Režisér Bille August: Vzal som Bergmanovi veľkú lásku

Do Bratislavy ste si prišli nielen prevziať cenu, ale aj predstaviť svoj najnovší film Nočný vlak do Lisabonu. O čom je?
Nočný vlak do Lisabonu mi učaroval, už keď vyšiel pred siedmimi rokmi v knižnej podobe. Keď ma oslovili, či by som mal záujem adaptovať knihu pre film, okamžite som súhlasil. Utkvela mi v pamäti najmä taká zvláštna atmosféra. Vedel som, že ak sa mi ju podarí preniesť na plátno, bude to stáť za to. Ide o príbeh muža, ktorý hľadá sám seba a nový život – je to švajčiarsky učiteľ uväznený v nudnom živote. Raz na moste stretne dievčinu, ktorá chce spáchať samovraždu. Podarí sa mu ju zachrániť. Ostane mu však jej kabát a vo vrecku nájde knihu, ktorá ho celkom pohltí. Rozhodne sa nechať všetko tak, naskočiť na vlak a vydať sa zistiť čosi o ľuďoch z tejto knihy. Vstúpi do tajomného, neprístupného a čudného sveta.

Všetko teda naštartuje jedno neočakávané stretnutie. Stretli ste sa s čímsi takým vo svojom živote?
Nepochybujem o tom, že sa také veci v živote dejú, musím však povedať, že ja na osud veľmi neverím. Myslím skôr, že sme všetci tak trochu bábkami svojho podvedomia. Ideme za niečím, po čom túžime, a to udáva našim životom smer.

Pred dvadsiatimi rokmi sa vaša cesta preťala s cestou Ingmara Bergmana…
Mal som vo Švédsku priateľa, ktorý sa mi občas do telefónu zo žartu predstavoval ako Bergman. Jedného dňa sa v slúchadle opäť ozvalo „tu je Ingmar Bergman“, no tentoraz to bol naozaj on. Povedal: „Napísal som príbeh mojich rodičov. Sám už nerežírujem, ale veľmi by sa mi páčilo, keby ste to nakrútili vy.“ Bol som unesený, scenár k filmu Najlepšie úmysly bol prekrásny, no bol som, samozrejme, veľmi nervózny. Zašiel som teda za ním a neskôr sme spolu strávili celé dva mesiace na jeho ostrove. Boli to úžasné chvíle. Je naozaj výnimočné, keď stretnete niekoho, s kým sa dokážete tak zblížiť a kto pre vás toľko znamená. Bol som nešťastný, keď zomrel, dodnes mi chýba.

Napriek tomu muselo byť hrôzostrašné byť zodpovedný za intímny príbeh niekoho, kto je sám takým skvelým filmárom.
Musel som sa na film pozerať ako na fikciu, nemyslieť na to, že je to príbeh rodičov Ingmara Bergmana. Napokon bola to fikcia postavená na tom, ako si Bergman životy svojich rodičov predstavoval – nemohol predsa vedieť, čo si hovorili v čase, keď ešte sám nebol na svete. No keď som film po prvý raz pustil Bergmanovi, bolo to veľmi dojemné. Chcel byť pri tom v sále sám a keď vyšiel, objímal ma hádam celú minútu. Povedal: „Veľmi si ťa vážim za to, ako sa ti podarilo zachytiť lásku dvoch mladých ľudí. Ja som to nikdy nedokázal. Zároveň na teba žiarlim, lebo si mi vzal ženu, ktorú som toľko miloval.“ Bergmanovu matku totiž vo filme stvárnila jeho dvorná herečka, do ktorej bol veľmi zaľúbený, no stala sa mojou manželkou, Pernillou Augustovou. Nuž aj taký je život.

V roku 1988 ste dostali svoju prvú Zlatú palmu aj zatiaľ jediného Oscara za film Pelle dobyvateľ, ktorý je o švédskych imigrantoch v Dánsku. Predpokladám, že ste Švéda Bergmana zaujali práve týmto počinom.
Áno, dokonca mi hneď na úvod povedal, že Pelleho videl sedemkrát, aby sa uistil, že som pre jeho film ten pravý.

