Za film Fair Play (účinkujú v ňom aj slovenskí herci Judit Bárdos a Roman Luknár) režisérka už získala cenu Srdce v dlani od občianskeho združenia Spoločnosť Ferdinanda Martinenga, ktoré propaguje humanizmus a spravodlivosť v oblasti umenia a športu.
Nakoľko váš film čerpá zo skutočnosti?
Dozvedieť sa niečo konkrétne spočiatku vôbec nebolo jednoduché – o dopovaní v Československu neexistuje žiadna literatúra, nikto so mnou sprvu nechcel hovoriť. Našla som vlastne len jediný článok. Scenár je ale inšpirovaný skutočným príbehom o reprezentantke, o ktorej tréner vedel, že je taká čestná, že by na doping nepristúpila, a tak sa rozhodol aplikovať jej ho tajne. Tento príbeh som počula z viacerých strán. Celú pravdu ale, samozrejme, vie len samotný tréner, ktorý síce Strombu preukázateľne fasoval, no nikdy sa k tomu verejne nepriznal…
Podarilo sa vám teda hovoriť s konkrétnymi osobami, ktoré sa s dopingom v 80. rokoch stretli?
Reprezentantka, na ktorej príbehu sme scenár postavili, o tom hovoriť nechce. Myslím, že tieň podozrenia, že dopovali, týchto ľudí ešte aj dnes máta. Je smutné, že viacerí tréneri či lekári, ktorí sa na šírení dopingu v tých rokoch podieľali, dodnes v športe pôsobia, a tí, na ktorých sa ukazuje prstom, sú práve športovci. Hovorila som s dvoma, u ktorých kontrola užívanie anabolík preukázala, a tak nemajú čo skrývať. K filmu ale, tak ako aj mnoho iných ľudí z tohto prostredia, mali spočiatku veľké výhrady. Neskrývala som totiž, že toho o športe veľa neviem, a tak si asi mysleli, že majú do činenia s niekým veľmi povrchným. No príprave som intenzívne venovala tri roky, počas ktorých som chodila na všemožné podujatia a preteky, a myslím, že som ich postupne presvedčila, že nechcem nič zjednodušovať či niekoho osočovať.
Vybrali ste si ženskú hrdinku preto, že sa na nej vedľajšie účinky anabolík prejavujú akosi hrozivejšie?
Od začiatku som vedela, že chcem mladú ženskú hrdinku, a tak mi aj spomínaný príbeh zo života do tejto predstavy už len zapasoval. Ale myslím, že nemenej hrozivo by pôsobil aj rovnaký príbeh muža, ktorému by napríklad v dôsledku dopingu rástli prsia.
Vravíte, že by ste film o dopingu zo súčasnosti nakrúcať nechceli. V čom by bol teda príbeh dnešnej atlétky iný?
Asi by to bol skôr príbeh o niekom, kto váha, či si anaboliká má, alebo nemá vziať. Viem si predstaviť aj takúto drámu, no to by ma neinšpirovalo. Mala som chuť rozprávať práve o tej dobe a o tom, koľko násilia so sebou priniesla nielen v oblasti športu, ale aj v iných.
Myslíte, že dnes už medzi politikou a športom nie je žiaden vzťah?
Ja pevne verím, že dnes už politika šport neovplyvňuje. Hoci iné formy tlakov, ako sú napríklad rôzne finančné príspevky, určite existujú.
Vaša hrdinka urobila hrdinské rozhodnutie, keď doping odmietla. Štatistiky by z nej asi urobili svetlú výnimku. Túžili ste vložiť do svojho filmu kus idealizmu?
Ja som veľký optimista. Priznám sa, že som sa zdesila, keď som prvýkrát počula titulnú pieseň Mira Žbirku Život nie je fér – život predsa je fér, ja verím, že všetko dobre dopadne a zlo bude potrestané! Ale už keď som sa rozprávala so zasvätenými o tom, prečo mnohí vtedy dopovali a iní nie, uvedomila som si, že je to presne ako s komunistickou stranou – aj tá prinášala mnoho výhod, a tých, ktorí odmietli vstúpiť, bolo veľmi málo. No práve o ľuďoch, ktorí odhalili, že je to nemorálne a odmietli sa poddať, som chcela nakrútiť film.
