dosiaľ robila,“ dodala Sandra Bullock. „Buď som bola v stiesnenom priestore, alebo som visela na lanách pred zeleným pozadím a musela som reagovať na veci, ktoré sa do obrazu dorábali až neskôr. Bolo to najosamelejšie nakrúcanie v mojom živote.“ Herečka, ktorá sa týmto filmom vracia do prvej ligy predstaviteliek veľkých dramatických charakterov, sa počas prípravy nakrúcania stretala s viacerými americkými astronautmi aj astronautkami. „Mali sme veľa poradcov aj spomedzi vedcov, fyzikov a lekárov,“ vysvetľoval Cuarón, „aby herci pochopili, čo sa deje na obežnej dráhe, ako tam veci fungujú, čo tam ľudí čaká.“
Ako sa často stáva, novinári kládli hviezdam aj čudné otázky, ktoré sa nielenže vôbec netýkali filmu Gravity, ale nemali nič spoločné ani s hereckým povolaním. Georgea Clooneyho sa napríklad spýtali, ako by sa podľa neho mal prezident USA rozhodnúť v otázke Sýrie. „Áno, ďakujem, už som sa bál, že táto otázka tu dnes vôbec nezaznie,“ zareagoval herec so smiechom. „Pravdupovediac, čakal som, či sa ma opýtate, čo hovorím na obsadenie Bena Afflecka do roly Batmana, ale nie – prišla Sýria.“
Zlato pre Williama Friedkina
Do posledného miesta zaplnená Sala grande festivalového Filmového paláca na benátskom Lide vo štvrtok postojačky aplaudovala americkému filmárovi Williamovi Friedkinovi. Jednak preto, že festival v súťažnej prehliadke novorekonštruovaných klasických diel svetovej kinematografie v premiére uviedol zreštaurovanú a digitálnu verziu jeho thrilleru Mzda strachu (Sorcerer, 1977) – a nielen preto, že práve 29. augusta tvorca diel Francúzska spojka či Vyháňač diabla oslávil 78. narodeniny – ale najmä preto, že benátsky festival mu udelil čestného Zlatého leva za prínos svetovej kinematografii. Spolu s riaditeľom festivalu Albertom Barberom mu cenu odovzdal prezident benátskeho Biennale Paolo Baratta.
Dojatý Friedkin vyhlásil, že Zlatého leva považuje za najvyššie ocenenie, akého sa filmárovi môže dostať: „Je pre mňa tou najväčšou cťou, že ste ma týmto postavili na roveň géniom ako Charlie Chaplin, Luis Buñuel , Ingmar Bergman, Federico Fellini či Orson Welles. Najmä on, lebo ma ovplyvnil pri výbere filmárskeho povolania.“
„Francúzsky filmový kritik André Bazin pred polstoročím formuloval základnú otázku: Čo je to filmové umenie? Pre mňa je odpoveď jasná: čo je to filmové umenie, to už sedemdesiaty raz predvádza benátsky festival!“
Na margo Mzdy strachu sa vyjadril: „Považujem ho za najosobnejší z mojich filmov. Ak Vyháňač diabla bol o role viery a Ježiša Krista, Mzda strachu je o boji dobra a zla, ktorý sa odohráva v každom z nás. Je o ľuďoch, ktorí nie sú dobrí a nenávidia sa navzájom, ale musia spolupracovať, ak chcú prežiť. Platí to pre nás všetkých – a dnes možno ešte viac ako pred tridsiatimi šiestimi rokmi.“
