Štyridsaťosemročný Cousins je stelesnením filmového nadšenca. Píše kritiky, spovedá popredných filmárov, nakrúca filmy a usporiadava dokonca aj vlastné festivaly spolu s tímom, v ktorom je aj britská herečka Tilda Swinton. Cousins verí, že hybnou silou pokroku je ešte stále kreativita a odmieta sa zmieriť s tým, že sa svet stáva čoraz uponáhľanejším a povrchnejším. „Na letisku cestou za vami za mnou stál 18-ročný chlapec menom Sam. Nikdy nebol mimo Škótska, no kúpil si celkom naslepo jedinú letenku do Bratislavy. Netuším, kde sa teraz nachádza, ale viem, že práve pre tohto dobrodružného ducha mladých ľudí musíme tvoriť.“
Príbeh filmu – to je vlastne storočie filmu vtesnané do 900 minút. Bol tento pomer postačujúci?
Príbeh filmu mal mať ešte ďalšie tri či štyri hodiny. Ale vedel som, že 19-hodinový film už by bol naozaj neúnosný. Môj pôvodný plán totiž bol, aby sa celá Odysea dala vidieť v priebehu jedného víkendu. Museli sme teda viacero veľkých filmárov celkom vynechať, čo je síce škoda, ale aj tak je to napokon veľmi výdatné dielo.
Koľkokrát ste Príbeh filmu videli celý po poradí?
V jednom kuse som ho osobne sledoval presne dvakrát. Raz, keď som potreboval skontrolovať titulky, a druhý raz, keď som preveroval logiku faktografických súvislostí. Po kúskoch som to však prakticky sledoval počas uplynulých troch rokov ustavične.
Tak komplexne a detailne sa ešte pred vami nikto dejinám filmu na plátne nevenoval. Ako sa vám podarilo dospieť k presvedčeniu, že ste na niečo také pripravený?
Po pravde, keď som na filme a predtým jeho knižnej predlohe začal robiť, bol som absolútne vydesený. Bol som ešte len tridsiatnik a vravel som si – ako sa vôbec opovažujem robiť niečo také veľké? Je predsa toľko starších a skúsenejších historikov, mal by som im dať prednosť a potom možno raz, až budem sám starý… Ale prekonal som to, povedal som si, že zajtra ma predsa môže zraziť autobus! V najhoršom nakrútim jednu mizernú históriu filmu, no nikto pri tom nezomrie. Dnes som veľmi rád, že som počúval svoje inštinkty a ostalo mi z toho aj ponaučenie – nech sa pustíte do čohokoľvek, mierte poriadne vysoko.
Jedna vec je objavovať sám pre seba zákulisie toho, čo máte rád. Kde sa však vo vás vzala potreba podeliť sa o to s celým svetom?
Keď niečo milujete, chcete sa o to podeliť. Strávil som v kinosálach a na festivaloch celé roky a videl som mnoho úžasných vecí. Neotupel som, naopak, môj pohľad bol stále čerstvejší, zdalo sa mi, akoby sa mi stále rozširoval pohľad. Nebolo by teda úžasné sprostredkovať to aj ďalším ľuďom? Pred dvadsiatimi rokmi by bol takýto projekt nemožný, vďaka novým technológiám som však dokázal urobiť 15-hodinovú históriu filmu bez toho, aby som pri tom vyskočil z okna.
V čom je váš pohľad na dejiny filmu odlišný?
Dejiny filmu boli často hodnotené z veľmi narcistického pohľadu – písali ich bieli muži o bielych mužoch, ktorí nakrúcajú filmy. Je to len príklad, ale ženské filmárky boli veľmi podceňované. Nech sa opýtate filmových kritikov na ktorúkoľvek národnú kinematografiu – koľko z nich medzi jej najvýznamnejšími predstaviteľmi vymenuje ženu? Taká nespravodlivosť ma skutočne popudzovala, rovnako ako smutný fakt, že určité oblasti sveta boli z histórie filmu celkom vynechané. Trebárs celá západná Afrika. Cítil som sa teda ako advokát pred súdom, ktorý prízvukuje: Prečo na tieto veci zabúdame? Nie je to predsa len pre ich obohatenie, ale aj pre to naše.
Je niečo, na čo ste vo svojom dokumente sám zabudli a dnes vás to mrzí?
Áno, odkedy som film pred dvoma rokmi dorobil, videl som mnoho úžasných filmov z Filipín. Je tam neuveriteľne aktívna mladá generácia – za všetkých spomeniem režiséra Lava Diaza. Títo ľudia vyrobia niekedy celovečerný film za jediný deň! Sú inovatívni, kreatívni a držia pokope. Ale mrzí ma toho viac, napríklad aj to, že som príliš neskoro videl československú klasiku Nech žije republika!
