František Kovár: Aj džentlmen musí občas nadávať

Na Silvestra sa hrávajú v divadle obyčajne komédie. Diváci sa vždy tešia, že bude dobrá zábava a s hercami sa vybláznia. Berú to tak aj umelci? Sú aj pre hercov silvestrovské predstavenia iné ako vo všedné dni?
Máme radi silvestrovské predstavenia, ktoré bývajú veselé a v ktorých sa na konci prinesie a otvorí šampanské. Pripijú si herci a nalejeme aspoň tým divákom, ktorí sedia vpredu. Je to pre všetkých slávnostná chvíľa.

Vy ste hrali na Silvestra roztopašné predstavenie Skrotenie zlej ženy. Zvláštne bolo, že sa začínalo o hodinu skôr, to preto, aby bol čas na silvestrovské žartíky?
Silvestrovské predstavenie sa začína o hodinu skôr preto, aby diváci ešte stihli ísť povedzme na námestie alebo niekam na návštevu. Paradoxné však je, že takých žartovných improvizácií ako ľudia v ten večer očakávajú – a ako by som aj ja očakával, keby som bol divák – nie je v ten večer až tak veľa. Je to predovšetkým z úcty k samotnej hre. Nie je totiž isté, či by bola tá improvizácia natoľko vtipná, aby stála zato. Ja som si tiež myslel, keď som ešte chodil do školy, že herci na Silvestra navymýšľajú viac. Bol som trocha sklamaný, ale dodnes sa zasa spomína, ako sa v predstavení Vejár ešte v DPOH zaskvel Karol Machata. Na jednom mieste spomenul meno slávneho brankára Slovana. Povedal: Čo som Schrojf? A obecenstvo sa išlo zblázniť.

Viac improvizácií sa teda udeje v priebehu sezóny na obyčajných predstaveniach?
Asi áno. Niekedy stačí, že niekto príde na scénu neskôr ako má, a už sa musí improvizovať. Moje dve kolegyne sa raz zarozprávali za scénou a neprichádzali, hoci ich už vyvolávali aj cez amplióny, tzv. volavky. Nepočuli, lebo stáli príliš blízko javiska. Maroš Geišberg vybehol, hľadal ich, ale nenašiel. Musel som teda ísť na javisku sám improvizovať, a tak som mal zrazu taký dlhší monológ. Na predstavení boli aj moji známi, pýtal som sa, ako predstavenie vyznelo. A oni: Všetko bolo dobré! Páčilo sa nám, že na konci predstavenia si dostal taký veľký priestor! Skrátka, niekedy improvizáciu divák kúpi.

Na Silvestra teda skôr ide všetko podľa plánu, len pocit je slávnostnejší. Je to tak správne? Nie sme zbytočne patetickí koncom roka?
Prečo? Myslím, že to je významný deň, ktorý si zaslúži pozornosť. Je to koniec niečoho dôležitého, jednej etapy života a začiatok niečoho nového. To si treba uvedomiť. Keď sme v rodinnom kruhu, želáme si, aby všetko, čo nás stretne, bolo pozitívne. Je to slávnostný okamih a určite nie je na škodu veci, že sa neodbaví mávnutím ruky, nejakým bagatelizovaním. Bolo by azda lepšie, keby sme boli už na začiatku roka ľahostajní a hovorili si, že o nič nejde, kašlime na to? Začiatok nového roku je príležitosť na slávnosť, lebo je to výnimočná chvíľa. Bol by hriech neskrášliť si ju, jednoducho premeškaná príležitosť. Každý rok je príležitosť znova začať. Je to šanca, prísľub.

Mnohí vítajú túto šancu spoločne na námestiach – oslavovali ste niekedy aj tam?
Na námestiach nie. Priznám sa, že keď som si predstavil, ako sa z toho námestia budem vracať – človek je už taký unavenejší – bude to problém. Som radšej doma. Príde k nám starší syn s rodinou. Niekedy prídu susedia, niekto ďalší z rodiny a bavíme sa spolu. Von sa mi nikdy nechcelo.

Pozeráte aj televíziu?
Áno, prepíname, skúšame, zisťujeme, čo kde dávajú a konštatujeme, že televízne „silvestre“ Janka Roháča sa už nedajú zopakovať. Latka bola veľmi vysoko. Herci sedeli v hľadisku a zabávali sa na svojich kolegoch. Vyzerá to jednoducho, ale nie je ľahké niečo také vymyslieť.

