Významná česká režisérka zomrela len pár týždňov po oslave svojich 85. narodenín.
Česká kinematografia prišla o jednu zo svojich najosobitejších postáv. Režisérka a scenáristka, jedna z najviditeľnejších predstaviteliek českej novej vlny Věra Chytilová zomrela v stredu vo veku 85 rokov.
„Akoby to už bolo v samotnom mene: Věra Chytilová. Věra ako viera (a možno aj ako verná) a priezvisko v širokom sémantickom poli, ktoré konštatuje aj Slovník spisovnej češtiny, od uchopiť a podržať až po začať horieť, vzplanúť. Áno, s pevnou vierou vo svoju pravdu sa niečoho pevne zachytiť, doviesť to do konečného tvaru umeleckého diela, veľmi často sa nechať a vzápätí nedať chytiť rozhodovateľmi a následne chytiť pazúrikom, väčšinou však celým náručím milióny divákov a niečo v nich – trebárs iba nakrátko – zapáliť,“ výstižne charakterizuje režisérku filmový publicista Tomáš Bartošek vo svojom príspevku v zborníku Věra Chytilová mezi námi, ktorý vyšiel pri príležitosti režisérkiných 60. narodenín.
„Schopnosťou Chytilovej je stále niečo objavovať, intuitívne a predvídavo stvárňovať napätie dozrievajúcich problémov, stále obnovovať a precizovať svoj filmový výraz. Súvisí to s jej cieľavedomou a dôslednou povahou. Osvetľuje to aj výrok z jej interview, v ktorom mala prezradiť, čo ju tak zaujalo na filme. ,Prečo, čo a aký to má zmysel.' Inými slovami, prečo chcem nakrútiť práve tento film, čo v ňom chcem povedať, ako tým poslúžim verejnosti,“ píše v rovnakom zborníku filmová kritička Galina Kopaněva.
Ľudia nechcú rozmýšľať
„Každý robí všetko, čo môže, len aby sa vyhol premýšľaniu. Lenivosť je najzákladnejšou ľudskou vlastnosťou. Ľudia nechcú rozmýšľať – nevedia si spojiť zábavu a myslenie. Chcú okamžitú zábavu. Ľudia nebudú ľudskými bytosťami, pokiaľ nebudú pociťovať potešenie z myslenia – iba mysliaci človek je plnohodnotný,“ cituje režisérku materiál k DVD s jej filmom Sedmikrásky (1966), ktorý patrí ku kľúčovým dielam českej novej vlny a režisérke upevnil aj jej medzinárodné renomé. Príbeh dvojice mladých žien Marie a Marie, ktoré sa „rozhodnú byť skazené“ diváka rozmýšľať núti. Navyše režisérka neponúka návod, ako túto surrealisticky pôsobiacu snímku čítať a je tak filmom, ktorý je pre diváka výzvou.
Komunistický režim túto výzvu neprijal. „Nemá s našou republikou, socializmom a ideálmi komunizmu nič spoločného,“ burácal jeden z poslancov Národného zhromaždenia. Aj vďaka tejto snímke mala Chytilová počas normalizácie niekoľkoročný zákaz nakrúcania. Rovnako ako ďalší tvorcovia novej vlny aj Chytilovej filmy sa vyjadrovali „často metaforicky, aby preklenuli úskalia cenzúrnych zásahov.“
Chytilovej cesta k filmu nebola úplne priamočiara. Rodáčka z Ostravy najskôr dva roky študovala architektúru v Brne na Vysokej škole technickej. Po odchode zo školy pracovala ako laborantka a kreslička a živila sa aj ako modelka. Práve ako modelku ju vybrali medzi dvorné dámy do komparzu filmu Cisárov pekár a Pekárov cisár (1951). Neskôr, v rokoch 1953 – 1957, pracovala vo Filmovom štúdiu Barrandov, kde sa od držania klapky vypracovala až na pozíciu pomocnej režisérky.
Od klapky až za kameru
„Začínala som ako klapka a videla som, že sa nedostanem vyššie, pokiaľ nepôjdem na filmovú školu. Ale na FAMU som cítila tlaky, aby ma eliminovali, bola som tam jediná. Spolužiaci ma brali, ,vyšupnúť' sa ma snažili kádrováci. Ale ja som vedela, že sa jednoducho budem biť. Všetci muži majú strach z hysterických ženských, to jediné mi mohlo pomôcť,“ povedala režisérka v rozhovore pre Lidové noviny.
