Pamäť, vedomie a imaginárno
„Resnais je považovaný za zrejme najdôležitejšieho francúzskeho filmového režiséra, ktorý sa zaoberá otázkami pamäti a zabúdania. Jeho práce skúmajú kultúrnu a ľudovú pamäť, masové traumy a individuálne straty a tieto témy sleduje tak vo svojich dokumentoch, ako aj v hraných filmoch,“ píše vo svojej štúdii o Resnaisovi špecialistka na francúzsku literatúru a film Emma Wilsonová z Cambridgeskej univerzity. Dodáva však, že samotný Resnais vníma pamäť ako súčasť širšieho komplexu problémov a radšej hovorí o vedomí a imaginárne.
„Vždy ma priťahoval ten typ snenia, ktorý sa objavuje hneď zo začiatku Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia, keď hrdina pozoruje múr pred sebou a vraví si, že akékoľvek jeho rozhodnutie mu znemožní poznať, aký následok by mali všetky ostatné rozhodnutia; život tak pripomína náčrtok siluety obrazu, ktorý nebude nikdy dokončený,“ cituje režiséra Wilsonová.
Kamera sa Resnaisovi prvýkrát dostala do rúk, keď mal asi trinásť rokov a filmu sa venoval ešte ako amatér. V tomto období nakrútil napríklad adaptáciu Fantomasa. Inšpiráciou boli Resnaisovi surrealisti aj komiksy a do sveta múzických umení ho nasmerovalo, keď videl inscenáciu Čechovovej Čajky. Najskôr študoval krátko herectvo, neskôr strih na parížskej filmovej škole IDHEC.
Začínal krátkymi filmami o výtvarníkoch, ako strihač spolupracoval aj s Francoisom Truffautom či Agnes Vardovou a nakrúcal dokumenty. So snímkou Van Gogh (1948) získal cenu na festivale v Benátkach aj Oscara. K významným dielam z tohto obdobia patria aj Guernica či film s tematikou holokaustu Noc a hmla.
Bez klišé a po novom
V celovečernom hranom filme debutoval Resnais v roku 1959 snímkou Hirošima, moja láska podľa scenára Marguerity Durasovej, jednej z popredných predstaviteliek takzvaného nového románu. V ľúbostnom príbehu francúzskej herečky a japonského architekta splývajú prítomnosť s minulosťou. Film vznikol v období, v ktorom sa začínala formovať takzvaná francúzska nová vlna. Jej tvorcovia idú proti zaužívaným filmovým postupom a klišé, snažia sa o autenticitu a do kinematografie prinášajú nekonvenčnosť.
„Režiséri rušia kauzalitu, logickú postupnosť rozprávania. negujú zabehnuté schémy. Strih je agresívny, formálna stránka si často vynucuje záujem,“ opisuje určité spoločné znaky skupiny filmárov, ktorí netvoria štýlovo či filozoficky zjednotenú školu, teoretik Martin Ciel vo svojej knihe Pohyblivé obrázky.
Medzi mladých tvorcov, ktorí vyšliapali filmu nové cesty, Resnais nielenže patril, ale bol aj jedným z kľúčových predstaviteľov tohto obdobia kinematografie.
„Resnais objavil výrazové možnosti filmu, ktoré doteraz akoby boli vyhradené modernému románu. Hirošima, moja láska, otvorila filmu cestu do celej oblasti analýzy vedomia, adekvátneho záznamu procesov až do ich najjemnejších odtienkov a protirečení. Pritom sa Resnais pohybuje po rovine, ktorá už nepotrebuje na sprostredkovanie psychologických procesov tradičnú okľuku cez fabulu: myšlienky a pocity sa tu predkladajú akoby vo svojom prapôvodnom stave; vstupujeme do vnútra postáv, no bez toho, aby sme sa s nimi museli nekriticky stotožniť,“ píšu o Resnaisovi filmoví historici Gregor a Patalas. „Spojenie reálneho a imaginárneho zážitku, minulosti a prítomnosti dostáva sa na filmové plátno vo svojej autonómnej štruktúre, ako fotografované vedomie: pohľad, gesto v prítomnosti vyvolá fragment z hlbších vrstiev spomienok, ktorý ako prudko nastrihnutý obraz preruší prúd rozprávania,“ dodávajú.
Hudba v obrazoch
Výnimočný bol aj nasledujúci Resnaisov film, Vlani v Marienbade (1961), ktorý vznikol podľa scenára ďalšieho z predstaviteľov nového románu Alaina Robbe-Grilleta (ten koncom 60. rokov nakrútil na Slovensku filmy Muž, ktorý luže a Eden a potom). Vo Vlani v Marienbade, ocenenom na festivale v Benátkach Zlatým levom, sa stretávajú muž a žena. Muž tvrdí, že sa už pred rokom stretli na rovnakom mieste a plánovali spoločnú budúcnosť, žena si však na nič podobné nespomína. V tejto snímke ťažko rozlíšiť, čo je realita, čo pozmenená spomienka a čo iba sen či zbožné prianie. Postavy nemajú mená, dialógy zostávajú nedopovedané. „Približujeme skôr srdce človeka než jeho hlavu. Snažíme sa o vytvorenie dojmov a emócií bez toho, že by sme tvorili kauzálny vzťah. Naozaj to nechcem prirovnávať k iným umeniam, ale keďže je to jednoduché, myslím si, že v podobnej pozícii sa ocitajú hudobníci,“ povedal Resnais americkému novinárovi Gideonovi Bachmanovi.
Medzi ďalšie Resnaisove filmy patria Muriel alebo čas návratu (1963), Vojna sa skončila (1966) podľa scenára Jorga Semprúna, Milujem ťa, milujem ťa (1968), Prozreteľnosť (1977), Môj strýko z Ameriky (1980), Smoking / No Smoking (1993), Stará známa pesnička (1997) či Srdcia (2006).
Viaceré z jeho snímok uviedla vlani Resnaisova retrospektívna prehliadka, ktorú uvádzali piešťanský festival Cinematik a bratislavské Kino Lumiere. Pri tejto príležitosti vyšiel aj zborník štúdií nazvaný Alain Resnais – Kinematografia mozgu.
