Beriete film dnes inak ako vtedy, keď ste boli filmovou Vendulkou? Čo je pre vás najdôležitejšie pri filmovaní?
Keď nakrúcam, sústreďujem sa iba na prácu. Nejde mi o žiadne ego ani moje, ani iných ľudí. Nejde o naše strachy, názory a túžby, ide len o ten film! Cítim veľkú zodpovednosť, aby som podala čo najlepší výkon. Za svojou prácou si chcem stáť.
Predtým to bolo inak? Či teraz si to viac uvedomujete?
Uvedomujem si, že najdôležitejšia je spolupráca s režisérom, scenáristom a s partnermi hercami. Treba však spolupracovať tak, aby človek zostal svoj a nenechal si od iných – hoci z pozície autority – vnútiť názor. To je vždy ich názor, ich videnie. Každý z nás je iný, volí si inú cestu, má iné podmienky. Nikto nikomu nemôže presne povedať, ako má výsledok vyzerať. To cíti len ten človek sám. Herec je tvor vnímavý, ľahko sa mu dostať pod kožu, preto si musí strážiť ten svoj názor. Takže – spolupráca áno, ale každý je v nej sám za seba. Viac dnes o týchto veciach uvažujem.
Nakoľko ovplyvnila váš život skutočnosť, že ste hrali v kultovom filme Ako básnici prichádzajú o ilúzie? Ovplyvnila vás Vendulka?
Áno, a to tým skôr, že do každej úlohy dáva herec niečo zo seba. A toho sa nedá nikdy celkom zbaviť. Každý máme v sebe všetko, paletu charakterových vlastností. Herec môže siahnuť aj tam, kde reálne nie je. Anthony Hopkins už napríklad nechcel robiť ďalšie pokračovanie "jahniatok“, pretože – "už nechcel ísť do tej polohy“. Každá úloha hercovi počas skúšania v divadle alebo počas nakrúcania prenikne aj do osobného života, a to môže byť nebezpečné: cez podvedomie nasiakne. Takže, určitý charakter je ako jedna plôška mnohostranného kryštálu. Herec si ho môže zvoliť a pociťovať ako poctu, ak hrá tak presvedčivo, že si ľudia myslia, že to je presne on. Ak niektorá rola prirastie ľuďom k srdcu, je to pre herca poklona. A tak je to aj s Vendulkou…
Foto: ČT
Vendulka bola kráska. Je pre herečku dôležitá krása? Ako vám v živote pomohla a kedy ste sa cítili najkrajšia? Bolo to vtedy, keď ste fotili do Playboya?
Čím je človek starší, tým viac sa jeho vnútorná podstata, jeho charakter, odráža na tvári. A v každom životnom období má človek niečo iné, čo v jeho živote dominuje, čo môže ponúknuť. Platí to aj vizuálne. Ja som pre seba jednoducho ja, nerozoberám to, beriem sa taká, aká som v každej fáze života – aj so všetkými nedokonalosťami. Svojho času ma však zarazilo, bolo to počas štúdia herectva na DAMU, že jeden z našich študijných režisérov Oldřich Kužílek – vtedy veľký kamarát Jardu Dušeka – prišiel za mnou, aby mi oznámil, že istý režisér, študent FAMU, hľadal do svojho filmu Talianku. Olda mu vraj okamžite navrhol mňa a ten režisér údajne povedal: „Tú nie, tá je veľmi pekná!“ Oldřich mi to hovoril ako poklonu, ale mňa to vtedy strašne naštvalo a rozhorčilo. Hlavne som tú rolu chcela hrať a potom – nesúhlasila som s ním. Ľudia si totiž myslia, že ak je nejaká žena atraktívna, tak to má v živote ľahšie.
A nie je to tak?
Kedysi, ešte v New Yorku, mi volala kamarátka, režisérka, ktorej bolo v tej dobe aj finančne ťažko a povedala mi: "Ty sa máš! Ukážeš tváričku, hodíš nohou a máš to!“ Malo to asi znamenať, že nejaká tá povrchnosť, prvý dojem, môže človeku otvárať dvere. Myslím si, že je to naopak.- a to hlavne v európskej kinematografii. O pekných automaticky vyhlásia, že nemajú hĺbku a že sú hlavne "eye –candy“ – lahôdka pre oči, a teda pod povrchom sa toho veľa neskrýva.
Veríte teda aj na vnútornú krásu hercov?