Váš posledný film, ale aj mnoho pred ním je adaptáciou knižnej predlohy. Je to váš obľúbený postup alebo skôr náhoda?
Je to náhoda. Ale výhodou adaptovaného scenára, samozrejme, je, že niekto za mňa už veľkú časť práce urobil. Dva ďalšie filmy, na ktorých pracujem, zase vznikajú podľa originálneho scenára. A aj ja sám som nejeden scenár napísal – napríklad aj Pelleho dobyvateľa alebo Dom duchov.

Začínali ste však ako kameraman. Prejavuje sa to na vašej práci dodnes?
Myslím, že vnímam každú situáciu veľmi vizuálne a keď píšem scenár, je to, akoby som sa snažil zachytiť všetko, čo vidím. Obávam sa preto, že by som nikdy nedokázal napísať román…

Ste s tým, ako sa vám darí zachytiť svoje predstavy, vždy spokojný?
Urobil som mnoho filmov a s niektorými som skutočne spokojný. Niekedy však máte skvelý nápad, ibaže keď s ním začnete pracovať, zistíte, že to tak celkom nefunguje. A tak si nahovárate, že keď do toho zapojíte hercov, bude to lepšie. No nebude. Veríte, že sa to opraví v strižni alebo pridaním hudby, no ostane to presne také nedovarené ako na začiatku. Príčina je väčšinou v scenári, ten musí byť vynikajúci už na začiatku.

Pre film ste adaptovali aj jeden priam učebnicový román – Bedárov Victora Huga. Poznáme ho už v toľkých verziách – vo filme, v divadle či ako muzikál… Čo vás k nemu ťahalo?
Bola to vlastne objednávka z Hollywoodu a máte pravdu, v tom čase existovalo už najmenej 24 verzií Bedárov. Lenže keď ich Hugo kedysi písal, chcel dokázať, že ľudia sú síce nedokonalí, ale zmier, odpustenie a náprava sú možné – a to je predsa krásna idea, ktorú treba znova a znova oživovať.

Videli ste oceňovanú muzikálovú verziu Toma Hoopera? Páčila sa vám?
Priznám sa, že nemám rád muzikály. Uznávam, že Hooper urobil poriadny kus práce, ale tomuto žánru skrátka nerozumiem.

Bedárov ste nakrúcali na pražskom Barrandove. Je to dosiaľ vaša najbližšia skúsenosť s týmto regiónom?
Nakrúcali sme tam vlastne len časť filmu, ale áno, až teraz si uvedomujem, že to bolo len kúsok odtiaľto. So všetkým tým štábom, hercami a kulisami som nemal možnosť z Prahy veľa vidieť. Musím však povedať, čo sa mi na Bratislave v porovnaní s Prahou páči, a to, že nie je prehnane renovovaná. Praha dnes už vyzerá ako Disneyland, a to je škoda. Nenasledujte, prosím, tento vzor, takto je vaše mesto oveľa autentickejšie.

Nakrúcali ste tiež životopisný film o Nelsonovi Mandelovi s názvom Goodbye Bafana. Stretli ste sa s ním osobne?
Nie, ale boli sme počas nakrúcania v ustavičnom písomnom kontakte. Príbeh filmu je však skôr o väzenskom strážcovi, ktorý strávil viac ako 20 rokov s Mandelom. Tento strážca bol spočiatku rasista, veril v apartheid, no stretnutie s Mandelom ho celkom zmenilo – stal sa jeho veľkým podporovateľom, dokonca sa za to jeho rodine vyhrážali smrťou. Je to skutočný fascinujúci príbeh. Mandela bol presúvaný z väznice do väznice, vždy si však presadil, aby tento strážca išiel s ním. Napokon Mandelu prepustili a stal sa prezidentom, no a strážca sa zo straty vzácneho priateľa už nikdy celkom nespamätal. Bohužiaľ, tento muž zomrel ešte pred dokončením nášho filmu.

