Koproducentom dvoch vašich filmov bol Karl Baumgartner, ktorý produkoval aj filmy Underground a Čierna mačka, biely kocúr Emira Kusturicu či Kim Ki-dukovu snímku Jar, leto, jeseň, zima… a jar. Ako ste sa našli?
Veľmi sa mu páčil Návrat idiota, ktorý videl v Benátkach. Vtedy zbystril s myšlienkou, že česká kinematografia by mohla byť preňho zaujímavá. Keď som pripravoval Divoké včely, stretol som ho na festivale v Mannheime. Hovoril, že scenár vníma cez srdce a keď v ňom zarezonuje, je otvorený na spoluprácu. Pri príprave druhého filmu Štěstí mi začalo byť jasné, že ho nedokážeme financovať z českých prostriedkov. Oslovil som ho, keďže mi bol na diaľku sympatický. To už videl Divoké včely, ktoré mali dobrý ohlas, a šiel s nami do koprodukcie. Karl Baumgartner je úžasný človek, úžasný producent s veľkým srdcom. Spriatelili sme sa a dúfam, že naša spolupráca bude pokračovať.
Aký je jeho finančný podiel?
Pri filme Venkovský učitel, ktorý vznikol v česko-francúzsko-nemeckej koprodukcii, to bolo päťdesiat percent. Rozpočet bol dva milióny eur. Keby sme nemali zahraničnú koprodukciu, film by vôbec nemohol vzniknúť. Možno v oklieštenej podobe, na to by som však nepristúpil. Spolupráca Karla Baumgartnera je pre nás zásadná.
Veľmi zasahuje do scenára?
Mal jedinú podmienku – aby sa časť filmu odohrávala v Nemecku. Preto je vo filme epizóda, v ktorej ide chlapec do Nemecka za učiteľovým priateľom. Nepripadalo mi, že by bola na úkor filmu, dnes je to celkom bežná situácia. Napokon sa však do medzinárodnej verzie, ktorú prezentujeme na festivaloch, nemecká epizóda aj tak nedostala. Zdala sa nám nadbytočná.
V Benátkach vám tlieskali.
Benátske publikum je náročné. Neváha bučať, keď sa mu film nepáči. Zažili sme to na projekcii talianskeho filmu. Nám tlieskali postojačky. Venkovský učitel sa na benátskom festivale prvý raz premietal v zahraničí, takže emocionálna aj racionálna reakcia publika ma upokojila. Diváci pochopili, že to nie je film o homosexualite, ale o ľudských vzťahoch. V Benátkach sme našli aj rakúskeho a francúzskeho distribútora. Na to vlastne festivaly slúžia. V Toronte zas prejavili záujem dve americké distribučné spoločnosti. Film sa bude premietať aj v Austrálii, Poľsku a Nemecku.
Už celovečerný debut Divoké včely vám vyniesol niekoľko cien, hoci Tigra z Rotterdamu či Cenu FIPRESCI. Nestúpla vám sláva do hlavy?
Som skôr nesebavedomý človek. Pre mňa všetky ceny znamenajú podporu, že nie som na zlej ceste a mám po nej kráčať ďalej. Potešia ma, predovšetkým sú však podporou a šancou, že môžem pokračovať vo svojej práci. Nijaké ceny a nijaké uznania však nepomôžu, pretože každý film človek aj tak začína z bodu nula.
Priznali ste sa, že keď ste odchádzali z odovzdávania Českých levov, na ktorom získalo vaše Štěstí sedem krištáľových sošiek, nič ste necítili.
Vždy som kráčal od neúspechu k neúspechu, som naň zvyknutý a vždy som z neho čerpal. S Divokými včelami a Štěstím prišlo toho úspechu až priveľa. Z prirodzenej obrannej reakcie organizmu som prestal vnímať úspechy pozitívne. Začal som sa báť, pretože prinášajú zároveň obrovskú zodpovednosť. Vtedy som cítil jedine hroznú vyčerpanosť, pretože v rámci filmovej komunity som bol zrazu vystavený veľkej pozornosti, čo bolo energeticky veľmi náročné. Mám už odstup, ale zároveň viem, že úspech je niekedy nebezpečnejší ako neúspech.
Nakrúcate autorské filmy, ste scenárista aj režisér. Kde objavujete svoje filmové postavy?
V hlave mám panteón rôznych postáv, ktoré sú odrazom životných skúseností a charakterov, ktoré som stretol. Tie sa prelínajú, mixujú a kombinujú, až z nich vzniknú postavy, ktoré majú potenciál vytvoriť príbeh. Musia mať silnú vnútornú dilemu, ktorá vyprovokuje konflikt a ten ich zmení. Hrdinovia mojich filmov sú vymyslené bytosti, odrážajú však reálne zážitky, reálne ľudské situácie, reálne konflikty a tým ma priťahujú a fascinujú.
V troch vašich filmoch hrá Zuzana Kronerová.
Zostala ukotvená v mojej detskej mysli ako hrdinka Nevery po slovensky. Keď sme pripravovali Divoké včely, zastavili sme sa aj v Bratislave na konzervatóriu. Išli sme okolo Astorky a tam boli fotografie z Matky, ktorú tam režíroval Pitínský. Keď som zbadal fotku Zuzany Kronerovej, hneď mi prišlo na um – keby tak hrala postavu Lisajovej… Šiel som za ňou, úloha sa jej páčila a bola schopná veľkoryso prekonať všetky zmätky, ktoré sme pri nakrúcaní absolvovali. Zuzanu som si zamiloval a zostali sme partneri.
Aj Pavel Liška je váš kmeňový herec.
