Kým za skutočný začiatok novej vlny československého filmu sa právom považuje Slnko v sieti Štefana Uhra z roku 1962, o rok mladší debut Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi túto vlnu prinajmenšom predznamenal. Oba filmy úspešne odbúravali schematizmus tohto obdobia. A je to práve film Pieseň o sivom holubovi, vďaka ktorému začali slovenskú kinematografiu vnímať aj v zahraničí.
Poviedkový film o Slovenskom národnom povstaní z pohľadu detí si všimli aj na slávnom festivale v Cannes. „Na Slovensku neexistoval trend. Každý z režisérov si išiel svojou vlastnou cestou, každý s vlastnými jazvami a na vlastné riziko,“ spomínal Barabáš v rozhovore s filmovým teoretikom Antonínom J. Liehmom na režisérov zo staršej generácie, do ktorej patrili, ako práve Uher, aj Peter Solan, Eduard Grečner, Martin Hollý či mladší Juraj Jakubisko, Elo Havetta a Dušan Hanák.
Z práva na FAMU
Stanislav Barabáš sa narodil v roku 1924 v obci Kalinka na strednom Slovensku, vyrastal v neďalekej Zvolenskej Slatine v rodine dedinského učiteľa. „Ako mladík bol veselý, pochabý, ale v dobrom zmysle. Každú veľkú prestávku spravil v škole jedno také klaunovské vystúpenie. Poobliekal sa, pobral staršej sestre šaty a klobúky a všetky triedy sa chodili pozerať na to, čo tam Barabáš stvára,“ spomína si jeho sestra Božena Filová. Barabáš chcel študovať umelecké smery, ale otec bol proti, umenie považoval za komediantstvo, a nie spôsob zárobku.
„Náš otec bol poznačený tým, že treba pomáhať rurálnemu prostrediu. Cez vzdelanie chcel dvíhať úroveň ľudí,“ hovorí Božena Filová. Naopak, mladý Stanislav túžil po mestskom prostredí, otcovi vyčítal, že vyrastá na dedine a nie v meste. Stredné Slovensko, jeho folklór a najmä prostredie však neskôr pozitívne poznačili aj jeho filmy. Pred Filmovou fakultou Akadémie múzických umení v Prahe Barabáš študoval niekoľko semestrov právo v Bratislave, štúdiá však nedokončil. „Po oslobodení prišla eufória a šiesti Slatinčania sme sa rozhodli, že ideme do Prahy. Doma povedal, že tam bude pokračovať v štúdiu práva, no išiel rovno na prijímačky na FAMU. A ja som dostala poverenie, že to musím oznámiť rodičom.“
Dobový prešľap
Po štúdiách na pražskej FAMU začal Stanislav Barabáš s dokumentmi. V tomto období prešiel do Bratislavy, kde bol poverený vedením Dokumentárneho filmu. V druhej polovici 50. rokov nakrútil film Za slobodu. Išlo o oficiálny obraz SNP, silno poznačený dobovým schematizmom. Jeho spolupútnik, režisér Eduard Grečner v jednom z článkov venovaných Barabášovi napísal: „Barabáša neskôr tento jeho film určite dosť mrzel a škrel, pretože sa k téme Povstania vo svojej hranej tvorbe uvzato niekoľkokrát vrátil a – myslím si – presvedčivo, suverénne a na vysokej umeleckej úrovni napravil tento svoj dobový ,prešľap‘.”