Štúdium réžie na pražskej FAMU absolvovala v roku 1962. V ročníku Otakara Vávru bol okrem nej napríklad aj Jiří Menzel. Spolu s tvorcami ako Miloš Forman, Jaromil Jireš, Evald Schorm či Pavel Juráček patrili k filmárom, ktorí vytvorili takzvanú českú novú vlnu. „Chceme budovať novú spoločenskú morálku a jedným dychom ako umelci klameme. Klameme, pestujeme pokrytectvo, nezodpovednosť a zbabelosť. Lož by sa mala v umení postaviť mimo zákona. A nezodpovednosť. Každý musí za svojím činom stáť. Pod každým sa musíme podpísať,“ cituje Kopaněva Chytilovej výrok z čias, keď sa nová vlna formovala.
Chytilová absolvovala FAMU snímkou Strop, ktorá sa neskôr s jej ďalším filmom Pytel blech premietala v kinách spoločne. V celovečernom filme je jej debutom snímka O něčem jiném (1963), nakrútila aj jednu z častí poviedkového filmu Perličky na dně (1965) podľa predlohy Bohumila Hrabala. Po snímke Ovoce stromů rajských jíme (1969), ktorá vznikla v koprodukcii s Belgickom a v Cannes sa uchádzala o Zlatú palmu, mala režisérka vynútenú prestávku. K filmom pre kiná sa vrátila až Hrou o jablko (1976), do ktorej obsadila svojho spolužiaka Jiřího Menzla. Nasledovali snímky ako Panelstory aneb jak se rodí sídliště (1979), Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983), Šašek a královna (1987) či Kopytem sem, kopytem tam (1988).
Diváci verzus kritici
Po revolúcii zaznamenala Chytilová obrovský úspech komédiou Dědictví aneb Kurvahošigutentag (1992), v ktorej si zahral aj Jozef Kroner a v hlavnej úlohe sa predstavil Bolek Polívka. „Diváci v ňom našli zaľúbenie asi preto, že to bola dedinská problematika, veľmi ľudská. A Bolek si úlohu dokonale vychutnal. Je nad vecou a nič ľudské mu nie je cudzie,“ povedala režisérka pre Pravdu pred piatimi rokmi, keď si na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach prevzala cenu Zlatá kamera. Zatiaľ čo hlášky z filmu sa medzi ľuďmi šírili rýchlosťou infekcie, kritika film najskôr neprijala. „Neskôr sa mi zasa ospravedlňovali, že sa im už páči. Vraj sa im zdal začiatkom deväťdesiatych rokov príliš ordinárny. No bože! Každý film má viacero rovín, nielen dej. Treba hľadať aj rovinu ľudskej existencie a v nej musí byť všetko. Prečo nie aj ordinárnosť?“
Po Dědictví ešte Chytilová nakrútila tri celovečerné snímky, poslednou z nich bola tragikomédia Hezké chvilky bez záruky (2006). Za svoju tvorbu získala viacero medzinárodných ocenení. Věra Chytilová nakrútila aj viacero dokumentárnych filmov, medzi nimi napríklad snímku o významnej českej výtvarníčke Ester Krumbachovej, s ktorou spolupracovala na niekoľkých filmoch. Chytilová bola dvakrát vydatá, jej druhým manželom bol kameraman Jaroslav Kučera, s ktorým má dcéru, výtvarníčku Terezu Kučerovú a syna, kameramana Štěpána Kučeru.
„Ste síce príslušníčka takzvaného slabého pohlavia, ale pritom svojou silou a cieľavedomosťou zatieňujete mnoho svojich kolegov pohlavia údajne silnejšieho. Vážim si vás za to, že si vždy dokážete presadiť svoje a že aj v dobe, ktorá žiadala rôzne kotrmelce, ste si vydobyli právo robiť to, čo ste chceli, bez toho, že by ste to sprevádzali – hoci trebárs iba predstieraným kotrmelcom,“ napísal Chytilovej k jej 60. narodeninám Václav Havel.