Spomínate film Karla Kachyňu z roku 1965. Poznáte aj slovenskú kinematografiu? Nebodaj dokonca súčasnú?
V zahraničí je veľmi ťažké dostať sa k novým slovenským filmom. Väčšina z tých, ktoré som videl, vznikla ešte v 60. rokoch. Ale videl som aj čosi novšie, naposledy to boli skvelé Papierové hlavy Dušana Hanáka.
Už pred Príbehom filmu ste mali veľmi pozoruhodné skúsenosti. Napríklad ste niekoľko rokov uvádzali televízny seriál Scéna po scéne, v ktorom ste spovedali najlepších filmárov dneška – za všetkých spomeňme Davida Lyncha, Martina Scorceseho, Romana Polanského či Woodyho Allena. Musela to byť veľmi inšpiratívna skúsenosť.
Spoločnosť BBC ma požiadala, či by som pre ňu neurobil nejaké rozhovory. Bol som nadšený no nechcel som, aby to bol len ďalší kompilát historiek a anekdot. Navrhol som teda iný model – a to, aby medzi mnou a hosťom bola veľká obrazovka, na ktorej by priamo počas rozhovoru bežali scény z filmov. Ja som mal v ruke ovládač a mohli sme teda rôzne improvizovať. Takto som sa dokázal dostať oveľa bližšie ku kreatívnemu procesu za vznikom filmov. Celý ten nápad však vzišiel v prvom rade z mojej vrodenej netrpezlivosti z konvenčných spôsobov, z nespokojnosti s tým, ako sa veci robia zvyčajne. Ako divák chcem byť stále prekvapovaný, chcem vidieť nový uhol pohľadu – a tak sa snažím pristupovať aj k vlastnej práci.
Koľko filmov tak priemerne vidíte, povedzme za týždeň?
Asi sedem. Sledujem najmä nové filmy, snažím sa postupovať podľa mojej obľúbenej frázy „spoznaj nepoznané“. Stále hľadám, filmy, tvorcov či celé národné kinematografie, ktoré ešte nepoznám. Som skrátka veľmi zvedavý.
Chodíte do kina naslepo, alebo si rád najskôr o filme niečo naštudujete?
O filmoch čítam veľmi rád. Mal som desať rokov, keď som po prvý raz čítal o Občanovi Kaneovi a čítal som o ňom ustavične ďalších osem rokov, kým som ho konečne po prvý raz videl! Boli to krásne roky túžby, zvedavosti, očakávaní. Dnes už je takmer nemožné zažiť čosi také. Filmy sú od nás vzdialené jediné kliknutie počítačovou myšou. Na druhej strane mám rád aj vzrušenie z neznámeho, rád si napríklad na festivaloch vyberám projekcie naslepo podľa toho, kedy mám práve voľný čas.
Pozeráte filmy aj opakovane?
S mierou. Niektoré som videl aj tri – štyri razy, no čo je to v porovnaní s ľuďmi, ktorí videli stokrát Hriešny tanec? Ale opäť sa vraciame k tomu, že život je krátky. Prikrátky na stereotypy. Aj preto som teraz radšej po prvý raz v Bratislave, ako po päťdesiaty raz v Londýne či Paríži…
Čo dobré ste teda videli v poslednom čase?
Tak napríklad dokumentárny film Leviathan. Je o rybárčení, ale nedá sa naozaj s ničím porovnávať. Filmári upevnili na ryby malé kamery, aké sa montujú napríklad na helmy snoubordistov. Vznikli tak dych berúce zábery a dá sa povedať, že tvorcovia tejto snímky do určitej miery znovuobjavili dokument. Upútal ma tiež nový film Jonathana Glazera Pod kožu. Scarlett Johanssonová v ňom stvárňuje mimozemšťanku, po celý čas ju snímajú skryté kamery. Je to nesmierne originálne sci-fi.
Zdá sa, že vás viac ako obsah zaujíma forma…
Pozerám sa na príbeh a formu ako na dva póly jednej batérie. Medzi negatívnym a pozitívnym pólom to skrátka musí iskriť. Vo filme, ktorý je zameraný len na formu, toto napätie chýba a snímka, ktorú tvorí len emocionálna melodráma, je príliš familiárna na to, aby nás dokázala uchvátiť. Ak by ste sa napríklad spýtali Francisa Forda Coppolu, či je jeho Krstný otec v prvom rade o príbehu, som si istý, že by jeho odpoveď znela nie. Režisér Francois Truffaut vraví, že dobrý film má vypovedať čosi o svete, ale aj o samotnom filmárstve – a to je podľa mňa v prenesenom význame práve rovnováha formy a obsahu.
