Tvoj život je výnimočný len preto, že je tvoj

Pred dvoma rokmi ste v Cannes uviedli experimentálny strihový film Final Cut: Dámy a páni, ktorý mali teraz možnosť vidieť aj návštevníci Febiofestu. Je to stále váš najnovší film?

Je zatiaľ posledný, ktorý sa už dostal k divákom. No len pred niekoľkými dňami som dokončil čosi novšie. Je to film, ktorý vznikol vďaka nevšednej ponuke juhokórejského Medzinárodného filmového festivalu JeonJu. Dali mi 100-tisíc dolárov na film, ktorý som však musel zrealizovať v priebehu len šiestich mesiacov. A tak som ho teda v novembri vymyslel, v decembri sme napísali scenár, v januári sa už nakrúcalo a vo februári strihalo. Nakoniec sme dorábali počítačovú animáciu a zvukový mix a v polovici apríla bude mať film premiéru.

To asi nie je obvyklé tempo, ktorým pracujete…

To veru nie. Ani by som nechcel, je to stresujúce a vyžaduje si to absolútnu koncentráciu. Ale bola to výborná skúsenosť, takmer ako hra alebo športový zážitok. Dokázal som si, že to ide aj takto, zvládol som to a verím, že výsledok nie je zlý. Ale za normálnych okolností by do tohto filmu investoval ešte ďalších šesť mesiacov. Je o starej žene, ktorá vyskočí z okna svojho bytu na siedmom poschodí. Prežije, vstane a vracia sa po schodoch nahor. Cestou nazerá do jednotlivých bytov a v tých sa odohráva niekoľko samostatných príbehov. Sú plné nevšednej psychológie aj zázrakov.

Strihom môže vzniknúť z jedného materiálu nespočetné množstvo rôznych verzií jedného filmu. Vy ste vzali stovky filmov a postrihali z nich svoj vlastný Final Cut. Ako dlho trvalo vyrobiť takýto film?

Tri roky. Ale samotný nápad je oveľa starší a obávam sa, že nie je veľmi originálny. Keď v roku 1995 film oslavoval svoju okrúhlu storočnicu, zamyslel som sa, ako ju možno dôstojne osláviť. Zišlo mi na um urobiť nový film zo starých filmov. Technické možnosti však vtedy na takýto projekt nestačili. Nešlo to ešte ani o desať rokov neskôr. O ďalších päť rokov som sa k nápadu vrátil opäť. Nanešťastie som mal vtedy akurát dosť voľného času, bolo to totiž obdobie, keď maďarská kinematografia celkom zastala. Financovanie filmov bolo na bode mrazu a, bohužiaľ, nám z toho vákua nepomohla ani žiadna európska platforma, hoci verím, že mohla. Trvalo dva roky, kým v Maďarsku vznikol nový filmový fond, ďalšie dva, kým začal rozdeľovať peniaze. Mal som teda štyri roky bez vidiny nového filmu, no ostali mi nejaké financie zo staršieho projektu. Bolo to tak akurát na postprodukciu a tak som si spomenul na svoj starý nápad. Bol to ten správny čas aj z hľadiska technických možností. Asi to tak teda malo byť…

Takýto projekt vyzerá ako splnený sen každého „cinefila“. Bola to skôr zábava, alebo drina?

Prvé dva roky neboli veľmi záživné. Museli sme riešiť mnoho technických problémov, vyvinúť projekt od základov. Celý rok trvalo, kým sme boli schopní povedať, či to vôbec bude možné zrealizovať. Ale potom to už bolo veľmi podobné ako s klasickým hraným filmom. Bol som s prácou najskôr hotový už po dvoch rokoch. Rozposlali sme snímku festivalom a filmovým teoretikom, ale žiadne nadšené reakcie sa nekonali. To ma, samozrejme, veľmi rozčúlilo: nevidíte, že je to veľdielo? Potom som predsa len pochopil, že film ešte asi nie je hotový, nie je taký silný, ako som si predstavoval. Začali sme teda jednotlivé konflikty nafukovať a naťahovať, pridali sme vojnu, materstvo, dali sme doň aj veľa gýču – a filmu sa to páčilo, vravel: áno, ja to zvládnem, dajte mi viac! Bolo to skvelé. Po ďalšom roku sme mali skutočný „final cut“ (finálny zostrih, pozn. red.) a poslali sme ho do Cannes. Potom nás však ešte čakali starosti s autorskými právami…

Práve som sa na to chcela opýtať. Ako sa vybavujú práva na ukážky zo 450 filmov z najrôznejších kútov sveta?

