Scenárista Jarchovský: Kvalitné diela sa presúvajú z kín do televízie

Jan Hřebejk prezradil, že sa venujete psychológii. Je len vaším koníčkom, alebo ide pre dobrého scenáristu o nevyhnutnosť?
Je pravda, že si kupujem knihy so psychologickou tematikou s určitými ukážkami modelového správania jednotlivých typov ľudí. Nie že by som z nich priamo odpisoval, ale ide o vhodné doplnenie. Keď si vymyslíte postavu alebo dramatickú situáciu, nájdete v takýchto knihách odpovede, ako by sa daný človek mohol zachovať. Ale že by som psychológiu vyslovene študoval, to nie. Zostávam amatérom.

Myslíte, že vám tieto vedomosti pomáhajú odhadnúť správanie ľudí aj v reálnom živote?
To neviem. Keď človek priveľmi číta psychologickú literatúru, má tendenciu v každom vidieť sociopata. Takže aj priveľký záujem o túto oblasť môže byť nebezpečný. Spomínam si, ako britský humoristický spisovateľ Jerome Klapka Jerome po prečítaní domáceho lekára zistil, že má úplne všetky choroby okrem sklonu k samovoľným potratom. So psychológiou je to niekedy podobné.

A keď otázku otočíme? Vedia ľudia odhadnúť vás?
Potreboval by som, aby mi niekto vyrobil tričká a nápisom „Ja nie som naštvaný, mám len takú tvár“. Už od mladosti vraj ľudia pri našom prvom stretnutí mávali pocit, že som hrozne naštvaný – a práve na nich! Skrátka, považujú ma za takého namosúreného „bručouna“.

To môže byť v niektorých situáciách aj výhoda, nie?
Nuž, je fakt, že som na škole vzbudzoval u študentov rešpekt. Ale len kým nezistili, že som v skutočnosti skôr taký neškodný medvedík.

Ani vaše postavy nie sú vždy také, ako sa zdajú. Niektorí ľudia dokonca majú pocit, že sa aj ich negatívne činy pokúšate ospravedlniť. Je to tak? Zaslúži si každý odpustenie?
Skôr sa snažím pochopiť, prečo postava koná tak, ako koná, čo ju formovalo. Ide skôr o snahu pochopiť, ako to medzi ľuďmi funguje, nie o ospravedlnenie ich činov.

Pre ktoré ľudské vlastnosti ani vy pochopenie nemáte?
V medziľudských vzťahoch je mnoho vecí, ktoré človeka naozaj iritujú, mrzia a nerozumie im. Taká tá malosť, závisť, nízky horizont, neochota niečo pochopiť, vzdelať sa a nájsť v sebe určitú toleranciu. Neviem ako u vás, ale v Česku to cítim. V iných európskych krajinách tieto vlastnosti nenachádzate v takom množstve. Tým sme žiaľ formovaní a limitovaní.

Myslíte, že sa ľudia môžu zmeniť k lepšiemu?
Neviem. My ako dramatici, scenáristi či režiséri asi ťažko môžeme prinášať odpovede a riešenia. Ale môžeme prispieť ku kladeniu si otázok a tým aj k hľadaniu odpovedí. Ale som optimista, myslím, že človek sa naozaj môže zmeniť. Vidím to aj podľa seba – keď som bol mladý, miloval som muziku, filmy a literatúru a tieto veci ma veľmi ovplyvňovali, a teda aj menili. Aj preto je smutné, že dnes ľudia málo čítajú či chodia do kina len na zábavné oddychové filmy. Prestávajú si klásť otázky, ktoré pri sledovaní vážnejšieho filmu či čítaní knihy človeku prirodzene napadajú. Pritom tiež ide o spôsob učenia sa, ako to vo svete medzi ľuďmi chodí. Keď si prečítam poviedku od Dostojevského alebo Flauberta, zistím, čo pani Bovaryová zažívala, a tak mám väčšiu šancu porozumieť podobným osudom aj v reálnom živote. Keď pozerám len na Gandalfa Šedého a hobbitov, takúto situáciu nepoznám a zostanem zaskočený.

