Podľa Evy Bergmanovej skonal jej otec pokojne, príčinu ani deň jeho úmrtia však neuviedla. Oznámený zatiaľ nebol ani termín pohrebu. Pravdepodobné však je, že by sa mal uskutočniť len v úzkom kruhu členov rodiny, príbuzných a blízkych priateľov.
Oslavovaný filmový a divadelný režisér, dramatik a scenárista sa narodil 14. júla 1918 v rodine kňaza vo švédskej Upsalle. Detstvo prežil pod tvrdou taktovkou svojho otca a rodinné vzťahy zakomponoval aj do mnohých svojich prác. Svoju vášeň pre film a divadlo objavil na Štokholmskej univerzite. Svoj prvý film Kríza režíroval v roku 1945. Do povedomia sa mu však podarilo zapísať až snímkou Úsmevy letnej noci (1955), ktorú premietali aj na Filmovom festivale v Cannes.
Viac ako tri desaťročia pritom nakrútil v priemere každý rok jeden film. Vo Švédsku známy najmä ako dramatik, si Bergman srdcia kritikov nikdy úplne nezískal. Jeho práce považovali za temné a nezrozumiteľné so zameraním sa na lásku, samotu, trápenie a vzťah s Bohom. Dôležitú úlohu takisto zohrávali aj ženy, pričom sa snažil odhaliť záhady ich duše. Legendárny režisér robil najmä osobné filmy, ktoré odkazovali na jeho intelektuálne a duchovne predsudky. Bergman po celé roky odmietal atraktívne ponuky zo zahraničia. Keď ho však v roku 1976 obvinili švédske daňové úrady, presťahoval sa do Nemecka, kde pracoval v divadle Munich Residenz.
Po šesťročnom exile sa vrátil domov a zostal tam až do svojej smrti. Aj keď bol už oficiálne na dôchodku, stále neúnavne pracoval, režíroval televízne inscenácie, písal scenáre, ako napríklad ten pre autobiografickú ságu S najlepšími úmyslami (1992), vďaka ktorému jej režisér Bille August získal v Cannes Zlatú Palmu. V roku 1997 získal na 50. ročníku filmového festivalu v Cannes on sám Zlatú palmu paliem. Oscara za celoživotné dielo Bergmanovi Americká filmová akadémia udelila už v roku 1970.
Bergman nakrútil viac ako 40 filmov, z ktorých sú mnohé dobre známe aj slovenským divákom. Medzi jeho najoslavovanejšie diela patrí Siedma pečať, psychologická dráma Persona, Šepoty a výkriky či rodinná sága Fanny a Alexander. Režisér bol a stále je považovaný za jedného z najvýznamnejších filmových režisérov 20. storočia a radia ho pred také hviezdy svojho odboru ako Federico Fellini, Luis Bunel, či Jean-Luc Godard. Pre náročnú povahu jeho diel a vážnosť tém, ktoré si vyberal, ho ľudia považovali za neprístupného. V domovine ho pritom mnohí vinili z toho, že Švédov považujú za neurotikov.
