Príbeh filmu sa odohráva v krakovských oceliarňach, ale nakrúcalo sa prevažne v českých železiarňach v Hrádku. Výsledkom je dielo, ktoré Česká filmová a televízna akadémia poslala do „súboja“ o oscarovú nomináciu v kategórii najlepší cudzojazyčný film.
Prečo ste pre film zvolili prostredie továrne?
Vybral som si ho vedome, lebo v takom prostredí sa občas konajú alternatívne divadelné festivaly. A zároveň som k nemu smeroval podvedome, pretože mám rád továrne, sklady, hangáre, industriálne priestory. Napokon sa to skĺbilo v oceliarňach. Najprv som chcel nakrúcať v priestoroch, ktoré majú priam božské dimenzie. Z praktických dôvodov sme však vybrali priestor 70 × 40 metrov, ktorý si ešte trochu zachováva ľudské rozmery. Pôvodne vybraté oceliarne v Krakove boli asi desaťkrát väčšie. Nedokázali by sme ich ani nasvietiť, veď sme takmer nedovideli na druhý koniec haly.
Prečo máte rád také prostredia?
Majú totiž niekoľko obrazových plánov. Veci sú na sebe naskladané, oceľové konštrukcie sú pevné, človek cíti ich váhu, ale na druhej strane sú vzdušné a priehľadné. Milujem odľahčené oceľové konštrukcie, kamenné či betónové sa mi vôbec nepáčia. A architektúra železiarní, v ktorých sme nakrúcali, siaha späť do 20. alebo 30. rokov minulého storočia. Niektoré haly už patria medzi pamiatky.
Príbeh filmu sa odohráva v krakovských oceliarňach a ich história dotvára atmosféru prostredia. Vystúpil v nich Walesa a nechal ich postaviť Stalin, aby „robotníci prevalcovali intelektuálov“…
Keď sme robili obhliadky v krakovskej Novej Hute, bol som z jej osudu nadšený. Stalin tam naozaj prikázal vybudovať oceliareň, ale nebolo to príliš vhodné miesto. Ruda sa tam musela dovážať, huta bola stratová a v 70. rokoch sa značne podieľala na poľskom zahraničnom dlhu. Vznikla totiž umelo a z iných ako priemyselných dôvodov. Bolo to miesto, ktoré malo vyslovene zničiť Boha. Stalin však podcenil to, že poľský robotník je veľmi nábožný a dokáže vzdorovať.
Vo filme sa niektoré postavy tvária ako bežní robotníci, pracovali ste aj s nehercami?
Komparzisti, ktorí sa prizerajú predstaveniu, sú ľudia z fabriky. Zamestnaní robotníci však robili na zmeny a nemali čas hrať. Tak sme si od vedenia továrne vypýtali zoznam ľudí, ktorých nedávno prepustili, a oslovili sme tých. Prišli teda bývalí zamestnanci továrne, čo bolo dosť zvláštne.
Ako reagovali a ako sa s nimi pracovalo?
Dnes už aj prostý robotník pozná Ivana Trojana alebo Igora Chmelu, takže si tam našli svojich obľúbených hercov a tešili sa, že s nimi môžu hrať, sedieť pri obede, vypýtať si autogram. Prácu mali ťažkú – museli dvadsať dní stáť a niekam sa pozerať, čo je poriadna nuda. Dostávali však slušné peniaze, väčšie, ako keď pracovali v továrni.
Po vypätých a dramatických scénach sa vo filme objaví komická scéna s hračkou mončiči, ktorá má predstavovať Dostojevského. Prečo? Nebáli ste sa, že ľudia si film spoja najmä s touto scénou?
Nie. Je to klasická odpočinková scéna, ktorá má funkciu divadelnej prestávky. Prichádza v správnom momente – zhruba v troch pätinách príbehu. Má dve minúty a divák si pri nej môže oddýchnuť od tej tragédie a drámy. Potom sa vraciame späť. Dôležité je aj to, že predstavenie s „mončičákom“ sleduje Grušenka. Vovádza nás do scény, prichádza tam s plačom a odchádza ako človek, ktorý sa zasmial. Je to pre ňu katarzné.
Ako sa vám číta Dostojevskij?
Bratov Karamazovovcov som kompletne prečítal až pri príprave tohto filmu. Keď som bol mladý, tak som to nedokázal a preskakoval som strany. Nečítal som zložité pasáže o tom, aký je rozdiel medzi kláštorom a starectvom v Rusku, čo bola veľká téma. Myslím si, že Dostojevského romány sú dobré. Aj po rokoch. Človek si z toho môže všeličo zobrať a zároveň si tým môže len tak listovať. Sú to úžasné psychologické štúdie pokrivených ľudí v pokrivenej dobe, ktoré sú moderné aj dnes. Modernejšie ako napríklad Hemingway. Pri ňom mám pocit, že sa ma príliš netýka. U Dostojevského však cítim, že tam niečo je.
