Film Nežné vlny je jemnejší ako vaša posledná tvorba – čo sa stalo?
Pri Ženách v nádeji alebo Mužoch v pokušení sa všetci čudovali, ako môžem byť také sprosté prasa. Premýšľal som teda, kde sa to vo mne vlastne vzalo a či som niekedy bol iný. Nakoniec som musel zacúvať až do krajiny detstva a dospievania. Vtedy som nebol vo veciach lásky vôbec skúsený, všetko som sa len učil a bol som na slečny doslova ľavý. Jednoducho, sám som v tom čase bol veľmi dobrá komická figúra. Pre žáner komédie, ako sú Nežné vlny, priam stvorená.
Kedy sa to zlomilo a z jahniatka sa stal vlk?
Ešte sa to nezlomilo. Stále čakám, či sa to niekedy stane, a už pomaly strácam nádej. Tie skúsenosti asi neprídu a budem ľavý už navždy.
A čo to „sprosté prasa“, o ktorom ste hovorili?
Nič. Ja som v skutočnosti úplne cudný mních, ktorý o veciach lásky vlastne nič nevie. Všetky ľúbostné veci v štipľavejších komédiách poznám len z rozprávania, od kamarátov. Z vlastnej skúsenosti vôbec nič.
Divákov ste nežnosťou najnovšieho filmu možno trochu prekvapili. Je pre scenáristu a režiséra originalita dôležitá, alebo môže byť aj na škodu, keď je v rozpore s očakávaniami divákov?
Režisér musí vždy ponúkať štandard, na ktorý divákov naučil – čo znamená stále sa zlepšovať. A to zároveň znamená, že sú jeho filmy vždy niečím nové. Nemusí ísť o diametrálny rozdiel, veď aj sa držím žánru komédie. Je mi blízky a súdený asi už od narodenia. Keď ma narýchlo privolaný veterinár vytiahol kliešťami von, pri prvom pohľade na mňa sa začal tak smiať, že som mu z tých klieští vypadol. Následky nesiem dodnes a myslím, že som sa pre rozosmievanie okolia narodil. Ale aj pri náročnom žánri komédie môže človek robiť rôzne zaujímavé a nové veci a hľadať odlišné spôsoby humoru. Témy lásky a rodinných vzťahov sa držím vo väčšine príbehov, ale príbeh je vždy iný, tak ako aj postavy a spôsob ich komédie.
Kde čerpáte námety?
Niečo si človek vypočuje, niečo domyslí a vďaka vlastným ľúbostným malérom mám o námety postarané na množstvo komédií dopredu. Aj v Nežných vlnách sú pasáže vyslovene inšpirované mojím životom. Niektoré som komediálne zveličil, iné som musel oproti realite zmierniť. Keby som ich nakrútil celkom podľa skutočnosti, nikto by im neveril. Pôsobilo by to skôr ako sci-fi, a nie komédia.
Radí vám niekto pri určovaní týchto hraníc uveriteľnosti? Máte nejakého konzultanta, ktorý vám z odstupu povie „toto ešte áno, a toto už nie“?
Konzultantov nemám, scenár si musím postrážiť sám. Hlavné je, aby scény divákov bavili. Nenakrúcam sociálne drámy zo života. Naopak. Hovorím, realitu mi do filmu nepúšťajte. Alfred Hitchcock raz povedal, že jeho filmy nie sú kusom reality, ale porciou torty. Pod tieto slová by som sa podpísal aj ja. Snažím sa vytvoriť svet, ktorý bude divákom povedomý, ale zároveň ich očarí a radi s ním a postavami v ňom strávia hodinu a pol v kine.
Riskovali by ste aj nakrútenie vážneho filmu?
Tu nejde o riziko… Keď má človek už od narodenia taký dar a prekliatie, že sa ľudia smejú, keď sa niekde objaví, je asi dobré sa toho držať. Jednu drámu som nakrútil – Václav nebola komédia. Tento žáner mi nie je úplne cudzí, ale na vážnosť je času dosť. Pri nakrúcaní komédie potrebuje človek veľa energie, temperamentu a iskru a ak toto stratím – niekedy po deväťdesiatke – možno začnem robiť vážne filmy. Vážnosť však nie je žiadna estetická kvalita. Vážnosť je len vážnosť, ktorá môže aj nudiť, pokiaľ nemá patričnú hĺbku, alebo sa nedotýka niečoho zásadného v živote divákov. Zatiaľ v sebe nenosím hlboké pravdy, ktoré by som chcel divákom kázať. To prenechám iným, azda povolanejším. Ja zatiaľ budem hovoriť odľahčene, so zveličením a pokiaľ možno vtipne.
