Katarína Kerekesová: Aj nevidiace deti majú obľúbené farby

23.12.2013 14:00
KEREKESOVA
Animátorka a režisérka Katarína Kerekesová sa dosiaľ venovala najmä tvorbe pre dospelých. Od 23. decembra však môžeme v televízii sledovať prvých sedem epizód jej Večerníčka Mimi a Líza. Autor:

Hoci si všetci radi zaspomíname na televízne rozprávky nášho detstva, ďalším generáciám ich veľa nedoprajeme. Pôvodná tvorba určená detskému divákovi sa na Slovensku v posledných dekádach zredukovala na alarmujúce minimum. Prázdno v televíznych programoch namiesto nej vypĺňajú produkty, ktoré sa deťom prihovárajú skôr hlasom šikovného obchodníka ako láskavého rozprávača. Dá sa tento proces ešte zvrátiť?

Animátorka a režisérka Katarína Kerekesová je optimistická. Jej meno sa dosiaľ spájalo najmä s tvorbou pre dospelých – za všetky jej diela spomeňme krátkometrážny hudobný film Kamene, ktorý svojou podmanivou, zľahka desivou atmosférou očaril aj poroty zahraničných filmových festivalov. Teraz sa však ujala tvorby nového pôvodného Večerníčka, na ktorý si slovenskí diváci museli poriadne počkať. Volá sa Mimi a Líza a jedna z jeho titulných hrdiniek je nevidiaca. Že sa tým svet fantázie, ktorý k rozprávkam neodmysliteľne patrí, značne obmedzuje? Práve naopak. Kerekesová v tomto hendikepe objavila nevysychajúci zdroj inšpirácie.

Ako ste prišli na nápad pustiť sa práve do Večerníčka?

Dosiaľ som pracovala skôr na alternatívnych filmoch, a tak jednou z mojich motivácií bola aj túžba priblížiť sa divákom. A keďže mám dve deti a ich svet je mi blízky, o rozprávkach som už dlhšie rozmýšľala. Príbehy o Mimi a Líze som najskôr rozprávala pred spaním svojej mladšej dcére, a tak bol aj formát Večerníčka najvhodnejší. Bola to pre mňa zároveň výzva aj z producentského hľadiska, skúsiť produkovať seriál.

Na nový slovenský Večerníček sme si museli poriadne počkať…

Animovaná tvorba pre deti tu sporadicky vznikala, bolo to pokračovanie už zabehnutých seriálov – napríklad Mať tak o koliesko viac alebo Jurošík. Nemožno však polemizovať o tom, že u nás je, bohužiaľ, detská tvorba dlhodobo poddimenzovaná. Chcem ale veriť, že je práve toto nový štart a rozprávok bude stále viac.

Toho, čo televízie ponúkajú deťom, je čo do kvantity i tak veľmi veľa. Má večerníčkový formát vôbec šancu konkurovať kanálom, ktoré točia od rána do noci jednu pestrofarebnú rozprávku za druhou?

Na deti sa dnes skutočne z obrazovky valí obrovská škála rýchlych farebných vecí a ja, samozrejme, nemôžem tvrdiť, že to môj Večerníček zachráni. Faktom ale je, že vysoko akčné rýchlo sa striedajúce obrázky na úkor príbehu, ktorý často takmer celkom absentuje, nie sú pre detskú tvorbu najvhodnejšou kombináciou. Psychológovia to tvrdia už dlho a ja s nimi súhlasím, možno aj v tomto spočíva problém stúpajúceho počtu detí s poruchami koncentrácie. Ja len dúfam, že ich aj dnes pôvodná tvorba ešte dokáže osloviť, je to moje najvrúcnejšie prianie. Myslím, že ak ľudia pre deti tvoria so srdcom, tak sa to aj vo výsledku odzrkadlí a deti, ktoré na tieto veci citlivo reagujú, to pocítia. Tak ako ich napríklad aj dnes dokáže osloviť niektorá z klasických Dobšinského rozprávok. Večerníček má veľký potenciál aj vďaka tomu, že je to seriál, teda ideálna forma rozprávania príbehov deťom. Dokáže malého diváka pohltiť, jeho hrdina, čo je naozaj dôležité, sa vracia, a tak si k nemu dieťa vytvára vzťah, identifikuje sa s ním. Navyše taký kratší formát si skôr dokáže udržať detskú pozornosť.

Hľadali ste pri tvorbe Mimi a Lízy aj prienik s domácou tradíciou v animácii?

Napríklad práve ten večerníčkový formát je dôležitým prienikom s tradíciou a tú máme na území niekdajšieho Československa, ale aj vo všetkých štátoch visegrádskej štvorky, naozaj bohatú. Veď aj ja som vlastne taká večerníčková generácia a dodnes keď vidím Pojďte pane, budeme si hrát alebo Krtečka, ostávam v nemom úžase, ako fantasticky je to urobené a odanimované, aké je to citlivé, a pritom plné humoru a s výbornými dialógmi. Myslím, že animovaná tvorba je naše obrovské kultúrne dedičstvo.