Jedna z vecí, ktorá dokáže človeka meniť, je teda podľa vás umenie?
Myslím, že áno. Umenie nemá len estetickú úlohu. Vďaka modelovým situáciám nás učí aj empatii a porozumeniu.

Sú také aj súčasné megahity ako napríklad Avatar?
Takéto velikánske „podívané“ môžu byť úžasné, berú nás do vesmíru či inam, ale sú skôr atrakciou. Nie sú tým, v čom spočívala sila filmu. Veď kedysi bol film rovnako silným fenoménom ako divadlo alebo literatúra. Keď môj otec chodil s mamou, zobral ju raz na Hitchcocka, potom na Obchod na Korze, na Ostro sledované vlaky alebo na niečo od Viscontiho. A rodičia boli obyčajní ľudia – projektant a úradníčka, žiadni intelektuáli. Dnes majú ľudia hlboko do vrecka, chodia do kina raz za rok. Množstvo programov majú aj v televízii – tie nestoja divákov ani námahu, ani peniaze.

Stáva sa teda nakrúcanie kinofilmov rizikom?
Najväčšie riziko je ten luxus, že sme zatiaľ vlastne vždy robili, čo sme chceli. Že sme si splnili veci, ktoré sme si len tak povedali v kaviarni s Honzom Hřejbejkom, Ondřejom Trojanom alebo Viktorom Taušom. Filmová branža schudobnieva, menej ľudí chodí do kina, všetko je na internete. Je prirodzené, že odvaha ísť do filmu je obmedzená. Trošku sa chvejeme, ako dlho nám ešte vydrží. Hlavne v krajine, ktorá má desať miliónov ľudí, nehovoriac o Slovensku s piatimi miliónmi. Ozaj vzniká problém s financovaním. Čiže robiť film je u nás stále väčšie a väčšie riziko.

Ako teda vyzerá budúcnosť kinematografie?
Základný posun spočíva v tom, že sa filmy alebo audiovizuálne diela s určitou závažnosťou presunuli do televízií. Zrazu sú v nej seriály, ktoré nemajú s tým, čo si pod slovom seriál predstavujeme, nič spoločné. Ide o fantastické, dobre napísané veci – a oveľa drahšie ako normálny film. Napríklad Impérium – Mafia v Atlantic City alebo seriál o najvyššej politike v USA House of Cards od Davida Finchera s Kevinom Spaceym v titulnej úlohe. Dívate sa naň, polovici dialógov poriadne nerozumiete, lebo sú odborné, ale dej okolo Bieleho domu vás pohltí. Jeho tvorcovia dokonca obišli aj televíziu – vyrobili dvanásť dielov a dali ich rovno na internet. Kúpite si ich ako balíček a pozeráte, kedy chcete. Filmy a seriály nikdy nezaniknú, ale spôsob, akým sa dostanú k divákovi, sa výrazne mení.

Hovorí sa, že tvorcovi je vždy najbližšie jeho ostatné dielo. Je to tak aj vo vašom prípade?
Tak sa to hovorí, ale ja vnímam každý film ako krásny prepych. Všetky vznikli z nášho popudu, my sme si ich vymysleli a realizovali. Sú akoby našimi odtlačkami v takom podivnom rodinnom albume – ukazujú, čím sme s zaoberali, keď sme mali 22 rokov, 32, 42. V tých prvých cítiť určitý porevolučný optimizmus a eufóriu, dnes nám ťahá na päťdesiatku, sme skeptickejší. Niečo sme zažili a na tých filmoch je to vidieť. Takže mám vzťah k všetkým – nemám jeden obľúbený alebo neobľúbený film. Veľké šťastie je, že žiadny nie je taký zlý, že by som ho najradšej vyškrtol.