Spomenuli ste, že sa ľudia smejú, kde sa objavíte – nie je takáto vlastnosť režisérovi skôr na škodu?
Dobrý režisér si môže dovoliť čokoľvek, ak ľudia vedia, že prácu robí dobre a dôverujú mu. Nemusí hrať žiadne nafúkané divadielko. Profesia režiséra je nebezpečná v tom, že vás okolie často považuje za boha – čaká, že rozkážete vetru, dažďu a všetky vaše rozhodnutia budú správne. Človek si musí dávať trochu pozor, aby nepodľahol zdaniu, že naozaj tým bohom je.
Vy ste nikdy neskĺzli k tomuto presvedčeniu?
Nie. A treba si tiež dávať pozor, aby tieto pocity neprenášal do súkromného života. Pokora sa musí ordinovať po veľkých dávkach, aby ego nenarástlo tak, že sa človek nevojde do miestnosti.
V pracovnom živote pokora nie je až taká dôležitá?
Aj v ňom, v zdravej miere, samozrejme. Ale pri nakrúcaní režisér drží vlajku a vedie štáb do boja, takže musí presne vedieť, čo chce a ako sa tam dostať. V štábe mám vynikajúcich ľudí, najlepších z odboru. Svoju profesiu veľmi dobre poznajú a musia mi úplne dôverovať a veriť, že viem, čo chcem.
Po všetkých vašich divácky úspešných filmoch s tým asi nemáte problém…
To áno, ale každý film je iný, vždy začínate od začiatku. Naschvál neopakujem tie predchádzajúce recepty úplne.
Stane sa, že niekedy istotu len hráte a vnútorne máte pochybnosti?
V tom, čo chcem, som si istý. Ale sú určité situácie – napríklad, keď som posielal Táňu Pauhofovú na loďku do obrovských vĺn, hoci sa mi zverila, že má z plavby po mori traumu a je jej zle, keď sa na loď čo len pozrie. V tomto prípade nejde ani tak o neistotu, ale skôr ju musím presvedčiť, že jej verím a že to zvládne, aj keď ona sama tomu neverí. Keď sa ľudia boja, ja sa báť nemôžem. Musím trošku robiť hluchého, akoby som nevedel, aké veľké ich obavy sú. A rovnako to je aj pri menej vypätých situáciách – je búrka, žiadna loď nevypláva a celý štáb sa na mňa otočí s otázkou: „Co uděláš, Jiří?“
A čo spravíte?
Keď sa mi nepodarí zastaviť búrku alebo utíšiť dážď ako šamanovi, tak premýšľam, či tieto podmienky nemôžem využiť. Niekedy tak vznikne ešte lepšia scéna, ako bola moja pôvodná predstava. Alebo čakám, prehodím plán nakrúcania… čokoľvek, aby film bol presne taký, ako si predstavujem, alebo možno ešte lepší. Divákom nikdy nechcem vysvetľovať, že sme ho urobili horšie, ako sme mohli. Vážili cestu do kina, zaplatili nemalé vstupné a chcú len to najlepšie – a majú na to právo.
Podarilo sa vám to pri každom filme?
Som si úplne istý, že sme do nich ja aj štáb dali všetko. Ale človek si vždy spätne povie, toto som mohol urobiť inak, pretože od filmu k filmu naberá nové skúsenosti. Snažím sa učiť stále, pretože žáner komédie je veľmi ťažký. Nakrútiť film tak, aby pôsobil ľahko a že na tom nič nie je, je veľmi náročné.
Musí režisér byť aj psychológ, aby vedel dostať hercov aj štáb tam, kam chce?
Schopnosť manipulovať s ľuďmi a s okolím sa normálne považuje za negatívnu vlastnosť, ale pri režírovaní je to prednosť alebo dokonca základný predpoklad práce. Hercov a štáb totiž nakoniec musíte dostať tam, kde ich chcete mať. Ideálne je dosiahnuť to bezbolestne, alebo ešte lepšie, aby o tom ani nevedeli. No a tí najlepší manipulujú dokonca tak, že herci a štáb urobia všetko z vlastnej iniciatívy a ešte majú radosť, ako na to sami prišli.
Je táto manipulatívnosť vo vás, alebo ste sa ju museli krvopotne učiť?
