Stratené poklady a ich ochrancovia
Adolf Hitler síce úspech ako maliar nedosiahol, no na umenie celkom nezanevrel. To najlepšie chcel zhromaždiť v pompéznom Führerovom múzeu. Ostatné, ktoré sa s jeho vkusom nezlučovalo (napríklad Picasso) prikázal zničiť. Väčšina z diel pochádzala zo zhabaných židovských zbierok, ostatné nacisti kradli priamo z múzeí na okupovaných územiach. Asistovať im pri tom neraz museli aj miestni zamestnanci, ako napríklad Claire Simoneová z galérie Jeu de Paume (jej živou predlohou bola Rose Vallandová).
Odvážna žena, ktorá si dôsledne zaznamenáva osud tisícov umeleckých objektov, čoskoro stretne nečakaných spojencov – kunsthistorikov, architektov a kurátorov (nielen) z Ameriky, ktorí prichádzajú bojovať za budúcnosť európskej minulosti. Začína sa pátranie po stratených pokladoch, ktoré nacisti v prípade svojej prehry mienia nemilosrdne zlikvidovať. Ibaže hrozbou sú aj nevyberavé bomby spojencov či Červená armáda, ktorá umenie považuje za svoju zaslúženú vojnovú korisť.
Aj rýchlo, aj pomaly…
Výborný námet, luxusné herecké obsadenie, a predsa to nie je celkom ono. Pamiatkari vyzerajú, akoby ktosi vzal vcelku obstojný film a nešikovným strihom z neho urobil jeho horšiu verziu. Zhodiť to na strih by však určite fér nebolo, ona v tom bude najskôr chyba základná – scenárová. Film pritom nie je Clooneyho voľnou interpretáciou skutočných udalostí, scenár je adaptáciou rovnomennej knižnej predlohy „umeleckého detektíva“ Roberta M. Edsela. A zrejme je to práve ťažkopádna úprava pre veľké plátno, čo z tejto sľubnej snímky robí rozpačitý zážitok.
Tempo je mimoriadne neproporčné. Na začiatku, keď by azda divák uvítal akýsi rozvláčnejší úvod, v ktorom by si zvykol na tváre a charaktery jednotlivých postáv, film cvála, akoby sa začínala skôr piata epizóda seriálu než celovečerný film. Výsledkom je, že sa divák už nestrasie pocitu odťažitosti, a tiež, že od seba niektorých hrdinov začne rozoznávať až keď zomierajú. Naopak, momenty, ktoré zrejme tvorcovia považovali za mimoriadne vtipné či emotívne, trvajú priam celú večnosť. Humor zbytočným naťahovaním vyprchá, emócie pôsobia ako gýč.
Veľká téma, slabý čaj
Film našťastie po polovici prechádza do podstatne hladšieho chodu, no postavy oveľa jasnejšie kontúry nedostávajú (s výnimkou Claire v podaní Cate Blanchettovej, ktorá je napriek takmer karikatúrnej role svetlým bodom snímky už od prvých minút). Po kostrbatom úvode dokonca prichádzajú aj chvíle napätia a akcie, no hlavne – konečne vidíme aj to, kvôli čomu sa vlastne páni do vojnou zmietanej Európy vybrali: záchranu umeleckých diel. Hoci Pamiatkari asi nikoho neuspia ani neurazia, ťažko v nich nevidieť premrhanú príležitosť. Aj vo svojich najlepších momentoch totiž len ťažko prekročia tieň epizódnej zábavy s trochou dobového kúzla. Z Georgea Clooneyho, ktorý sám sebe pridelil hlavnú, no pomerne nevýraznú rolu, sála úprimné nadšenie pre problematiku. Svojím filmom, ktorý nie je dosť vtipný na to, aby bol komédiou, no je až príliš odľahčený na to, aby ho bolo možné brať vážne, toto nadšenie „predať“ nedokázal. Milé, úprimné aj celkom zábavné. Na tému s takým veľkým potenciálom však príliš „čajové“.
Hodnotenie Pravdy: 2,5 / 5
Pamiatkari / USA, Nemecko 2013 / réžia: George Clooney / scenár: George Clooney, Grant Heslov / hudba: Alexandre Desplat / hrajú: George Clooney, Cate Blanchettová, Matt Damon, John Goodman, Jean Dujardin a iní / dátum slovenskej kinopremiéry: 27. február