Hoci je Dánsko malá krajina, váš film sa vo svete vždy dokázal presadiť. Aj dnes vás reprezentuje hneď niekoľko uznávaných filmárov, okrem vás napríklad Thomas Vinterberg či Lars von Trier. V čom spočíva vaše kúzlo?
V prvom rade máme výborný systém štátnej podpory. Dánsko naozaj veľkosťou možno porovnávať so Slovenskom, žije v ňom zhruba 5,6 milióna obyvateľov. No štát je u nás povinný podporovať až 25 domácich filmov ročne. Nakrúca sa teda stále, vďaka čomu majú dánski filmári, herci a iní členovia štábov veľa skúseností. No zároveň sa vďaka toľkým príležitostiam dánski filmári navzájom nepovažujú za rivalov. Sme priatelia, čítame si spolu scenáre a chodíme na filmy svojich kolegov. V konečnom dôsledku nám každý ďalší dobrý dánsky film robí tú najlepšiu službu a reklamu.

Veľká časť európskych filmov dnes už vzniká v medzištátnej koprodukcii. Je teda ešte vôbec dôležité byť dánskym filmárom? Vnímate pri práci svoje národné pozadie?
Vlastne ani nie. Každý filmár má svoju vlastnú identitu, rukopis či punc. A ja dokážem filmy robiť jedine tak, ako ich sám mám rád. Musí v tom byť čosi osobné, nedokážem sa celkom prispôsobiť, niektorí moji kolegovia sú možno v tomto oveľa profesionálnejší. No keď je mi to umožnené, je už celkom jedno, či robím v Portugalsku, Dánsku, vo Švédsku, či v Amerike.

Nedávno ste vraj otvárali štúdiá v Číne. Aj v tom je čosi osobné?
Neotvoril som si ich sám, bol som vlastne len vymenovaný za kultúrneho poradcu mesta Chang-čou. Čínska kultúra je úžasná a brúsim si tam zuby aj na jeden filmový projekt. Hádam sa mi ho podarí uskutočniť.

Aká je súčasná filmová scéna v Číne?
Ľudia vravia, že je tam veľa cenzúry. No z toho, čo som vyrozumel od čínskych filmárov, pokiaľ priamo nekritizujete komunistickú stranu či politický systém, nie je to až také tragické. Čínski filmári prekvapujúco dokážu do svojich filmov dostať poriadnu dávku sociálnej kritiky.

Číňania sú známi milovníci európskej kultúry. Platí to aj pre filmy?
Paradoxne chodia hlavne na americké filmy. To však neplatí len pre Čínu, ale pre Áziu všeobecne. Tamojšie publikum najviac obľubuje akčné filmy. Neviem, či to nejako patrí k ich vlastnej kultúre, ale je to skrátka tak. Poznajú, samozrejme, aj iné filmy, dokonca sa v Číne premietali aj niektoré z mojich snímok.

Preto si vás zrejme aj vybrali. V čom vlastne spočíva vaša práca kultúrneho poradcu?
Podporujem ambiciózny projekt výstavby filmových štúdií – niečo ako obrovský Barrandov. Majú tam lacnú a dostupnú pracovnú silu, a tak by radi prilákali zahraničné štáby. Myslím, že to dáva zmysel a zrejme aj uspejú. No zatiaľ ešte štúdiá nie sú dokončené, tak tam jazdím len raz ročne.

Čomu sa teda aktuálne najviac venujete?
O týždeň začínam nakrúcať a som celkom zaneprázdnený. Bude to dánska produkcia a skončíme ešte pred Vianocami. Vo februári a marci robím jeden americký film, nakrúca sa v San Franciscu a už sa na to veľmi teším. Bude sa to volať Fifty five steps a máme skvelé obsadenie – v hlavných úlohách sa predstavia Helena Bonham-Carter a John Goodman. Je to skutočný príbeh, ktorý sa odohral v roku 1989 v ženskej psychiatrickej liečebni. Jednu pacientku menom Colette tu predávkovali liekmi a ona si najala právničku a začala sa súdiť s nemocnicou aj s celým farmaceutickým priemyslom. Bol to veľký prípad, ktorý veľa zmenil. Film však bude predovšetkým o priateľstve.