Manipulácii sa zásadne roky učím od žien. Tie sú v nej majsterky, majú oproti nám mužom tisícročný náskok. Jedným pohybom mihalníc či kývnutím malíčka zmenia svet a dosiahnu, čo my neurobíme ani rinčaním zbraní a celoživotnou snahou. Ženy pozorujem v mnohých ohľadoch a v tomto obzvlášť. Dokážu naozaj s minimálnym úsilím dosiahnuť maximálne výsledky.
Herečky sú vraj známe manipulátorky, nevzniká pri nakrúcaní konflikt záujmov?
Pri nakrúcaní musí byť medzi režisérom a herečkou zvádzané iskrenie. Vďaka nemu zvádzajú aj diváka na plátne. Pred kamerou totiž hrajú najmä pre režiséra, je jedným z prvých, kto ich výkon vidí. Nuž a súčasťou zvádzania je, samozrejme, aj manipulácia. Ja sa rád dám povodiť a zvádzať, ak je to v prospech filmu.
Nestane sa však občas, že herečka vami manipuluje z priveľmi sebeckých dôvodov? Že chce krajšie šaty alebo byť viac na obraze?
Nie. Vedia, že najdôležitejšia pre mňa nie je žiadna z nich a nikdy sa do žiadnej nezamilujem, akokoľvek by sa snažila. Najdôležitejší je pre mňa film ako celok a na ten dávam pozor. Nechávam ich zvádzať ma len do tej miery, aby film nedoviedli niekam, kde nemá byť. Posledné slovo musím mať ja.
Vy hovoríte, že sa do svojich herečiek nezamilovávate, ale Vica Kerekes, ktorá hrala zvodkyňu vo vašich Mužoch v nádeji, tvrdí opak. Vraj je dobré, keď je režisér do svojej herečky tak trochu zamilovaný. Tak ako to je?
Ja to vyžadujem inak. Je nutné, aby herečka bola, naopak, zamilovaná do mňa. Ja, samozrejme, zostávam chladný a odmietavý, ale od herečiek požadujem úplný obdiv, lásku až zbožňovanie. Inak by to nešlo.
A keď odmietnu podľahnúť vášmu šarmu?
Nesmú odmietnuť. Okrem toho, neobsadil by som herečku, ktorá nemá dobrý vkus.
Vyberáte si herečky a hercov do filmu aj na základe vašich medziľudských vzťahov? Trúfli by ste si obsadiť aj herca, ktorý vraj robí počas nakrúcania problémy?
Vyberám podľa toho, kto sa na úlohu najviac hodí. Nespomínam si, že by počas nakrúcania mojich šiestich filmov došlo ku konfliktu medzi mnou a niektorým z hercov. Vždy sa niesli v tvorivom a priateľskom duchu. A na cudzie referencie nedám. Keby niekto predo mnou niekoho ohováral, a ja by som si aj tak myslel, že je pre úlohu najlepší, nebral by som na klebety ohľad. Riadim sa vlastným názorom.
Aká vlastnosť alebo správanie vás na hercoch dokáže nahnevať?
K ľuďom pristupujem individuálne a nota bene k hercom. Viem, že ich povolanie je náročné, pretože prezliekajú kabáty a niekedy je ťažké poznať, kým vlastne sú. Ich psychická konštrukcia je krehkejšia, takže sa občas okolo nich musí chodiť po špičkách a treba ich povzbudzovať. Inokedy treba zase byť máličko prísnejší, aby sa všetko, čo sa nehodí pre rolu, z ich nálady dostalo preč. Nikto nemá každý deň dobrú náladu, ale keď sa práve nakrúca a jeden deň stojí pol milióna, nemôžeme čakať, kým sa im zlepší nálada. Musíme pracovať s tým, čo je k dispozícii. Ak niekto priveľa vypil na večierku deň predtým, ide o jeho problém, vo filme to nesmie byť vidieť. Celkovo uprednostňujem hercov, ktorí sú temperamentní, energickí. Asi jediné, čo nemám rád, je, keď prinášajú nudu, sú ako „leklé ryby“. Ale takých hercov ani neobsadzujem. Potom by film nemal energiu. Musel by som hrať za nich a zas až taká komédia to byť nemusí.
Dokážete pri nakrúcaní prijať aj návrh od herca, alebo sa radšej držíte svojej predstavy?
