Recenzia: Pri Muzike to konečne dobre ladí

Svokra zase čosi vyčíta svojmu zaťovi. Jeho žena okríkne rodičov od sporáku. Matka jej strelu vráti. Taký bežný výjav zo života rodiny, v ktorej sa ocitol hrdina filmu Muzika. Volá sa Martin Junec. A je to najväčší džezmen "v riti Paľovej". V socializme na prelome 70. a 80. rokov. V dedine, ktorá hraničí s Rakúskom.

18.04.2008 09:30
Táňa Pauhofová a Ľuboš Kostelný - Muzika Foto:
Táňa Pauhofová a Ľuboš Kostelný stvárnili v Muzike ústredné postavy.
debata

Pracuje vo vodárni. A jeho znudení kolegovia si ho stále doberajú. Prípadne naňho donášajú, že v robote vyhráva kapitalistickú hudbu. Prípadne dišputujú o tom, či Martinov saxofón vrieska Pieseň práce alebo americkú hymnu.

Martin hráva s vypočítavým Hruškovičom po zábavách. Väčšinou je to trápna nuda. Občas dostanú aj po papuli. To už hrajú spolu s Martinovým švagrom. S ožranom, ktorý chce babu. Naučil sa naspamäť všetky texty maďarskej skupiny Omega, ale netuší, o čom spieva.

No a je tu ešte Anča Prepichová, zvaná Pichačka. Spontánna radodajka, ktorá Martinovi učaruje. S ňou nuda nie je. Štekajúci svokrovci, odcudzená manželka, pracovný stereotyp a prostredie bez nálady, nič už nie je také dotieravé. Všetko je krajšie. Vďaka Pichačke.

A tiež trochu farebnejšie. Inak vládnu obrazu vyblednuté farby. Fádne rovnako ako oblečenie, fasády domov, odpudivé ako nevkusná výzdoba barov. Obrazová atmosféra filmu je presvedčivá.

Podobne ako herci. Na slovenské pomery majú nevídane civilný prejav. Režisér Juraj Nvota ich obsadil výborne. Marek Geišberg prekvapuje suverénne podanou hrubosťou. Ľuboš Kostelný vie byť sympatickým chlapčiskom, ktorý sa tvári: ja nič, ja muzikant, naivným rojkom, ktorý má svoje sny a (krachujúce) ilúzie, je aj „skoro“ dospelým mužom. Odkrýva tieto podoby bez do očí bijúcej snahy o ich zahranie. Jan Budař sa síce zdá byť „drevený“, ale takýto prejav dobre vystihuje vypočítavosť a strojenosť jeho postavy. Petra Polnišová si zase „vystrihla“ úlohu Milady Bučičovej, ktorá Hruškovičovi naletela.

Čo je rovnako dôležité, herci bez problémov fungujú aj v kombináciách. V situáciách nepôsobia strnulo, nenútene ovládajú priestor, nemajú problém s akciou. A znejú autentické dialógy. To, čo v slovenských filmoch často neladí, v Muzike ladí. Aj vďaka scenáristovi Ondrejovi Šulajovi a autorovi predlohy Petrovi Pišťankovi.

Príbeh filmu síce sleduje osobnú cestu Martina, ale dobovú kulisu nemožno prehliadnuť. Tvorcovia ju neformujú v štýle príkrych výpovedí, príkrosť jej poskytujú skôr v obrazovom ladení a zábavným spôsobom poukazujú na príznačné prvky československého „absurdistanu“. Dobové vykoľajenia kombinujú s osobnými vykoľajeniami Martina. Keď už je jeho odklon od rodiny úplne jasný, začína byť rozprávanie trochu rozvláčne, kým príde vyústenie, naznačujúce novú cestu.

Celkovo je však Muzika divácky atraktívna a ponúka zábavu, ktorá neuráža vkus. Nejde už len o to, že je to nový slovenský hraný film. Je to jednoducho vydarený film.

Hodnotenie redaktora: 4 z 5 hviezdičiek

debata chyba