Pre hercov je však asi predsa dôležitejší koniec sezóny ako koniec roka. Vtedy mávate aj povestné fľaškové posedenia. Názov je odvodený od fľašky, do ktorej sa zbierali pokuty za "škaredé slová“. Dnes už je škaredých slov v reči veľmi veľa – zbierajú sa aj tak, alebo práve preto, pokuty?
Myslím, že pri začiatkoch tejto tradície boli Slezáček, Mistrík a Dočolomanský. Keď niekto povedal nadávku alebo niečo podobné, musel dať do zaváraninovej fľaše pokutu. Na konci sezóny sa celý súbor stretol na posedení a za vyzbierané peniaze sa pripravilo pohostenie. Každý priniesol aj niečo z domu. Dámy doniesli obložené misy a múčniky, páni sa postarali o nejaké teplé pikantné jedlá. Viem, že Dušan Taragel nosieval hríby, Vladko Obšil vymyslel vždy nejakú novú chuť guláša, Milka Vášaryová upiekla vynikajúci múčnik, ktorý sa hneď zjedol. Vedelo sa už, čo kto prinesie, na tie pochúťky sa čakalo. A ešte niečo – Dušan Taragel vždy opísal celú sezónu vo vtipnom monológu, kde pospomínal všetky situácie, ktoré boli buď komické, alebo niečím výnimočné. Malo to literárnu hodnotu. Ešte keď žil Paľo Haspra, fľaškové posedenie natáčal. Dva večery som natočil aj ja, lebo kamera je môj koníček.

Ako sa vedia herci zabávať, keď sú sami medzi sebou? Človek by si myslel, že všetku energiu odovzdajú na javisku a potom sú ticho.
Ale kde! Je pravda, že divadlo je o energii, ale počas sezóny sa stanú vtipné veci, na ktoré sa dá spomínať. Veľa sme sa nasmiali, ale tie stretnutia boli dobré aj na to, aby sa tam predebatovalo všetko, čo sa týkalo divadla. Predebatovalo sa aj smerovanie divadla, aj kamarátske veci, všetko sa ventilovalo. Bohužiaľ, keď sme prešli do novej budovy divadla, kontinuita sa v istom zmysle pretrhla, je to už iné.

Nastala zmena len tým, že ste sa presťahovali do novej budovy alebo preto, že sa celkovo zmenil život?
Aj to je pravda, život sa zmenil. Fľaškové posedenia mávame aj v novom divadle, ale je tu jeden problém: Práve vtedy sa dokončujú seriály pred letom, a tak účasť už nie je taká spontánna ako kedysi. Vtedy každý chcel prísť, lebo bolo dobré tam byť, každý mal z toho zážitok.

Aj vy – ako vzor džentlmena – ste niekedy platili?
Aj ja som si občas schuti pustil hubu na špacírku, lebo som tiež chcel do fľaše niečo dať. Vtedy sa na javisku veľmi nenadávalo a dnes sa často hovorí bez servítky aj tam… Napríklad v hre Pohania je moja postava založená na tom, že musí zo začiatku nadávať. Patrí to k tej postave, charakterizuje ju to. Napríklad v dnešných anglických hrách je nadávok kopec a my ich škrtáme. Zostane z nich minimum.

V každej kultúre má nadávka inú silu. Niekde na Balkáne znie ako šum, ale slovenčina je príliš jemná, hrubé slová sa automaticky umocňujú. V tomto smere sme boli dosť kultivovaní, nemali sme ani pendant českého "vole, vole“. Ale aj tak – je správne škrtať?
Myslím, že ani nadávky netreba nadužívať. Sú však situácie, ktoré to slovo unesú, vyznie to prirodzene.

Čo takého ste povedali na scéne vy?
Napríklad, keď sme hrali s Gabikou Dzúrikovou profesora a študentku, ktorá ho podrazila, zničila mu kariéru, mal som na konci také slovo. Povedal som jej: „Teba by som sa nedotkol ani trojmetrovou železnou tyčou, ty p..a.“ A kopol som ju do zadku. Raz sa stalo, že Gabika zle stála, len na jednej nohe, a zrazu mi zmizla z očí, spadla z javiska. Diváci si mysleli, že to tak má byť, len ja som zostal zarazený. Videl som najprv Gabikine prsty, ako sa dvíha na rukách a potom sa celá vyšvihla späť ako dobrý športovec. Na toto do smrti nezabudnem, nielenže som nadával, ale ešte som aj kolegyňu skopol z javiska.

