V Křídlach Vánoc ste po prvý raz nakrúcali s režisérkou ženou. Tešili ste sa na túto spoluprácu?
Veľmi. Konečne sa našla režisérka, ktorá povedala, ja ťa chcem a zoberiem ťa do svojho filmu. Ide pre mňa o dvojité potešenie, lebo aj producentka je žena. Na mojom konkurze boli obe – režisérka Karin Babinská aj producentka Veronika Schwarzová. Už po kastingu som cítila v sebe pokoj a vedela som, že úlohu dostanem, že to je ono. Nebola náhoda, že sme sa takto našli.
Je rozdiel, či vás počas nakrúcania vedie žena, alebo muž?
Určite. Chémia pri nakrúcaní je úplne iná. Robiť s režisérkou je úžasné v tom, že si niektoré veci netreba dopodrobna vysvetľovať. Stačil pohľad a rozumeli sme si, napojila som sa na jej myslenie. Čo sa týka režisérov mužov, hovorí sa, že si vyberajú do filmu herečky, do ktorých sa tak trochu zaľúbia. A tak to má byť. Ak má vzniknúť niečo nadpozemské, obaja ten pocit potrebujú. Podobná chémia vzniká, keď žena vie, že sa niekomu páči. Herečka vie vďaka tomu zo seba vydať niečo, čo ešte nikomu predtým neukázala.
S ktorým režisérom ste toto puto mali najsilnejšie?
Veľa závisí aj od samotnej práce, atmosféry, od rozpoloženia režiséra. Každý z nich pracuje inak – niektorí sú chaotickí, iní zas skôr pohodári. Mojím obľúbencom je Jirka Chlumský, aj preto, že bol mojím prvým – s ním som nakrúcala svoj debut, film Konečná stanica. Veľmi mi vyhovuje spôsob jeho práce – vždy mi povie, čo odo mňa čaká a ja sa snažím splniť jeho predstavy. Minule mi dal aj krásnu poklonu. Povedal „Neviem, ako to robíš, ale vždy sa ti tá scéna podarí ešte lepšie, ako som si sám predstavoval.“ Vždy je dar, keď režisér vie vyjadriť vďaku a pochváli našu prácu. Niektorí si totiž často myslia, že musia hercov týrať a tým z nich vytiahnu lepšie výkony. Možno sú v brandži aj takí ľudia. Ale ja potrebujem cítiť na pľaci pohodu, že sa navzájom máme radi, rešpektujeme sa a máme v sebe pokoru.
Máte rada, keď vám režiséri dávajú skôr voľnosť, alebo uprednostňujete pevnejšie vedenie?
Je dôležité, aby mi režisér dal body, ktorých sa mám držať a aby vedel, čo chce. Ale potrebujem zároveň cítiť, že mi dôveruje a dáva mi aj trochu slobodnú ruku. Tiež mám svoj vnútorný svet, v ktorom si vytváram postavy a ideálne je, keď sa moja predstava stretne s tou režisérovou.
Karin Babinská však vraj režíruje veľmi pedantne…
Ona áno. Hovorila mi úplne presne, čo chce. Ale na druhej strane, nekázala mi, sprav presne dva kroky doľava, potom sa nadýchni a sprav ďalšie tri kroky, ako to robia niektorí iní režiséri. Presne mi povedala, čo potrebujem vedieť k postave, ale nechala mi priestor, takže ma táto práca bavila. Rada pracujem s novými režisérmi a sledujem odlišné spôsoby ich nakrúcania. Keď som bola mladšia, mala som pocit, že jasne viem, čo chcem a nič iné som netúžila ani okoštovať. Ale teraz som zvedavá, kde sú moje hranice – koľko znesiem, či som ochotná aj niečo prehltnúť, alebo poviem, že ja to myslím inak.
Spomínate hranice, narazili ste na ne už pri práci?
Áno, už viackrát bola moja predstava celkom iná ako režisérova. Vždy sa však snažím splniť aj tú jeho a nakoniec je na ňom, čo si vyberie. Často som zvíťazila ja. Vyskúšam aj iné veci, ale vnútri zväčša cítim, ako by to malo byť a podľa toho konám. Treba si vedieť povedať, čo si naozaj myslíme. Konfrontovanie názorov je dôležité, hoci nás to v škole veľmi neučia.
Podľa čoho sa rozhodujete, či prijmete ponuku na nakrúcanie? Podľa režiséra alebo skôr samotnej postavy?
Vždy je obrovské potešenie hrať niečo nové. Je pre mňa dôležité, aby ma postava vzrušovala a bola pre mňa v určitom smere niečím novým. Na rozdiel od minulosti však už nie je jediným podstatným, čo u mňa pri rozhodovaní rozhoduje. Veľa zaváži aj samotný príbeh. Ak ma zaujme, prikývnem aj na úlohu, ktorá možno nie je celkom podľa mojich predstáv, ale samotný scenár je výborný a chcem ho podporiť.