S Večerníčkom sa spája aj určitý rituál – mala by to byť akási bodka za dňom dieťaťa. Myslíte, že to tak môže aj dnes fungovať?

Možno je to otázka skôr pre sociológa, v každom prípade je to dnes určite veľmi ťažké. Život, ktorý rodiny žijú, je taký uponáhľaný. Sama viem, že je naozaj fuška stíhať veci tak, aby dieťa bolo pravidelne v danú hodinu v posteli. Televízia je dnes ale možno viac ako kedykoľvek predtým pevnou súčasťou domácností – niekedy dokonca takmer ako ďalší člen rodiny. Možno z toho môžeme vyťažiť aj nejaké pozitívum – využiť televíziu na docielenie pravidelnosti, ktorú dieťa potrebuje. Navykne si na určité skľudnenie, ktoré by Večerníček mal ponúkať, možno aj na rekapituláciu uplynulého dňa. Aj epizódy Mimi a Lízy sa končia akýmsi epilógom, ktorý by mal nabádať rodičov a deti na to, aby si spolu ešte sadli a porozprávali si, čo v ten deň zažili. Venovať dieťaťu tento čas je dôležité, tých rokov, kedy vám večer dovolia posadiť sa k nim na posteľ, je málo a veľmi rýchlo utečú.

Prečo ste vlastne dcérke začali rozprávať rozprávky o nevidiacom dievčatku?

Manžel Peter Kerekes je dokumentarista a ešte predtým ako Juraj Lehotský nakrútil Slepé lásky, aj on plánoval film o nevidiacich, konkrétne o žiakoch zo Školy pre nevidiacich v Levoči. Keď sa na projekt pripravoval, objavili sme nový svet. Napríklad sme narazili na zápisy v kronike o výstave ovocia, na ktorej mali len nevidiace deti dovolené dotýkať sa exponátov. Veľmi sa mi to páčilo a začala som uvažovať o tom, aké to asi je, keď si ako dieťa skladáte svet z dotykov a vôní. Fascinovalo to aj moju mladšiu dcéru a čoskoro ma každý večer žiadala o nové a nové príhody „dievčatka so zatvorenými očami“. Došlo mi, že deti o tom, čo to znamená byť nevidiaci, nemajú predstavu. A napadlo mi aj, aká je to fantastická téma pre animovaný film, pretože ponúka veľa možností, ako príbehy atraktívne podať aj vidiacim deťom, a tak šíriť aj potrebnú osvetu a toleranciu.

Z niečoho, čo sa zdá obmedzením, ste vlastne urobili rozšírenie. Muselo byť fascinujúce vymýšľať takéto príbehy…

Áno, bolo to veľmi dobrodružné. Chcela som, aby naše hrdinky boli originálne, zároveň sú jedna druhej aj protikladom, no i napriek svojim odlišnostiam sa spolu dokážu hrať. Mimi je plachá, Líza, naopak, veľmi akčná, niekedy si ani neuvedomí, čo svojím konaním spôsobí, z čoho vnikajú rôzne zaujímavé situácie. Čerpali sme ale aj z námetov samotných nevidiacich detí. Za všetko spomeniem úžasný príbeh, ako boli na výlete a dostali sa do tieňa stromov, a tak pochopili, čo je to vlastne tieň. Majú dokonca svoje obľúbené farby, tak som sa zamyslela, ako by som asi vnímala farby, keby som ich nevidela – na túto tému môžem odporučiť môj obľúbený diel Mimi a Lízy Zbohom farba sivá. Aj moja dcéra ma často inšpiruje svojimi nápadmi – napríklad minule mi povedala, že by chcela mať obchod s básňami, no nie je to úžasné? Uvidíme, čo sa nám ešte zmestí do ďalších šiestich dielov, ktoré by sa mali na televízne obrazovky dostať v roku 2015.

Ešte pred uvedením Večerníčka vyšla aj knižka Mimi a Líza…

Áno, pomerne netradične sme najprv začali pracovať na Večerníčku, ale keď som videla to ohromné množstvo výtvarností, ktoré sme mali ku každej epizóde, povedala som si, že by bolo škoda neurobiť k tomu aj knižku. Na Večerníčku som spolupracovala so scenáristkou Katkou Molákovou – s ňou sme vlastne k Mimi vymysleli Lízu. Pre knihu sme potom oslovili Alexandru Salmelu, ktorá je napríklad aj autorkou detskej knižky Žirafia mama, aby literárne spracovala naše scenáre a storyboardy. A oslovila som aj Ivanu Šebestovú, takisto režisérku animovaných filmov. Pod hlavičkou vydavateľstva Slovart sa nám potom podarilo knihu dať dokopy a veľmi ma teší, že sú na ňu zatiaľ samé pozitívne ohlasy. Kniha obsahuje všetkých sedem rozprávok, ktoré budú cez Vianoce aj na obrazovke RTVS.