Aké to je pre herca vášho typu byť drsný? Musíte sa veľmi premáhať? Vyznieva to od vás ako pikantéria?
Keď sme hrali predstavenie Cudzia žena a muž pod posteľou, režisér Vladimír Strnisko mi priamo naordinoval jedno takéto slovo, pretože, ako povedal, z mojich úst to neznie tak, ako by to znelo z iných úst. Hrali sme tú scénu s Monikou Hilmerovou a ona sa vždy na ňu tešila. Dané slovo vyvolalo vždy smiech. Asi to režisér cítil správne, keď mi dal to slovo k…t povedať. Mala ho povedať Monika o svojom manželovi, ale ja som jej skočil do reči a dopovedal som. Ľudia to brali odo mňa ako delikatesu, bavili sa. Ja však nadávam aj doma – s vnúčencami. Používame však namiesto nadávok názvy zeleniny. Ty si taký drevnatý kaleráb, si horší ako starý petržlen, hovoríme. A ešte aj posekaný do mrkvy!

Prečo sa dnes tak plytvá nadávkami? Svedčí to niekomu?
Pretože prah citlivosti, predovšetkým u mladšej generácie, sa znížil. Nie je asi tak napomínaná staršou generáciou, ako sme boli my, cíti teda v tomto smere väčšiu voľnosť. Zdá sa jej to prirodzené, takže treba povedať, že sa nadávanie a vulgarizmy stali korením dňa. Mne to nechýba, ale mali sme kolegu v divadle Peggyho Masaryka, bol to veľmi fajn človek, ako technik staval scénu, ale iné slová ako "škaredé“ ani nepoužíval. U neho to bolo prirodzené. Jemu to priam svedčalo. Ako v bývalej Juhoslávii, ale aj Maďari sú takí. Keď mi niekedy preložia, čo povedali, tak žasnem. Na to treba vysokú nadávkovú školu. V Maďarsku je to teda tiež vtipné. Špeciálna slovná a emotívna kultúra. U nás je to bez šarmu a vtipu.

Pôsobíte vzorne – potrebujete si vôbec dávať o polnoci na Silvestra nejaké predsavzatia?
Predsavzatia sú dobré na to, aby sa neplnili a vyvolávali výčitky svedomia. V tom je ich zmysel – aby ľudia nezaspali na vavrínoch, ale rozmýšľali o sebe. Málokto si však o polnoci začne hovoriť, čo bude robiť v budúcom roku, lebo vtedy na to málokto myslí. Fajčiari si obyčajne dávajú predsavzatie, že prestanú fajčiť a ich manželky hovoria: Dúfam, že na budúci rok prestaneš! A druhé predsavzatie býva, že dotyčný bude menej piť. Ako si to však sľubovať, keď práve na Silvestra sa toto často robí! Ja našťastie už nefajčím, tak sa nemusím polepšovať. Ale pekné predsavzatie je aj prísľub, že už nebudem chodiť neskoro. V hereckom živote je dochvíľnosť veľmi dôležitá.

Aj vy ste niekedy niečo zmeškali?
Keď som robil Ordináciu v ružovej záhrade, pomýlil som si termín, a tak som si pokojne spal, až kým nezazvonil mobil. Našťastie som ho mal pri sebe. Ozvala sa Evička Devečková: Ferko, kde si? Už tu na teba čakáme! A ja: Ale veď to je zajtra! Nie, to je dnes! Skoro som dostal infarkt, keď som si predstavil, koľko ľudí ma tam čaká. V divadle aj v televízii je od jedného človeka závislý strapec ľudí. Je to strašný stres byť vždy a všade načas. Ja som sa vtedy všetkým rad radom ospravedlnil, aj nejaké koláčiky som doniesol.

Ale vy ste ich asi nepiekli… Viete aj variť? Pripraviť niečo na silvestrovský stôl?
Niečo som sa naučil od mojej ženy, lebo o som sa zúčastnil na niekoľkých nakrúcaniach varenia v televízii. Doma som sa niečo naučil a pred kamerou som to zopakoval. U nás je obľúbená mandľová torta bez múky, navrch sa dáva parížsky krém. Varil som u Kamily Magálovej a môj výtvor vybrali aj do knižky receptov. Viem urobiť polievku zeleninovú, francúzske zemiaky, viem upiecť mäso. Zo slovenských jedál mám rád bryndzové halušky, všetky zabíjačkové jedlá, ale osobne mám rád aj čínu, lebo sú to pestré jedlá, kde je veľa chutí.