Na bratovo obdobie vo vedení Dokumentárneho filmu si Božena Filová spomína s úsmevom: „Keď bol poverený vedením, v Dokumentárnom filme mali radoví pracovníci veľmi nízke platy. Povedal, že taký vysoký plat, ako mu pridelili, brať nemôže a bude sa deliť medzi všetkých. A aj to urobil. Bol takým Dostojevským v praxi.“
Posadnutý Dostojevským
O Dostojevského sa zaujímal od dospievania. „Naraz ním bol zahltený, úplne ho dostal do osídiel. On ho nečítal, ale hltal,“ vysvetľuje mladšia sestra. V roku 1967 nakrútil svoj asi najznámejší film, televíznu adaptáciu Dostojevského poviedky Krotká. Psychologická dráma o vzťahu odsúdenom na zánik, s Ctiborom Filčíkom a Magdou Vášáryovou v hlavných úlohách, uspela aj na festivale v Monte Carle, kde získala cenu Grand Prix a doteraz je považovaná za vrchol Barabášovej tvorby, v ktorej sa bravúrne syntetizujú herecké výkony, hudba aj kamera. „Milujem Dostojevského ako otca modernej literatúry. Keď sa naňho pozriem z pohľadu filmára, mám pocit, že objavil niečo, čoho sa môžem chytiť a čo môžem akceptovať a niečo, čo dokážem vložiť do filmu. Dostojevského vždy trápilo, že ľudstvo stráca Boha. Tiež chcel v neho veriť. Civilizácia, ktorá stratila vieru, je totiž odkázaná na vlastné zdroje,“ vysvetľoval Barabáš v roku 1968 svoj vzťah k ruskému klasikovi.
„Keď študuješ Dostojevského, poznáš všetky klady a zápory Rusov. Keď prišli v auguste 1968 Rusi, cítil sa, akoby ho zradili jeho najmilší. Bol to preňho šok,“ hovorí Božena Filová. Práve úspech Krotkej v zahraničí Barabášovi však pomohol rozbehnúť kariéru po odchode do cudziny. S deťmi a manželkou emigroval hneď po augustových udalostiach, najskôr do Viedne, kde si začal vybavovať umiestnenie ako filmár. Potom smeroval do Kanady, kde mal pracovať na populárno-vedeckých filmoch, to on však nechcel. „Už bol pripravený na ďalšieho Dostojevského,“ dodáva sestra.
Ďalšiu Dostojevského poviedku zadaptoval už v Nemecku. Vo Večnom manželovi z roku 1969 dokonca hral Jozef Kroner, spolupracoval aj známy kameraman Igor Luther, ktorý tiež emigroval. Tento film dostal nemeckú filmovú cenu Zlatá kamera za najlepšiu réžiu. „Zapla som si rakúsku televíziu a zrazu tam bol Stano – záber z odovzdávania cien. Skoro som odpadla,“ opisuje jeho sestra. S bratom udržiavala príležitostný kontakt ešte chvíľku po okupácii, neskôr jej to spoločenská situácia nedovoľovala. Stretli sa až po roku 1989, keď sa režisér vrátil prvý raz na Slovensko.
Vyzdvihol filmovú hudbu
Medzi debutom Pieseň o sivom holubovi a posledným „československým“ filmom Krotká stihol Barabáš nakrútiť ešte trojicu filmov – Trio Angelos z cirkusového prostredia v roku 1963, Zvony pre bosých o dva roky neskôr a Tango pre medveďa v roku 1966. „Zaujímajú ma ľudské túžby, ľudia, ktorí niečo strašne chcú. Napríklad žiť svoj život a je to pre nich ťažké. To je téma Piesne o sivom holubovi a tiež Krotkej,“ vysvetľoval v rozhovore, ktorý bol neskôr publikovaný v knihe Ostro sledované filmy, vydanej v 70. rokoch v New Yorku.