Z filmografie Věry Chytilovej:
Sedmikrásky (1966)
Štylisticky nápadná groteska bola druhým celovečerným filmom vtedy 37-ročnej Chytilovej. Vyvolala veľký rozruch – bola taká originálna, že ju nebolo s čím porovnávať. Jej hrdinky Marie I. a Marie II. túžia po pozornosti. Rozhodnú sa teda byť rovnako skazené ako okolitý svet. Provokatívny a roztopašný experiment, v ktorom si hlavné úlohy zahrali Jitka Cerhová a Ivana Karbanová, priniesol do českej kinematografie nový prístup k estetike.
Panelstory aneb jak se rodí sídliště (1979)
Satirický pohľad na života v prostredí veľkomestského sídliska prezrádza, že Chytilová oplývala mimoriadnym pozorovateľským talentom. Jej hrdinovia, nemilosrdne vrhnutí do víru normalizačnej prestavby, sú sebeckí a celkom ľahostajní k tomu, čo sa okolo nich deje. Režisérka opäť zaexperimentovala aj s formou – rozlietané zábery akoby vznikali priamo pri náhlivej výstavbe.
Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983)
Groteskný film vznikol na motívy poviedky Jiřího Brdečku. Zachytáva rozpoloženie starnúceho zvodcu, ktorý si uvedomuje svoj blízky pád a snaží sa preto vyťažiť zo života, čo sa ešte dá. Spočiatku suverénne a azda až závideniahodne pôsobiaci muž sa však pred zrakmi divákov postupne mení na zbytočnú a osamelú postavu. V hlavnej úlohe tragikomického Fauna vo filme exceloval Leoš Suchařípa.
Vlčí bouda (1986)
Vypätá dráma s prvkami science-fiction je v Chytilovej tvorbe pomerne neobyčajným úkazom, jej svojský rukopis však ani na okamih nezaprie. Jej hrdinami sú mladí účastníci zvláštneho experimentu, ktorý ich donúti rozhodnúť sa medzi vlastným bezpečím a morálkou. Hudbu k snímke zložil Michal Kocáb. Film bol na festivale Berlinale v roku 1987 nominovaný na hlavnú cenu – Zlatého medveďa.
Šašek a královna (1987)
Pôvodne divadelná hra Bolka Polívku a jeho manželky Chantal Poullain je satirickou parafrázou na okupáciu. Jej jedinými dvoma aktérmi sú kastelán, ktorý sa v noci mení na ponižovaného šaša, a panovačná kráľovná, ktorá sa v jeho poníženosti vyžíva. Film pôsobivo pracuje s divadelnou estetikou, ktorú prepája s takmer dokumentárnou presnosťou zobrazenia reality.
Kopytem sem, kopytem tam (1988)
Totalitné ľady sa pomaly roztápali a Věra Chytilová sa pustila do ďalšej netradičnej témy. V dráme našla uplatnenie spontánna herecká zostava amatérskeho súboru divadla Sklep. Jej hrdinovia žijú nespútaným bohémskym životom plným náhodných sexuálnych skúseností a nihilizmu. Ich idylické prežívanie však zasiahne hrozba ochorenia AIDS, ktorému až do poslednej chvíle pripisujú len pramalý význam.
Dedičství aneb Kurvahošigutntag (1992)
Kultová komédia sleduje dedinčana Bohuša, ktorého život sa obráti na ruby v okamihu, keď nečakane zdedí obrovský majetok. Hlavnú a azda aj najznámejšiu rolu svojej kariéry si v tomto filme zahral Bolek Polívka. Naoko prostá komédia je dodnes považovaná za jednu z najtrefnejších satír českej kinematografie. Len nedávno do kín dorazilo jej pokračovanie Dedictví aneb Kurvaseneříká, na ktorom sa však Chytilová odmietla podieľať.
Pasti, pasti, pastičky (1998)
Absurdá rošáda na pomedzí drámy a komédie v Chytilovej filmografii patrí k nižšie hodnoteným dielam. Má však silnú výpovednú hodnotu vo vzťahu k jej postojom k morálke. Niekdajší spolužiaci spoločne znásilnia mladú veterinárku. Tá sa im však kruto pomstí, keď ich vďaka svojim profesionálnym znalostiam uspí a vykastruje. Následne sa roztáča kolotoč zmätkov a intríg, z ktorých nikto nemôže vyjsť víťazne.