Ale predsa len, nenájdu sa pri ich spätnom pozeraní aj chyby?
Na jednej strane vidíte chyby, ktoré ste napáchali a už nemôžete odstrániť, na druhej sú v každom filme aj scény, situácie, momenty, ktoré si ceníte a sú lepšie ako vy sám. Film je totiž kolektívne dielo a ak sa v danom okamihu zrazu stretnú talenty niekoľkých ľudí, spolu vykrešú iskričku, ktorá vás presahuje.

Favorit divákov je asi jasný – Pelíšky sa už stali československou klasikou…
Aj mne sú Pelíšky veľmi blízke. Čiastočne sa opierajú o moju ozajstnú rodinnú históriu – Jiří Kodet vlastne hrá môjho deda. Ale silný vzťah mám aj k Občianskemu preukazu, pretože zobrazuje moju mladosť. Tieto filmy sme nakrútili aj preto, aby sme vlastným deťom, dnes už pubertiakom, pripomenuli, aké bolo dospievanie v tej debilnej totalite. Aby si uvedomili, že hlúpe sentimenty k tejto dobe nie sú namieste.

Podľa niektorých názorov však práve vaše filmy tento sentiment vyvolávajú.
Tieto názory som nikdy nechápal. Je prirodzené, že keď sa človek díva vzad, je určitá nostalgia prítomná. Spisovateľ Ivan Klíma napríklad spomínal, ako sa v detstve hral guľôčky s deťmi v terezínskom gete. Bolo mu divné, že niektoré z nich mizli, ale samotná spomienka nebola tragická. Až neskôr, po pochopení celého kontextu, sa takou stala.

Sú všetky vaše postavy či zápletky inšpirované skutočným životom?
Každý z nás vychádza zo skúseností ktoré nejako pretavuje. Nakoniec aj profesor Tolkien, ktorý stvoril celý žáner a vytvoril fantasy, pôvodne všetko vytiahol z reálnych severských legiend, severských a írskych rozprávok. Stvoril nový svet na základe niečoho, čo už existovalo. Tak je to asi u každého spisovateľa – čerpá z empírie a pretavuje ju do svojich príbehov. Máte jednu historku a čakáte, či ju nestretne nejaká druhá, ktorá ju oplodní a vznikne z nich niečo nové. Presúvate figúrky na šachovnici a hovoríte si: Čo keby sa tento stretol s tamtým?

Skúšate takéto postupy aj v reálnom živote?
Že by som bol dohadzovač ako Barbra Streisandová v Hello Dolly? Radšej nie. To robia ženy – a potom vznikajú obyčajne hrozné katastrofy.

Stáva sa vám niekedy, že máte už scenár hotový, ale zrazu zistíte, že niektorá postava nefunguje tak, ako má? Že jej niečo chýba?
Áno. Poviem vám zvláštnu historku. Keď sme písali film Kráska v nesnázích, nastala tam podobná situácia. V prvej tretine filmu sú traja kamaráti – dvaja chlapci a dievča. Jednému emigrujú rodičia a on zostane v Československu sám, len s babičkou, až sa mu nakoniec vďaka Červenému krížu podarí dostať na Západ. Vo filme sa mal vrátiť ako úspešný architekt z Londýna a zistiť, že jeho dvaja kamaráti sa zobrali, ale ich manželstvu sa veľmi nedarí. Tohto emigranta mal hrať najskôr vynikajúci slovenský herec Csongor Kassai. Keď bol scenár hotový, všetko sedelo – Aňa Geislerová ako nešťastná manželka, Roman Luknár v úlohe jej manžela aj celé ich príbuzenstvo. Jediné, čo nefungovalo, bola postava toho tretieho kamaráta, ktorý sa vracia. Už sme mali pred nakrúcaním a stále sme si nevedeli rady. Nakoniec sme riešenie našli v Taliansku. Po premietaní filmu Horem Pádem krajanom za nami prišiel solídne vyzerajúci šesťdesiatnik, perfektne oblečený, upravený, jednoducho štramák. Vedľa seba mal oveľa mladšiu ženu, ktorá bola tiež Češka. Milé dievča, ale celkom iná sorta. Postupne sme sa dozvedeli, že emigroval a šialene zarobil podnikaním v softvéri. Na staré kolená predal svoj podiel vo firme, kúpil si vinicu v Toskánsku a začal tam chalupárčiť. Popritom jazdil do Čiech spomínať na mladosť. Tam nakoniec zbalil aj túto dievčinu, čašníčku z malého mesta. Za manžela mala asociála, prežívala ťažký rozvod a on ju zachránil. Keď nám toto rozpovedal, hovorím, veď to je náš príbeh! Jediný rozdiel je v tom, že jej vysloboditeľ, ten anjel, ktorý jej podal pomocnú ruku, nie je rovnako starý ako ona. Došlo nám, že tento hrdina musí byť o generáciu starší, slobodný chlap, ktorý už má svoje odžité.