Beriete do úvahy aj potenciálny úspech filmu? Pri prijímaní úlohy v Sedm dní hříchu o vzťahoch medzi Čechmi a sudetskými Nemcami ste zrejme tušili, že tento film do kina nepriláka toľko divákov ako napríklad Muži v naději…
To je v tejto dobe vždy dilema. Ľudia sa chcú zabávať, zažívajú drámy vo vlastnom živote a asi ich nechcú vidieť aj na plátne. Myslím si však, že filmy zobrazujúce aj smutnejšie stránky našej minulosti sú dôležité pre určitú očistu. Musíme vidieť, ako sme žili, aby sme neopakovali tie isté chyby. Práve takéto filmy potrebujeme, aby sme sa vnútorne otvárali a aby sme v sebe nachádzali ďalšiu vrstvu toho, čím sme. Vedela som, že Sedm dní hříchu nebude mať obrovskú návštevnosť, ale keď cítime, že niečo treba ľuďom ukázať, neostáva iné, len hrdo za to bojovať.
Ale predsa len, nemrzí vás, keď potom vidíte v kinosále hŕstku ľudí?
Je to smutné. Ale nemôžem si všetko brať k srdcu. Niektoré veci musím nechať tak.
Ste jednou z najobsadzovanejších slovenských herečiek vo filme, je krása pre herečku výhodou? Alebo, naopak, pretože si ju mnoho ľudí rýchlo zaškatuľkuje?
Ľudia radi škatuľkujú, povedia si, táto baba je taká a basta. Nedajú jej ani šancu, aby sa ukázala. Máme svoje predstavy, nepočúvame toho druhého a nevidíme, aký je naozaj. Mňa si zrejme zaškatuľkovali aj preto, že najviac ľudí videlo film Muži v naději. Už ani nevysvetľujem, že som stvárnila kopu ďalších celkom odlišných postáv – v rozprávke Dažďová víla, v Sedm dní hříchu alebo Křídlach Vánoc. A krása… Krása je celkovo veľmi zvláštna vec. Nestačí na to, aby herečka pred kamerou žiarila. Potrebuje oveľa viac. Nielen často spomínanú vnútornú krásu, ale aj fyzické proporcie. Kamera je sviňa, vyžaduje fotogenickosť a úlohu zohráva aj genetika. Ide skrátka o viacero faktorov, ktoré sa musia stretnúť.
A aká je teda odpoveď? Je krása pre herečku výhodou?
Myslím si, že áno. Herečky si neraz povzdychnú: „Ježiš Mária, ja sa tak trápim, prečo som taká krásna? Život je taký krutý…“ A predsa sa rady maľujú, obliekajú si pekné šaty. Keby výzor nebol dôležitý a necenili by si ho, tak by to predsa nerobili. Takéto pretvárky nemám rada. Koniec koncov, krása ani nie je naša zásluha. To je dar od prírody.
Vraj máte rada prekážky. Čo bolo pre vás zatiaľ tou najväčšou?
Asi prežiť rozchod s mojím manželom. Bolo pre mňa veľmi ťažké pozerať do budúcnosti a vnímať prítomnosť tak, ako som ju vnímala predtým. Bez toho, aby som sa zlomila a zároveň si zachovala vieru v to, že všetko má zmysel, aj manželstvo.
Naučil vás niečo rozvod?
Uvedomila som si, že v živote nič nie je isté a celkovo ani nie je dobré dávať na istotu veľký dôraz. Dnes to už viem. Nerobím veci preto, aby boli zabezpečené, aby som mala istotu. Myslím, že som v tomto prešla veľký kus cesty.
Spokojné manželstvo vám vydržalo veľmi krátko, necelý rok, išli by ste do toho po čase opäť?
Áno, určite, ale na svadbe netrvám. Vždy ide hlavne o to, čo bude cítiť on, čo ja.
V jednom rozhovore ste povedali, že muži nemajú umývať riad. Nenahnevali sa na vás kamarátky pre tento výrok?
Nuž, niekedy hovorím veci urýchlene a s nadšením: všetko je nádherné, tak nemusíš robiť nič, ja všetko spravím. Ale v tomto prípade si stojím za svojím. Žena sa má podľa mňa venovať domácnosti a muž by mal opravovať veci a byť žene oporou.
Takže keď chcem pribiť klinec, nemala by som?
Nuž, ja tiež celkom rada majstrujem… Ale muž musí ženu šetriť a povedať, nie, miláčik, toto je moja oblasť, to spravím ja. Rovnako nechcem, aby môj muž stál pri dreze a umýval riad – taká predstava je pre mňa neznesiteľná.
Pripravuje ho vo vašich očiach o sexappeal?
To ani nie, ale myslím, že je to týranie.
Vica Kerekes
Narodila sa 28. marca 1981 vo Fiľakove v zmiešanej rodine – mama je Maďarka, otec napoly Maďar a napoly Slovák. Herectvo vyštudovala na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Po jej ukončení sa presťahovala do Budapešti, naďalej však pôsobila aj na Slovensku a v Česku. Keďže v Maďarsku už herečka s rovnakým menom existovala, svoje oficiálne krstné meno Eva herečka vymenila za Vica. Jej filmovým debutom bola Konečná stanica režiséra Jiřího Chlumského. Odvtedy stvárnila viacero filmových a televíznych postáv. Zahrala si napríklad vo filme Jiřího Vejdělka Muži v naději, v Sedm dní hříchu Jiřího Chlumského či v Křídlach Vánoc Karin Babinskej. Účinkovala aj v seriáli Odsúdené.