Vo Zvonoch pre bosých sa opäť vrátil k téme SNP. Vojna je tu len akýmsi pozadím, Barabáš sa zameriava výhradne na osud malých ľudí v časovom období, ktoré by sa dalo považovať za zlomok nezmyselného vojnového konfliktu. Postavy si v najťažších momentoch dokážu uvedomiť cenu ľudského života, napríklad aj vtedy, keď ide o osamoteného nepriateľského vojaka. Vo svojich filmoch často spolupracoval so scenáristom a dramatikom Ivanom Bukovčanom, a najmä so známym českým skladateľom filmovej hudby Zdeňkom Liškom. „Sú také výroky, že ako režisér vyzdvihol funkciu hudby ako dejotvorného princípu,“ spomína jeho sestra, ktorá pracovala ako etnografka v Slovenskej akadémii vied. „S Liškom sa našli, zostali kamarátmi a spolupracovali aj neskôr. Napríklad v Krotkej hľadal Stano pravoslávnu liturgiu, ktorá by podkreslila dej a za Liškom prišiel s jasnými nápadmi. Práve pre Krotkú potom Liška spravil z ich spoločných filmov asi najsilnejšiu hudbu. V určitých momentoch tam vôbec nemusí byť text a všetko povie hudba.“
Myslel na návrat
S rodinou sa Barabáš usadil v Hamburgu, kde okrem spomínaného Večného manžela nakrútil takmer dve desiatky televíznych filmov, napríklad adaptáciu Inferna spisovateľa Augusta Strindberga alebo film o Janovi Amosovi Komenskom. Väčšina z nich je na Slovensku úplne neznáma.
Výnimku tvorí snímka Temnota zahalila krajinu, koprodukčný film o španielskej inkvizícii z roku 1988, ktorý viackrát vysielala aj Slovenská televízia. Od druhej polovice 80. rokov nakrútil Barabáš aj niekoľko kriminálnych filmov z cyklu Miesto činu. V 70. rokoch naďalej spolupracoval aj s Igorom Lutherom a aj so Zděnkom Liškom, napriek tomu, že skladateľ pôsobil v Československu.
Po revolúcii prišiel Barabáš niekoľkokrát na Slovensko. V roku 1990 bol predsedom jury na Dňoch českého a slovenského filmu, kde sa premietalo niekoľko „trezorových“ filmov posledných rokov, venovaná mu bola aj prehliadka Exilová tvorba Stanislava Barabáša. „Chcel tu pokračovať a nakrútiť nejaký film. Vrátil sa a ľudia ho privítali. Dokonca keď sedel v električke v Bratislave, niekto si k nemu sadol a povedal: ,Pán Barabáš, vrátili ste sa? To je dobre.‘ Celkom neznámy človek. Ale potom prišla choroba,“ spomína si na obdobie spred viac ako dvadsiatich rokov Božena Filová.
Jozef Paštéka pre Barabáša napísal scenár k filmu Dážď padá na naše duše, ktorý viac rokov po režisérovej smrti, v roku 2002 nakrútil jeho mladší kolega Vladimír Balco. Dočkal sa však rozpačitého prijatia.
Rozvíjanie ďalších projektov na Slovensku alebo v Nemecku už Barabášovi prekazila rakovina, ktorej podľahol 1. augusta 1994 vo veku 70 rokov v Hamburgu.
Nie sme tak hlúpi ako naše filmy
„Škoda, že odišiel, lebo bol v štádiu, keď jeho tvorba nebola len filmová. Bol by patril do garnitúry, ktorá ovplyvňuje duchovnú sféru v kultúrnom smere, aj myšlienkovými a filozofickými výzvami,“ myslí si Božena Filová a dodáva: „Jeho výkrik 'Nie sme tak hlúpi ako naše filmy!‘ poukazoval na to, že tu je nejaká cenzúra, ktorá nám výsledný produkt skresľuje. No pred tou cenzúrou sme ešte my.“
Tento výrok je tak vlastne akýmsi manifestom posunu, ktorý nastal v 60. rokoch v slovenskom filme. Zmena v ňom totiž neprišla iba pre čiastočné uvoľnenie spoločenskej situácie, ale predovšetkým preto, že nová generácia filmárov dokázala pristupovať k svojim dielam inak, ako bolo dovtedy zvykom. V prípade Stanislava Barabáša to môžu byť napríklad filmy o Slovenskom národnom povstaní, ktoré dokázal nakrútiť aj bez agitačného či heroizačného pátosu. Preto prežili dodnes.