Čo potom? Menili ste celý scenár?
Najskôr sme volali do Prahy, že všetko sedí, ale Csongimu sa ospravedlníme a architekta bude hrať Josef Abrhám. Oni na to – a kto bude hrať namiesto Ane Geislerovej? Iva Janžurová, alebo ako? A my že nie, všetko zostáva. Trochu som sa bál prepisovania postavy z 35-ročného muža na 60-ročného. Ale keď som ten scenár vzal a prešiel si ho, opravil som spolu tri vety. Tá postava nefungovala preto, lebo v 35 rokoch človek ešte nie je tak anjelsky nad vecou, ale v šesťdesiatke áno. Je to až mystické – naraz príde odniekiaľ zhmotnená postava z môjho scenára a hovorí mi, to som ja – zabudol si mi pridať 30 rokov a fúzy!

Nehneval sa na vás Csongor Kassai?
Csongor pochopil naše dôvody. Asi ho táto situácia mrzela – a nás tiež. V tomto prípade sa nič nedalo robiť, ale keby sa objavila úloha, na ktorú by sa hodil, Honza nebude váhať ani sekundu a ponúkne mu ju, tak ako sme viackrát pracovali s Romanom Luknárom, Emíliou Vášáryovou či Martinom Hubom.

Vážia si slovenskí herci viac ako českí možnosť hrať vo filme? U nás sa toho predsa len nakrúca menej…
Možno kedysi – lebo bolo desaťročie, keď sa netočili vôbec žiadne filmy. Ale aj tak myslím, že skôr my sme boli radi, že do toho s nami idú. Veď Pelíšky sme robili ešte veľmi mladí a za pár korún. K Emílii Vášáryovej sme vzhliadali. Keď prijala úlohu maminky, boli sme veľmi nadšení, že sa rozhodla s nami, mladíkmi riskovať.

Môžete sa vy ako scenárista vlastne vyjadrovať k obsadeniu postáv?
Keďže sme s Honzom Hřebejkom dlhoroční spolupútnici a filmy vymýšľame a realizujeme spolu, som pri výbere hercov aj na nakrúcaní. Kasting je pre mňa jeden z najkrajších okamihov, keď sa predstavy zhmotnia do konkrétnych ľudí. Keď máte pred sebou osobnosť, ktorá investuje svoj talent, ale aj ľudskú skúsenosť do charakteru vašej postavy, je to ten najkrajší moment.

Stane sa, že sa v predstave obsadenia nezhodnete?
Poznáme sa od štrnástich rokov, takže sme si dosť blízki. Občas sa stane, že mi Honza povie: „Mne by sa páčil tento, ale viem, že si na neho alergický…“

Čo urobíte potom?
Režisér je kapitán a keby si dupol, tak ma presvedčí. Ale nespomínam si na taký prípad.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Petr Jarchovský Väčšina písania sa neodohráva pri stole. Riešenie problematickej scény mi neraz napadne hneď po raňajkách, keď je myseľ najčerstvejšia," vraví scenárista Jarchovský.