Nijako. To sa proste nedá. Možno by sa mi podarilo presvedčiť ktorési štúdio, aby mi sprístupnilo celý svoj archív, ale ja som chcel všetko, zo všetkých čias a krajín, aby Final Cut vypovedal o celej filmovej histórii. Bola by to neúnosná byrokracia. Navyše, ak by len jediné štúdio povedalo nie, celá štruktúra by sa zosypala ako domček z kariet. Vyriešil som to teda tak trochu šalamúnsky – film vznikol, práva som nezískal a teraz je mojím jediným problémom, že zaň nemôžem dostať zaplatené. Je to skrátka taký môj darček tomuto svetu. Môže sa uvádzať na festivaloch, v kluboch a na výchovné účely. No žiadna televízia, žiadna kinodistribúcia, žiadne peniaze.

Frustruje vás to?

Nie. Respektíve nefrustruje ma na tom to, že nezarobím – hoci by som za zisk mohol pokojne nakrútiť ďalší film. Viac ma hnevá, že sa film takto k mnohým divákom nedostal. Napísali sme k filmu knihu a ten, kto si ju kúpil, dostal k nej film zdarma. Vypustil som ho aj na internet, prostredníctvom takzvaných torrentov si ho ľudia môžu bezplatne sťahovať. Funguje to však len v Maďarsku, v zahraničí oň veľký záujem nie je. To ma naozaj frustruje. Ľudia, je to dobré a je to zadarmo! Je to môj dar, nič zaň nechcem, len ho, prosím, pozerajte!

Final Cut je naozaj dobrý, príjemne sa pri ňom prehodnocuje podstata filmu ako takého. Zdá sa, akoby ste ním chceli naznačiť, že všetci hrdinovia sú vlastne totožní a všetky filmy hovoria tým istým jazykom…

Filmov ako je tento je zdanlivo na YouTube veľa. Prechádza ním síce určitá „love story“, no inak sú to vlastne len pospájané zábery. Je zvláštne vidieť, ako spolu čiernobiely a farebný, starý a nový film krásne spolupracujú. Hľadali sme odlišné, až nelogické kombinácie, a zrodili sa z nich rôzne humorné okamihy. No za tým je ešte čosi iné, oveľa znepokojivejšie. Posolstvo, že človek je v skutočnosti veľmi maličký. Tvoj život nie je výnimočný, je presne taký ako životy ostatných. Tvoj život je výnimočný len preto, že je tvoj! Že ho práve ty cítiš a prežívaš. Pozri, tu je štyristo hercov a štyristo herečiek a na plátne spolu žijú len jeden jediný život. Kohokoľvek z nich je možné vystrihnúť a nahradiť. Je to šokujúce, je to ťažké, ale takýto je život a je dobré to vedieť. Čokoľvek sa nám deje, pravdepodobne sa už stalo aj niekomu inému. A stalo sa to veľmi podobne. Naše životy nie sú o nič dôležitejšie ako životy tých druhých. Jednou z hlavných myšlienok snímky Final Cut teda je, že nie sme výnimoční.

Čo vaše ostatné filmy, ako napríklad Taxidermia. Tá pôsobí ešte oveľa temnejšie, znepokojivejšie…

Final Cut, Taxidermia či Štikútka sú všetky nakrútené z toho istého uhla pohľadu. Je tam teda aj rovnaké posolstvo. V Štikútke sú zase na rovnakej úrovni ľudia a zvieratá, rovnako aj v Taxidermii, kde je až magické prepojenie medzi človekom a prasaťom. Je to zvláštne, ale stále sa mi to do filmov akosi dostáva.

Taxidermia je tiež parafrázou na maďarské dejiny.

Áno, ale je to veľmi subjektívny pohľad na dejiny, priam osobný. Taxidermia vznikla podľa dvojice noviel súčasného maďarského spisovateľa Lajosa Parti Nagya a prekvapím vás, ale vybral som si ich najmä preto, že som v nich spoznal príležitosť nakrútiť silný rodinný príbeh. Môj učiteľ na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti vždy vravieval: urob svoj príbeh, hovor o svojom živote, sme zvedaví, odkiaľ si prišiel a aká je tvoja rodina. A to som ja nedokázal. Čo by som mohol o sebe povedať? Zábavný príbeh z lyžovačky? Môj život nie je dostatočným námetom pre film. Toto bola konečne príležitosť hovoriť o koreňoch, o tom, odkiaľ prichádzame a kam sme sa dostali.

Mali ste len 32 rokov, keď ste film nakrúcali. Nebáli ste sa v takom mladom veku hovoriť o druhej svetovej vojne či komunizme?