Som veľmi demokratický režisér. Herci si môžu robiť, čo chcú, ale ja im nedám pokoj, kým to nespravia presne tak, ako chcem. Ale vždy si v scenári nechávam aj voľné miesta, aby som situáciu prebral najskôr s hercom a aby sme niečo spolu vymysleli. A ak príde podnetný návrh od kohokoľvek, hoci od maskérky, prečo nie? Nemyslím, že režisér by mal byť márnomyseľný a trvať za každú cenu na svojom. Ako autor scenára mám tiež výhodu, že nemusím na nikoho iného brať ohľad. Poradím sa sám so sebou, a ak mi scenárista vo mne schizofrenicky nenadáva, tak to tam dám. Navyše, keď už mám obsadenie hotové, roly scenáristicky došijem na telo, aby som podčiarkol silné stránky hercov a, naopak, potlačil tie slabšie.
V súvislosti s viacerými českými filmármi – vás nevynímajúc – sa v českých recenziách objavuje výraz podlízavosť divákom. Čo vy na to?
Spojenie podlizovať sa divákom by som zakázal. Ide o jedno zo slov, ktoré zničí českú kinematografiu, a to veľmi rýchlo. Pred pár rokmi som parafrázoval Pelíšky výrokom, že dávam českej kinematografii rok, prinajlepšom dva, pokiaľ nedostane rozum. Večné opakovanie divákom, že nemajú správny názor, chodia do kina na blbosti, že sú hlúpi a nepoznajú dobrý film, nie je pravda. Je to len výhovorka filmárov. Alebo na tom filme niečo je, alebo nie. Čo znamená to podlizovanie sa? Čo to je?
Konkrétne vám vyčítali napríklad veľký výstrih Vice Kerekes na plagáte k filmu Muži v nádeji.
Ale ľudia do kina neprídu na dekolt, prídu na film. Pokiaľ výstrih nekorešponduje s príbehom, nezaberie. Pozrite sa, koľko ich vo filmoch je. Vici som sľúbil, že bude stredoeurópska ryšavá Marilyn Monroe. Ak má byť nevera Jirku Macháčka aspoň trochu pochopiteľná a ospravedlniteľná, musí byť jasné, prečo nevydržal byť verný. Žiadne podlizovanie podľa mňa neexistuje. Väčšinou o ňom hovoria ľudia, ktorí by sa sami radi podlizovali, ale nevedia ako.
Petr Jarchovský tvrdí, že nakrúcať kinofilm je stále väčším rizikom. Je to tak?
Celé roky som cestoval na Slovensko s filmami a kolegovia a priatelia z brandže boli vyslovene zničení z toho, že sa nedarí vybudovať slovenský film. Pýtali sa ma – a nielen u vás, ale aj na festivaloch v cudzine – ako to, že nám sa tak darí? A ja som mal vždy jednu odpoveď. Viete, čo je na českej kinematografii najvzácnejšie? Láska českých divákov. Ak s ňou budeme hazardovať a stratíme ju, bude to skaza českej kinematografie. Už minulý rok 2013 vyzerá divácky veľmi nedobre a ja beriem svojím spôsobom aj za svoju zodpovednosť, aby som Nežnými vlnami ich dôveru opäť získal. Pretože stojí za to prísť na český film, tak u nás, ako aj na Slovensku. Verím, že klesajúci trend návštevnosti kín pomôžeme otočiť a začneme rok 2014 šťastnejšie ako ten uplynulý. Musíme sa k divákom správať slušne a predvádzať im to najlepšie, pretože na nič iné do kina neprídu.
Jiří Vejdělek
Narodil sa 11. mája 1972 v Šluknove. Najskôr vyštudoval Pedagogickú fakultu v Ústí nad Labem, potom pražskú Filmovú akadémiu múzických umení. Už jeho prvý celovečerný film – komédia Účastníci zájazdu podľa rovnomennej knihy Michala Viewegha – prilákal do kín vyše 800¤000 divákov. Nasledoval film Václav, roadmovie ROMing, komédie Ženy v pokušení a Muži v nádeji, z ktorých si každú len v Česku prišlo pozrieť vyše milióna divákov. Jeho filmy sa úspešne zúčastnili na zahraničných festivaloch, odkiaľ si odniesli viacero cien. Scenáre posledných titulov si režisér píše sám. Nevyhýba sa ani televíznej tvorbe – na konte má seriály Redakcia a Prvý krok. Momentálne je v kinách jeho nová komédia s retro nádychom Nežné vlny.