S ďalšími epizódami seriálu teda môžeme očakávať aj druhú knižku?

Uvidíme, či na to bude vôľa. Z mojej strany určite áno.

Mimi a Líza cez sviatky pobeží aj v rozhlase, predpokladám, že ide o snahu priblížiť seriál aj nevidiacim deťom…

Áno, povedali sme si, že by bolo fajn, ak by sme dali nevidiacim deťom čosi, čo je určené práve im. Režijne sa projektu ujala Júlia Rázusová a nahrali ho rovnakí herci, ako nadabovali aj televízny Večerníček. Je to podobne ako aj kniha celkom svojbytné dielko. Ja som sa od toho teda v určitom okamihu vzdialila a Júlia vytvorila svoju vlastnú verziu a myslím, že to urobila naozaj dobre. Od 24. decembra sa bude seriál vysielať na rádiu Regina.

Nepadol aj nápad vydať knihu v Brailovom písme?

Padol, ale je to nesmierne náročné a v danom čase sa to realizovať nedalo. Úplne sa tohto nápadu ale nevzdávam, hádam sa nám podarí časom nájsť niekoho, kto by nám s tým pomohol.

Väčšina ľudí animovanú tvorbu považuje prioritne za detskú. Vy ste, naopak, doteraz tvorili najmä pre dospelých. Vedeli ste, že to tak bude, už keď ste išli študovať tento odbor?

Pôvodne som vlastne chcela študovať grafiku a ilustráciu, tam ma ale nevzali a ponúkli mi, či by som nechcela ísť na animovanú tvorbu. Lákalo ma to, lebo som vždy rada dávala svojim obrázkom príbeh, ale nerozmýšľala som nad tým, či budem tvoriť iba pre deti, alebo iba pre dospelých. Toto médium ma oslovilo tým, že dávalo výtvarnosti ďalší rozmer – čas, v ktorom sa dá všeličo vyrozprávať. Vždy som ale mala rada detské knihy a ilustrácie v nich, vždy som si to chcela vyskúšať a napokon som sa okľukou k tomu aj dostala. Pred Mimi a Lízou som si už skúsila detskú tvorbu napríklad aj na krátkom filme pre Slovenské národné múzeum o ľudovej kultúre, ilustrovala som aj knižné vydanie Čarodejníka z krajiny Oz. Musím povedať, že tvorba pre deti je pre mňa v tejto chvíli veľmi vzrušujúca a vôbec ma to zatiaľ neťahá späť k filmom pre dospelých. Aj napriek tomu, že som prešla určitým osobnostným vývojom a mala som potrebu vypovedať rôzne témy, akosi sa to prirodzene vrátilo kamsi na začiatok – do detstva. Alebo to len súvisí s podstatou zrelosti – návratu k detskej fascinácii svetom.

Pri detskej produkcii sa často rieši pomer medzi zábavnosťou a výchovnosťou. Bolo to tak aj u vás?

Nesnažila som sa prvoplánovo, aby bol náš seriál edukatívny. Fascinácia mojej dcéry príbehmi „dievčatka so zatvorenými očami“ bola pre mňa dostatočným meradlom ich výchovnosti. Myslím, že pokiaľ sa pre deti tvorí úprimne, tá edukácia sa dostaví aj sama. Napokon to, čo chceme všetci odovzdať svojim deťom, sú práve morálne hodnoty. Chceme, aby sa na svet pozerali s otvorenými očami aj srdcami, čo je v prípade Mimi a Lízy naozaj výstižné.

Katarína Kerekesová

Narodila sa v roku 1974 v Žiline, na bratislavskej Vysokej škole múzických umení absolvovala štúdium animovanej tvorby. Debutovala ešte v roku 1997 autorským krátkometrážnym filmom Milenci bez šiat, v ktorom spojila v bizarnom vzťahu 3D ženu a 2D muža. V roku 2002 získala cenu Igric za film Pôvod sveta, ktorý vznikol na motívy brazílskej mytológie. Pred troma rokmi zaujala na domácich aj medzinárodných fórach hudobnou animovano-bábkovou snímkou Kamene, v ktorej postavila do ostrého kontrastu chlad a drsnosť tvrdo pracujúcich mužov a nehu, ale aj slabosť ženy túžiacej po láske. Najnovšie prichádza s detským animovaným seriálom Mimi a Líza. Kerekesová sa venuje aj maľbe a ilustrácii, neraz spolupracuje aj s manželom Petrom Kerekesom, ktorý je dokumentaristom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Katarína Kerekesová #Mimi a Líza #večerníček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku