Pišťanek: Snob drží kultúru nad vodou

Román Rivers of Babylon rozvíril pokojné vody slovenskej literatúry. Nasledovala zbierka noviel Mladý Dônč, trojica poviedkových kníh Skazky o Vladovi, dve pokračovania vyššie spomínaného románu – a o Petrovi Pišťankovi sa hovorilo. V dobrom aj zlom. Podľa toho, ako komu sadol.

30.12.2006 07:00
debata

Pišťanek sa prestal zaoberať vymyslenými príbehmi. Vydal výber z publicistiky Traktoristi a buzeranti, potom Recepty z rodinného archívu a teraz Živý oheň z vína. Literatúra faktu. Pišťanek je znalec značkových liehovín.

Prešli ste od písania príbehov a fabulovania k literatúre faktu. Prečo?
Asi to bolo únavou. Človek má obmedzenú dávku nespútanej fantázie a ja som tú svoju už vyčerpal. Napísal som všetko, čo som bol schopný vymyslieť. Prestalo ma to baviť a uspokojovať. Ani ako čitateľa ma už veľmi nezaujíma beletria. Nezaujíma ma, čo si niekto cudzí vymyslí, nezaujímajú ma jeho svety, postavy, ich vymyslené peripetie. Navyše som prestal cítiť potrebu sebareflexie namierenej smerom von, čo je nevyhnutná vlastnosť pre písanie beletrie.

Spisovateľ je exhibicionista?
Keď človek píše prózu, či chce, alebo nechce, musí ním byť. Veď sám je jej subjektom, presnejšie jeho videnie sveta tým je. V literatúre faktu to nie je potrebné, pretože ide o veci, ktoré sú objektívne dané.

Ako sa človek stane znalcom značkových alkoholov?
Som iba poučený laik, nijaký znalec. Jeden môj dedo bol za prvej republiky čašník, po fronte robil v Devínskej Novej Vsi krčmára, druhý dedo bol tamtiež vinohradníkom, takže s alkoholom som mal dočinenia už vo veľmi útlom veku. Dokonca takom útlom, že dnes by moji dedovia mali možno problém so zákonom o ohrození mravnej výchovy mladistvých – odmalička som mal rád čaj s rumom, v nedeľu som dostal za náprstok vína. Navyše sa k tomu pridružila zberateľská záľuba – zbieral som etikety z vín a liehovín. Zásadným impulzom v dospelom veku bol kamarát v Prahe, ktorý bol znalcom whisky a mal aj dosť zaujímavú zbierku. Daroval mi knihu, kde som sa dozvedel čosi o technológii aj histórii a naučil som sa whisky ochutnávať. V polovici deväťdesiatych rokov ma oslovili, aby som písal o whisky do časopisu, čo si všimli v istej firme a pozvali ma do Kentucky, aby som spoznal bourbon. Potom ma zase oslovila francúzska firma, aby som okrem whisky spoznal aj koňak. Vrátil som sa ako milovník koňaku a odporca modernej francúzskej kuchyne.

Nie je pri degustovaní kvalitného alkoholu riziko závislosti?
Keby som mal sklony k alkoholizmu, tak by to už dávno prepuklo. Navyše, degustuje sa väčšinou nosom.

Nie je vám ľúto vypľúvať drahý, niekoľkoročný koňak?
Keď sme v Cognacu absolvovali prvý degustačný kurz, bolo nám ľúto vypľúvať drahé koňaky, prípadne – degustovať kvapku a zvyšok vyliať, takže v ten deň už nebol nijaký ďalší program a dostávali sme sa z toho dlho. Nabudúce sme už všetci radšej vypľúvali.

Koľko alkoholu musí degustátor „vypľuť“, aby jednotlivé značky a ročníky rozoznal?
Berte to tak, že profesionálny degustátor ochutnáva denne aj sto vzoriek. To znamená, že keby ich skutočne „koštoval“, už po niekoľkých mesiacoch by skončil na liečení alebo na márach. Degustuje sa výlučne nosom. Ak si degustátor náhodou nie je niečím istý, dá to na jazyk a vypľuje. Preglgne iba výnimočne – ak potrebuje zistiť napríklad stupeň horkosti koňaku, pretože receptory horkej chuti sú na jazyku celkom vzadu. Sú to však iba výnimočné situácie.

Hovorí sa o vás, že máte encyklopedickú pamäť. Platí to aj o vôni a chuti?
Pamäť na vône sa dá pestovať. Vône si treba pomenovať. Skôr si zapamätáme niečo, čomu dáme meno. Na tom je založený tzv. degustátorský slovník. Expert napríklad nazve nejaké víno tenké. Niekto by povedal, že ide o okamžitý výron fantázie dotyčného, a pritom ide o pojem, ktorý má objektívnu platnosť. Každý odborník presne vie, akú chuťovú kategóriu si má pod tým predstaviť.

Prečo sa degustuje vôňa?
Vôňa a chuť destilátu spolu tesne súvisia, ide o tú istú látku, tie isté molekuly, a náš čuch je citlivejší než chuť.

Chuťou sa určuje horkosť, teda vek?
Zjednodušene sa dá povedať, že čím starší koňak, tým „drevenejšiu“ chuť má, ale niekedy sa do lacnejších koňakov pridávajú dubové stružliny na urýchlenie dozrievania, a vtedy je v nich viac horkosti a až pália na jazyku. Preto keď niekto povie, že „koňak chutí ako mydlová voda“, tak má na mysli práve tú nepríjemnú pálčivosť niektorých lacnejších koňakov kategórie VS.

Knihu ste nazvali Živý oheň z vína. Ale oheň rozpáli telo až pri prehltnutí. Ako je to?
Na odborných degustáciách alebo počas kontrolných ochutnávok pri výrobe sa, samozrejme, nepije, ale pri priateľskej degustácii sa, samozrejme, s mierou popíja.

Rôzne druhy alkoholu zapália v tele rôzne druhy ohňa. Aký oheň zapáli koňak?
Cítim to tak, že do celého tela sa človeku rozleje príjemné štiepavé teplo. Až do končekov prstov.

Whisky?
Efekt je podobný ako pri koňaku a iných liehovinách, azda s výnimkou vodky.

Prečo je vodka iná?
Vodka sa podáva hlboko chladená a sama osebe obsahuje veľmi málo chuťovo-vôňových zložiek, takže sa neovoniava, nevychutnáva. Pijan ju vyzunkne na ex. Častou reakciou organizmu na vodku je „zaseknutie sa“ – že niekedy neviete, či s ňou dnu, alebo von. Ale nechcem zovšeobecňovať. Ja to tak vnímam.

Prečo v Rusku zajedajú vodku uhorkami?
Nielen že ju zajedajú uhorkami, ale aj privoniavajú k čerstvému chlebu. Uvažoval som nad tým, či je to rituál, alebo aby sa tak rýchlo neopili. Nakladané uhorky totiž obsahujú veľa solí, ktoré pôsobia ako elektrolyty. A „opica“ je z väčšej časti deficit elektrolytov v organizme. Asi je to aj tradícia aj profylaxia. Privoniavanie k chlebu zasa súvisí s klamaním čuchových buniek – aby pijana nestriaslo, aby destilát hladko skĺzol do hrdla.

Ako pôsobí v tele víno?
Alkohol vo víne nie je taký koncentrovaný, takže jeho pôsobenie je oveľa pomalšie. Víno podľa mňa povznáša, podnecuje výrečnosť a veselosť, zatiaľ čo koňak a whisky vedú k istej hĺbavosti a skôr tichej radosti. Hovorím teraz, samozrejme, o rozumnom, decentnom dávkovaní.

Pivo?
Od piva sa myslím skôr hlúpne. Mám rád pivo, ale nepáči sa mi, že tak „otrundžuje“.

K čomu sa pije koňak?
Koňak je skvelý ako digestív. Môže sa podávať s kávou, prípadne čokoládovou tortou alebo horkou čokoládou. Niekto ocení aj cigaru, no ja rozhodne nie, mne cigary smrdia.

Podľa čoho spoznáte, že niekto v spoločnosti so svojimi znalosťami koňaku blufuje?
Dnes už vychádzajú návody, ako blufovať. Čítajú ich ľudia, ktorí chcú v spoločnosti rýchlo zapôsobiť, naučia sa niekoľko fráz a tie dookola opakujú. Vyrojila sa kopa odborníkov na víno. Dnes je každý kindermanažér expertom, pretože workoholizmus už je pasé, teraz letí úradník, čo si „vie aj užiť“. Nie je dôležité, kto je čo naozaj, ale kto sa čím komu javí. No nech je každý šťastný tak, ako vie.

Kam patríte vy?
Aj ja som, myslím, do istej miery snob. Snobi však boli vždy tí, ktorí držali kultúru finančne nad vodou. Komu by predávali kníhkupci lesklé publikácie o umení, dizajne, víne a koňaku, ak nie snobom? Kto by chodil na operu, balet, artové filmy, kupoval obrazy a dizajnérsky nábytok, ak nie snobi? Snob drží kultúru nad vodou a vďaka nemu sa predávajú aj drahé vína a destiláty.

Koľko stojí dobrý koňak?
To je otázka, čo pod dobrým koňakom myslíme. Odborníci tvrdia, že dobrý koňak nemôže byť mladší ako dvadsať rokov. Musí ich absolvovať v sude, aby tam došlo k všetkým potrebným chemicko-fyzikálnym procesom. Dozvedel som sa, že je už zbytočné, aby bol koňak v sude trebárs šesťdesiat rokov – to je len pre ľudí, ktorí si to radi zaplatia, ale skutočný efekt to nemá. Dôležité veci sa v sude s koňakom dejú medzi pätnástym a dvadsiatym rokom, potom už nemá zo suda čo dobré získať. Dvadsaťročný koňak je kategória XO, a ten kúpite asi za päťtisíc korún.

Ste gurmán?
Kedysi dávno som si namýšľal, že som gurmet, milovník chuťového zážitku, ale zistil som, že moderná kuchyňa, kde sa na tanieri s polmetrovým priemerom krčia dva strúčiky zelenej fazuľky, jeden zemiak a kúsok mäsa, nie je nič pre mňa. Áno, som gurmán. Čiže stravník, jedák, nijaký veľký kulinár.

Stravník?
Mám jednoduché chute – fazuľová polievka, guláš, segedínsky guláš, paradajková omáčka, plnená paprika, šošovicový prívarok, rezeň, vyprážané kura… Nie som náročný, pokojne sa prestravujem niekde v táckarni, neobťažujem svoju manželku požiadavkami na teplé jedlo, nebývam nervózny, keď som hladný, keď mám prácu, tak aj dva dni zabudnem jesť. Potom si to však vynahradím. Istý čas som bol striktným vegánom, ale strácal som energiu. Zvierat je mi však stále ľúto. Takže teraz som chvíľu takto a potom uvidíme.

Knihu Recepty z rodinného archívu majú netradičnú dramaturgiu – začali ste Sacherovou tortou a pokračovali koláčmi. Zvyčajne prichádza táto časť až na záver. Ste milovník sladkostí?
A nie je to na mne vidieť? Za dve dobošky alebo punčovú zmrzlinu pokojne zradím vlasť. V knihe som zachoval poradie, ako mi prichádzali na um rodinné historky. Vedome som porušil poradie predjedlá, polievky, biele mäso… Usiloval som sa tým naznačiť, že toto nie je obyčajná kuchárska kniha, ale príbehy z detstva, hľadanie vlastného strateného času, akási náhrada za pamäti, ktoré, samozrejme, nikdy nenapíšem. Teraz pripravujem knihu Opitá kuchárka, čo budú recepty na pokrmy pripravované s liehovinami, kde sa asi budem usilovať o trochu konvenčnejšiu štruktúru, aj keď príbehov tam bude tiež dosť.

Prečo nemáte doma svoje knihy?
Naozaj doma nijaké nedržím. Vždy ich rozdám priateľom a príbuzným. Všetky texty mám v počítači pre prípadné reedície a to mi stačí.

====== Peter Pišťanek (46) ======

Narodil sa 28. 4. 1960 v Devínskej Novej Vsi. Knižný debut, román Rivers of Babylon (1991), vzbudil záujem čitateľov aj kritikov. Mladý Dônč (1993) je súborom troch noviel – Debutant, Mladý Dônč a Muzika. V štýle poklesnutých žánrov vydal Pišťanek aj pokračovanie svojho prvého románu Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina (1994). Nasledovala zbierka poviedok Sekerou a nožom (1999), zbierky mikropoviedok Skazky o Vladovi (1995) a Nové skazky o Vladovi (1998) a záverečná časť trilógie Rivers of Babylon 3: Fredyho koniec. Je spoluautorom Rogera Krowiaka. Po knihe Recepty z rodinného archívu napísal Živý oheň z vína alebo Príbehy z koňakových pivníc.

debata chyba