Keď som chystal debut, ešte som nevidel Návrat idiota, ale vedel som, že sa v ňom objavil zaujímavý herec. Zašiel som do Brna pozrieť sa do HaDivadla, v ktorom bola vtedy úžasná konštelácia hercov. Do úlohy Láďu, alias Micheala Jacksona, som mal obsadeného Tomáša Matonohu. Skúšali sme, skúšali, ale stále to nemalo šťavu. Potom mi napadlo: čo keby toho miestneho frajera hral Pavel Liška? Bola to kontrarola, pretože predtým hral chudáčikov a hlupákov. Vzrušovala ma predstava, že bude hrať absolútneho machra, ktorý však má vo svojom vnútri nesmierne krehkú dušičku. Zrazu dostala postava hĺbku. Zavolal som Pavlovi, prečítal si scenár, tvorba postavy však bola proces. Ako vždy.
Vyštudovali ste Stavebnú fakultu ČVUT. Čím vás potom zvábilo štúdium réžie?
Po gymnáziu som šiel na „stavarinu“ z jediného dôvodu. Nechcel som ísť na vojnu, pretože vtedy bola natvrdo. Matematika a fyzika mi nerobili problémy a rozhodne som nechcel študovať nijakú humanitnú vedu, pretože v tom čase boli všetky šialene komunistické. V prvom či druhom ročníku som začal nakrúcať s kamarátom amatérske filmy. Začal som sa hlásiť na FAMU, prijali ma až na tretí pokus. Tak som dokončil stavebnú fakultu a začal študovať réžiu v roku 1990. Bolo už po revolúcii, na FAMU prišli noví ľudia, nás učila Věra Chytilová. Bolo to úžasne slobodné, tvorivé a inšpiratívne obdobie.
Dva roky ste v Nemecku ošetrovali kone a čítali Dostojevského. Čo vás tam vyhnalo?
Keď som skončil réžiu na FAMU, zistil som, že som citovo, intelektuálne, ľudsky aj fyzicky úplne prázdny. V škole sme robili filmy veľmi intenzívne, venoval som sa tvorbe naplno, zmizlo všetko ostatné, a tak trošku aj pozitívny vzťah k životu. Bol som jednoducho vyčerpaný. Už počas štúdií – keďže som nemal peniaze - som si chodieval do Nemecka zarábať. Po skončení školy som tam odišiel na štrnásť dní, zostal som tam dva roky a spriatelil sa s tými ľuďmi. Vyviazal som sa zo všetkých väzieb, čo podľa mňa musí urobiť každý človek niekoľkokrát, ak má dosiahnuť vnútorné vybalansovanie. Bol to pre mňa veľmi šťastný čas, pretože sa mi podarilo vnútorne odstrihnúť od závislosti od sveta filmu. Zrazu som zistil, že existuje aj niečo iné. A dokázal som k filmu pristupovať nie ako k nutnosti, ale ako k možnosti. Držím si to dodnes, nie som poddaný, film vnímam ako možnosť vyjadrenia.
Vedeli ste vopred, že dvoch chlapcov, ktorých ste si vybrali z detského domova na nakrúcanie filmu Štěstí, si potom adoptujete?
Zažili sme príbeh, ktorý je v tom filme, priamo v rodine. S chlapcami, ktorým sa zbláznila mama a otec bol dávno mŕtvy. Stalo sa to v rodine mojej ženy. Film vlastne vznikal ako moja citová rekonštrukcia tej skutočnosti a vyrovnávanie sa s ňou. So ženou sme sa rozhodli, že dieťa, ktoré bude vo filme hrať, si vezmeme. Keď nám chlapca v domove ukazovali, povedali, že má brata. Môj starší priateľ a producent mi vysvetlil, že keď chcem jedného, mám si vziať oboch. A s deťmi z detského domova som chcel nakrúcať preto, lebo som vedel, že filmové scény by neboli autentické, keby mali citovú väzbu na matku. Nedokázali by sa fixovať na hercov. Bola to životná hra natvrdo.
Vychovávate päť chlapcov.
Keď spomínaná žena z rodiny prestala byť schopná starať sa o svojich troch synov, prišli chalani k nám. Naša rodina vznikla riadením osudu. Už máme chlapcov adoptovaných a sú úžasní. Pre nás znamenajú to šťastie, ktoré je vo filme Štěstí naznačené ako možnosť.
Kde ste objavili hudbu Vladimíra Godára, ktorú ste použili v najnovšom filme?
Pred dvoma rokmi som písal scenár, s ktorým som dosť bojoval, pretože téma nebola pre mňa jednoduchá. Blížili sa Vianoce, tak som zašiel do obchodu s cédečkami a hľadal darček pre ženu. Čítal som: Iva Bittová, Vlado Godár, Mater! Vravel som si, ježišmária, to je kombinácia! Poznal som Godára ako autora filmovej muziky k Návratu idiota a k Šulíkovým filmom. Nesmierne sa mi páčila jeho hudba k Záhrade, tak som to nahrávku kúpil. Začal som ho počúvať – tá hudba ma uhranula! A uvedomil som si, že má veľmi úzku väzbu k téme, o ktorej premýšľam. Godár je podľa mňa geniálny autor a som rád, že nám dovolil svoju muziku použiť vo filme. Bez nej by Venkovský učitel nebol to, čo je.
Citát: V hlave mám panteón rôznych postáv, ktoré sú odrazom životných skúseností a charakterov, ktoré som stretol. Tie sa prelínajú, mixujú a kombinujú, až z nich vzniknú postavy, ktoré majú potenciál vytvoriť príbeh. Musia mať silnú vnútornú dilemu, ktorá vyprovokuje konflikt a ten ich zmení.