Ja si myslím, že keď je človek vnútri krásny, odrazí sa to vo všetkom. Niekedy sa bavíte s atraktívnym modelom a po tridsiatich sekundách zistíte, že je absolútne nepekný kvôli charakteru, ktorý z neho začne presakovať. Pýtali ste sa ma na Playboy – keď som fotila pre tento časopis so Stephenem Waydom, netušila som, ako budú fotky vyzerať. Dal do toho všetko, dokonca dve hodiny neplateného nadčasu, lebo ho to bavilo. Všetci vraveli, že to nikdy nerobieva. Môžem asi dúfať, že ho niečo zaujalo. Mňa najviac baví sledovať, ako môže človek diametrálne rozdielne vyzerať v rôznom nasvietení, v rôznych kostýmoch, cez objektív rôznych fotografov. Kde pramení tá rôznosť? Asi ide aj zvnútra. Tak je to aj vo filme. Tam je to však dané úlohou, nie je to človek sám. Mňa veľmi baví prevteľovanie. Ako keby som mala sto životov. Platí to Werichovo „šaty robia človeka“, ale – v prípade Playboya – platí aj to, že človeka robí aj nahota – „nešaty“.
Foto: ČT
Dnes sa často hovorí, že niekto je sexy – dá sa to nafotiť? Nasnímať? Čo to vlastne je?
Myslím si, že najviac sexy je zdravé sebavedomie. Atraktívne je pozitívne myslenie, schopnosť brať veci s ľahkosťou, prispôsobovať sa situácii, keď sa veci menia. Sexy je, keď má človek zdravý pocit svojej jedinečnosti. Potom je úplne jedno, či je tučný alebo chudý. Je atraktívny. A tiež je dôležitý zmysel pre humor. Nie ten útočný, ale ten, ktorým si vieme vystreliť aj zo seba. Ako Olda Kaiser a Jirka Lábus, s ktorými hrám v Klaunoch. Nemajú citlivé ego, nie sú márniví. Sú to veľmi dobrú ľudia.
Čomu ste sa naučili, keď ste žili v Amerike? Čo z toho sa dá uplatniť doma, v Česku?
Učím sa všade a uplatňujem to všade. Chcem všetko robiť naplno, nič nikde neoklamem.
Poznáte Slovensko?
Poznám, najmä v Bratislave mám veľa priateľov. Napríklad úžasné boli zo Slovenska ohlasy na film Klauni. Máme v tom filme fenomenálnych slovenských hercov – Zuzanu Kronerovú a Juraja Nvotu. Výborne sa s nimi pracovalo a Jurajovi sa dokonca počas premiéry narodila vnučka.
Spoliehate sa na režiséra, alebo si robíte radšej po svojom? Ako to bolo pri filme Klauni, kde vás režíroval manžel Viktor Tauš?
Už som spomínala, že film je spoločná práca, ale režisér je najzásadnejší! On je to oko búrky. Samozrejme, režiséri sú rôzni a pracujú s hercami rôzne. Viktor je nesmierne dôsledný, všetko rozoberá, skúša dopredu, je otvorený nápadom a spolupracuje s hercami. A to mám najradšej. Ja si na všetko robím ešte aj svoj prieskum, aby som o postave vedela čo najviac, aby mohla byť celkom reálna – nemôžem hrať predsa všeobecne! Pri filme Klauni som mala napríklad šťastie, že som mohla dlho hovoriť s primárkou onkológie z nemocnice Motol, ktorá mi venovala tri hodiny času. A dokonca nás – aj s Oldřichom Kaiserom – vzala do liečebne, kde robia ožarovanie. To bol uzemňujúci zážitok. Mali sme viac takýchto konkrétnych skúseností, ktoré sa nám potom vrátili na pľaci.
Eva Jeníčková
Narodila sa 5. augusta 1964 v Prahe. Preslávila sa ako študentka Marika Kardová v Smyczkovom filme Snežienky a machri z roku 1982. O dva roky neskôr hrala rovnako úspešnú úlohu Vendulky – Utešiteľky v Kleinovej komédii Ako básnici prichádzajú o ilúzie. Vyštudovala pražskú DAMU, neskôr vystupovala ako tanečnica. V roku 1989 odišla na Fulbrightovo štipendium do USA, kde sa aj usadila. Teraz už zasa žije v Česku a je vydatá za režiséra Viktora Tauša. Naposledy hrala vo filme Klauni, ktorý bol aj v nomináciách na Českého leva.
