Základných dejovým motívom filmu sa stali intrigy. Ak Jakubisko počas nakrúcania hovoril o tom, že chce všeobecne známy obraz o krvavej grófke poupraviť, tak svoje slovo dodržal. Hrdinka jeho príbehu totiž nie je nijaká bezcitná vrahyňa, ale navonok silná a v skutočnosti zraniteľná žena. Osamelá, zradená, štvaná. Táto tvár čachtickej panej zreteľne vystupuje aj zo záplavy vedľajších postáv, dejových odbočiek a výstredných obrazov. Veľkú zásluhu na tom má predstaviteľka ústrednej postavy – Anna Friel.
Kým Deana Jakubisková-Horváthová a Karel Roden získali typovo predvídateľné postavy, ktorých sa dobre zhostili, pri britskej herečke išlo o riskantný krok. Anna Frielová však zvládla svoju úlohu obdivuhodne. Bez prehnaného zvýrazňovania vnútorného stavu hrdinky dokáže vyjadriť vznešenosť, nedostupnosť, osamelosť, túžbu, odvahu, zúfalstvo aj neistotu. Je krásna a zaujímavá zároveň. Pôsobí chladne, ale určite nie bezcitne. Nenútene na seba strháva pozornosť. A Soňa Norisová ju do slovenčiny nadabovala priliehavo úsporným spôsobom.
Za úsporné nemožno označiť Jakubiskovo rozprávanie. Je časovo, priestorovo aj žánrovo rozkošatené. Film je preplnený postavami, reálne udalosti dopĺňajú snové a halucinačné vízie. Tu sa objaví dejová línia nymfomanskej slúžky, tu zase zábavní mnísi – špióni (akoby z iného filmu, napríklad z komediálnej verzie Mena ruže), inokedy zajatý maliar Caravaggio, ktorý sa stará o romantickú zápletku, a do deja zasiahne aj rozprávkovo tajomná liečiteľka/vedma so zrkadlami. A to ešte nie sú všetci. Pred divákom defiluje príliš veľa postáv a v striedaní scén rôzneho charakteru začína byť samotné rozprávanie únavné.
Kde je toho veľa, objavia sa zákonite aj chyby. Kým sa Jakubisko vrhá do prvej bitky s Turkmi v dynamickej jazde, vyzerá to veľkolepo a akčne. Keď bitku pozoruje staticky a v prestrihoch, stráca na atraktívnosti a dramatickosti. Problematické sú aj „doplnkové“ postavy, ktoré často pôsobia strojene. V Tisícročnej včele to vyzeralo väčšinou tak, ako by všetci protagonisti v rámci deja žili – boli energickí, bezprostrední, autentickí. Vo filme Bathory časť tejto uvoľnenosti chýba. Nehovoriac o patetickom prejave príbehového rozprávača. Ak ide o veľkolepý historický film, potom to nie sú zanedbateľné výhrady.
Vysoký rozpočet sa však viditeľne podpísal pod veľkorysú výpravu, kostýmy a obrazové ozdôbky, typické pre Jakubiskovu poetiku. A najlepšou vlastnosťou Bathory je Anna Frielová, ktorá zaujala svoje miesto presvedčivo a s noblesou. Odvážny pokus o netradičné „portrétovanie“ čachtickej panej preto stojí za pozornosť.