Globálny pohľad na film, aký ponúka aj váš Príbeh filmu, ukazuje, že film má v rôznych kultúrach sveta celkom iný význam. Dá sa to teda otočiť a zistiť o ľudských spoločenstvách viac len na základe filmov, ktoré nakrúcajú?
Keď sa pozriete na americkú kinematografiu, v centre jej pozornosti stojí individuálny hrdina, ktorý môže vzísť z ničoho a stať sa prezidentom. Je to pekné a optimistické, ale zároveň trochu despotické a nespravodlivé. Sú kinematografie, v ktorých sa hrdinstvo spája skôr so spoluprácou, vzájomnosťou. No v rozličných kultúrach má film aj rôzny dosah. V krajinách ako je Senegal či Burkina Faso, kde je veľmi vysoká negramotnosť, film môže zohrať obrovskú úlohu vo formovaní spoločnosti a je veľmi dojemné sledovať to. Kino je vlastne taký stroj na empatiu. Je to cesta medzi mojou a vašou hlavou, emóciami, predstavami.
Za hybnú silu pokroku vo svete filmu považujete inováciu. Nie je predsa len silnejším faktorom komerčný záujem?
Inovácia prichádza z mnohých strán. Môže to byť napríklad od mladých ľudí v Sýrii, ktorých naštve, že sa nemôžu stotožniť s tým, čo vidia na plátne. Zdrojom inovácie však môže byť aj kapitalistický svet ovládajúci moderné technológie. Veľké štúdiá chcú, aby ste v 3D kine nechali 15 eur za lístok, a tak hľadajú spôsob, ako vás nalákať. Tak či onak je práve inovácia na svete filmu to, čo ma fascinuje najviac. Myslím, že by sa filmár mal pozerať na plátno ako na čerstvý sneh, na ktorom môže zanechať svoje stopy. Obmedzením by však nemali byť ani technológie. Niekedy sa filmári natoľko sústredia na všetky tie gombíky na kamere, až sa zabúdajú pozerať cez objektív.
Dá sa predpovedať, ako bude kino vyzerať o päťdesiat rokov?
Myslím, že podstata filmu sa od jeho počiatku nezmenila. Jeho piliermi sú stále predovšetkým dve veci: sny a realizmus. A tak to určite aj ostane. Väčšiu obavu mám o to, ako sa bude vyvíjať spôsob, akým filmy pozeráme. Medzi základnými ľudskými potrebami je aj túžba družiť sa, robiť veci spolu. Ak budeme filmy pozerať na svojich i-padoch, veľmi nás to ochudobní. Rád by som videl skutočnú revolúciu, keď by vznikali malé kiná na rohoch ulíc – dvadsať, tridsať sedadiel, sledovali by ste tam televíziu a v niektoré večery aj kino, chodili by ste tam na pizzu so svojimi priateľmi! Také kino by sa nám v budúcnosti zišlo.
Predpokladám, že neostanete len pri nápade. Napokon vyskúšali ste si už aj organizovanie vlastného filmového festivalu.
Mali sme jednorazový putovný festival. Náš malý experiment vychádzal zo základného zadania – ako vytvoriť za málo peňazí čosi nové a prevratné? A tak sme ručne ťahali prenosné kino po celom Škótsku. Potom sme zase v Číne zorganizovali prvý festival škótskeho filmu – premietali sme v Čínskom filmovom archíve, premenili sme ho však na les, v ktorom snežilo perie. Chceli sme byť hraví, obnoviť v nás skutočnú detskú kreativitu, aby sme si pripomenuli, že kino je čarovné.
Momentálne pripravujete film o svojom rodnom Belfaste.
Áno, bude to príbeh 10-tisícročnej ženy, ktorá sa vracia do Belfastu pozrieť sa, čo sa z neho za ten čas stalo. Nebude to teda tentoraz v pravom zmysle slova dokument. Mám totiž veľmi rád magický realizmus. Moja stará žena bude akousi mýtickou rozprávačkou príbehov.
Nedá mi neopýtať sa na vaše tetovania – sú to samé známe mená…
Áno, zbožňujem architektúru, a tak mám na jednej ruke svojho obľúbenca Le Corbusiera. Na druhej strane mám Sergeja M. Ejzenštejna – hoci jeho sovietske filmy boli veľmi propagandistické, spôsob, ktorým píše, je skrátka úchvatný. Mám tiež vytetované Sarajevo – bol som tam počas obliehania mesta pred dvadsiatimi rokmi. Nikdy nezabudnem na to, že sa tam aj počas vojny premietali filmy. Bolo to ako dôkaz ľudskej vôle žiť. Mám vytetované aj meno iránskej filmárky Forough Farrokhzad, je to moja obľúbenkyňa. Ale miesta aj inšpirácie mám ešte dosť, zbierka sa teda určite časom rozrastie.