Zohrávajú pri výbere hercov úlohu aj vaše vzájomné medziľudské vzťahy?
Áno, ja na ne veľmi dám. Keď pracujete na filme rok, rok a pol, bez spoločného prežívania a vzájomnej dôvery to nemôže byť dobré – alebo aspoň nie také dobré, ako by ste chceli. To je výhoda toho, že zárobok je u nás až na treťom mieste.

Čo je na prvých dvoch?
Najskôr je priateľské spolužitie, potom voľnosť v autorskej tvorbe. Až potom fakt, že ide o prácu, ktorá nás živí. Okrem toho, aj v tomto sa situácia mení. Keď sa kedysi film podaril, mohli sme sa rok venovať niečomu inému – ja som napríklad za pár stoviek učil na škole. Ale v poslednom čase už musíme robiť obaja aj inú prácu – ja som sa zamestnal ako dramaturg v televízii. Tak môžeme diela, o ktoré nám naozaj ide, robiť s podobnou slobodou.

Raz ste povedali, že jednou z najťažších vecí na filme je vymyslieť jeho názov. Stále to platí?
Veru, názvy filmov sú väčšinou hrozné kraviny.

Aj názvy tých vašich?
Jasné. A my sme z toho naozaj zúfalí. Aj keď sme nakrútili Pelíšky, vôbec sme nevedeli, aké im dať meno. Šabachova pôvodná knižka sa volala Hovno horí – tak to nešlo, to bolo jasné. Vymýšľali sme zo zúfalstva hrozné hlúposti a potom Ondřej hovorí, a čo keby sme to nazvali Pelíšky – ako sú všetci zalezení v tých svojich domčekoch. Šabach protestoval: niéé, to je ako o teplých bratoch. Ale nakoniec si všetci zvykli, vidíte… Ale aj filmy iných tvorcov – napríklad Kolja. No aký to už je výkon? Keď sme tento názov počuli, hovorili sme si, kto bude chodiť do kina na film Kolja? A išli naň všetci, pretože bol zaujímavý a dobrý. A potom máte úplný brak s názvom Horúca jeseň s vôňou manga – a ide o kravinu, ktorá sa nedá prežiť. Názov film nepredáva.

S ktorým titulom ste, naopak, boli spokojní?
Niekedy sa podarí aj krásny názov – napríklad Nevinnost sa nám aj dnes veľmi páči.

Nápady vznikajú za rôznych okolností, čo tie vaše? Kedy vás múza kope najčastejšie?
Väčšina písania sa neodohráva pri stole. Riešenie problematickej scény mi neraz napadne hneď po raňajkách, keď je myseľ najčerstvejšia. Ale najradšej mám, keď idem spať, zhasnem a čakám na nápady – hovorím si, kde sú? Veľká časť môjho premýšľania sa odohráva práve v posteli. Samotný akt písania je už len sformovanie vopred premyslených nápadov.

Nestane sa vám, že počas noci nápad zabudnete?
Keď je dobrý, tak nie. A keď je zlý a zabudnem, je to len dobre.

Váš nový film Klauni má podobný námet ako komédia Alice Nellis Revival…
Máte pravdu, boli sme z toho nešťastní. Pravdupovediac, takéto zhody okolností ma prenasledujú. Prišli sme s Musíme si pomáhat, Polanski spravil Pianistu… To tak skrátka je, nemožno sa tým dať odradiť. Ale samotný príbeh Klaunov je o niečom úplne inom. V našom prípade nejde o komédiu, ale o melodrámu o konci jednej dôležitej generácie a o vytrácaní pamäti.