Pred predstavením sa dobre najete?
Nie, a to je práve katastrofa. Po predstavení si poviem, že nebudem jesť, prídem domov, vojdem do kuchyne a poviem si, že nebudem jesť, potom otvorím chladničku a poviem si – z tohto si dám len kúsok, no a potom… Keď som po predstavení veľmi prebratý, a máme doma pivo – najradšej mám desinu – dám si aj pivo. No a to sú už také prehrešky, o ktorých sa človek dozvie hneď, ako sa pozrie ráno do zrkadla.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

František Kovár Predsavzatia sú dobré na to, aby sa neplnili a vyvolávali výčitky svedomia," tvrdí herec František Kovár.

Pivo vám upokojí rozbehnutú psychiku? Je to také jednoduché?
Pôsobí to. Ale sú predstavenia, ktoré končíme neskoro. Madam Bovary končí o pol jedenástej a ja si potom ešte doma sadnem a pozerám chvíľu na TV. To ma uspí. Musím sa preladiť, hlavne, keď viem, že na druhý deň mám niečo ťažké – napríklad dabing. V hlave mi niečo hovorí: Musíš sa dobre vyspať, lebo zajtra máš ťažkú prácu. Spi už konečne poriadne, lebo budeš nepoužiteľný.

Váš hlas je z dabingu známy a obľúbený. Zdá sa, že vám to ide celkom ľahko. Čo je na dabingu ťažké?
Dabing je aj ľahký, ale aj ťažký. Ťažký je ten, ktorý má veľa dlhších súvetí, veľa viet. Býva to vo francúzskych filmoch a – oni ešte aj veľmi rýchlo rozprávajú. Herec sa musí zmestiť do ich repliky. Dôležité je, aby text úpravca dobre pripravil, aby preklad sadol aj rytmicky. Daboval som kedysi Jacka Lemmona, Donalda Sutherlanda. Nedávno som robil výborný anglický seriál Prefíkaná banda – dobrý je v tom, že banda okráda tých, ktorí prišli nečestne k peniazom. Bolo to vtipné. V seriáli NCIS robím patológa, a to je už až také zvláštne – zvykol som si na rytmus, ktorým herec rozpráva a už mi to ide samo.

Váš hlas je ako stvorený aj na šansón. Zaspievali ste si napríklad so Zorkou Kolínskou – bola s vami spokojná?
To bolo v tých skvelých časoch, keď sme hrali predstavenie Kabaret v Astorke. Ja som bol dvojica so Zorkou Kolínskou. Na javisku bolo 14 špičkových hudobníkov. Pod palcom to celé mal Tono Popovič, ktorý dirigoval, na trúbke hral Juraj Bartoš, ktorý je špička v Európe. Chodili mi zimomriavky po chrbte, také to bolo. Keď ma Zorka pochválila, bol som v siedmom nebi. Objavil som vtedy v sebe nový rozmer.

Keby ste boli prezident, s akým prejavom by ste vystúpili?
Povedal by som, aby sa ľudia nebáli hovoriť pravdu, aby ju zapracovali do života, aby neboli voči sebe zlí, aby si pestovali humor, lebo to je veľmi dôležité. A potom – keď niekto prinesie nejakú hodnotu, aby bol ocenený. A tí, ktorí na tom nie sú – nie svojou zásluhou – až tak dobre, aby boli šťastní, aby cítili našu spoločnosť, aby sme im dokázali pomôcť.

Ako ocenili vás? Čo ste dostali na Vianoce?
U nás doma sú v kurze dreváky. V nich sa veľmi dobre chodí a jedny som už zničil. Môj syn, keď bol maličký, tak hovoril na moje dreváky, že to sú ockove lode. Málokedy vyrobia také veľké topánky, ale teraz ich manželka našla. Takže dostal som drevákové lode, čo je veľká vzácnosť a ja sa veľmi teším.

Navrhli by ste spoločné predsavzatie pre celé Slovensko na budúci rok?
Napríklad – viac si všímať rodákov, ktorí niečo dosiahli a nielen závidieť. Ponúkol by som niečo z hereckej profesie. Pri hraní je veľmi dôležité, aby sme boli na seba nadviazaní ako bývajú horolezci. My sme na jednom lane, odovzdávame si tú emóciu, to predstavenie spoločne cítime. Keď to dobre dopadne, vieme si to povedať. Vyjdeme von pred divadlo a povieme si: Áno! Pomníky sú pekná vec, dobre, že si uctíme tých, ktorí tu boli, ale je potrebné aj počas života si povedať navzájom niečo pekné. Dnes sa to niekedy možno nezdá, ale v živote sú ešte stále aj pekné a príjemné veci a skvelí ľudia v každej profesii.