Ja som bol práve veľmi rád, že môžem hovoriť o histórii – a nielen maďarskej. Taxidermia je vlastne univerzálny východoeurópsky príbeh. Je však dôležité, že sa odohráva práve v úseku posledných šesťdesiatich rokov, v životoch troch generácií, lebo viac už jeden človek neobsiahne. S mojím starým otcom, teda treťou generáciou, som sa osobne stretol, poznám ho. No jeho otca som už videl len na fotografii. Je to rovnaké, akoby som videl obrázok kdesi v novinách. Viem, kto to bol, ale to nestačí. Konkrétne spomienky skrátka nepresiahnu viac než 50 – 60 rokov. No druhá svetová vojna je ešte stále pre mojich rovesníkov osobným prežitkom, pocítili sme jej dosah.

Film je veľmi naturalistický, zobrazuje mäso, krv, telesnosť… Nebáli ste sa, že obecenstvo cez túto názornosť „neprekukne“? Že film budú diváci považovať za senzáciechtivý?

Áno, trochu som sa toho bál. Lenže Nagyove knihy boli presne také, a už keď som ich čítal, vedel som, že to skrátka musím urobiť presne tak, ako si to sám v hlave vizualizujem. Nebolo to o mojej odvahe, inak to ani nemalo zmysel robiť. Ak by som tieto naturalistické elementy nezachoval, film by jednoducho nebol hodný svojej predlohy. Bolo by to len také voľačo… alebo možno celkom nič. S napätím som teda očakával, ako to spoločnosť príjme. Ale verím, že diváci chápu, že ide o filmový štýl. Napokon, nemyslím si, že som zboril nejaké tabu. Tie už boli predsa všetky porušené v 60. rokoch.

Vyhľadávali ste inšpiráciu v literatúre zámerne?

Áno, po dokončení svojho celovečerného debutu Štikútka som celého pol roka strávil v súčasných románoch. Chcel som nakrútiť čosi veľkolepé. Taxidermia mala byť najskôr len súčasťou, potom som však videl, že je veľká aj sama osebe. Ale môj pôvodný nápad nikdy nezomrel. Moja pracovná metóda vyzerá asi takto: čítam, a keď sa mi páči motív, postava, veta, vyberiem ich a odložím do škatule. Napokon ňou zatrasiem a scenár je na svete. Nie je to príbeh, ale skôr pocit, báseň. Môj plán tak ožíva aj v štruktúre snímky Final Cut. Je to zvláštne, ako sa vaše staré nápady zas a znova vynárajú, často ich sám spoznám až s odstupom. Myslím si, že nápad skrátka nikdy nezomiera.

Spomínali ste ťažké časy pre maďarskú kinematografiu. Aké je to teda práve dnes, byť maďarským filmárom?

Dnes máme nový filmový fond a ten má konečne peniaze na to, aby sa nakrúcalo. To je skvelé. V minulosti bolo všetko priamo závislé od politikov, dnes fond funguje z peňazí zo štátnej lotérie. Maďarský film tak vlastne sponzorujú samotní diváci. Ale stále je tu rozhodovanie o tom, ktorý film takto alokované peniaze dostane. A tu je kameň úrazu. Fond je síce otvorený naozaj pre všetkých – myslím si, že aj vy by ste sa o nejaké tie forinty mohli uchádzať. Ale podporí len tradičné, scenáristické, divácke a dôsledne naplánované projekty. A nič iné. Za posledné tri roky podporil zhruba 14 filmov a všetky do bodky spĺňajú tieto kritériá. Filmový svet je však oveľa farebnejší! Rád by som robil experimentálne a zároveň veľmi lacné filmy, nemám scenár, ale mám dobré nápady. Práve preto som si tak užil tvorbu pre juhokórejský festival. Takýto film, ale ani Štikútka či Final Cut, by z fondu nikdy podporu nedostali.

Ovplyvňuje vás to v kreatívnom procese? Prispôsobujete sa kritériám predstaviteľov fon­du?

Áno, posielam im už len nápady podložené dôslednými scenármi. Ale aj tu je problém – žiadam priveľa. Ak už mám totiž robiť výpravný film podľa ich predstáv, chcem, aby bol naozaj bombastický. Aj preto už tri roky čakám, kým sa vyjadria k jednému môjmu projektu. Rád by som však tento stav zmenil. Vždy, keď niekoho z predstaviteľov fondu stretnem, nahováram ich, aby vytvorili ešte jeden fond, taký, ktorý by podporoval experimenty, krátku animáciu, nové formy. A oni sa pýtajú: a kedy sa nám takto minuté peniaze vrátia? Nikdy! Nič! Toto je predsa podporovanie umenia. Veď je to z lotérie – diváci to už zaplatili. A možno ten film zakúpi MoMa (newyorské Museum of Modern Arts, pozn. red.), alebo vyhráme na festivale v Locarne…

Zvažovali ste niekedy, že by ste sa pre tieto komplikácie usadili v inej krajine?

Rovnaký problém je aj s európskymi fondmi. Všade sú komisie, ktoré očakávajú konkrétne scenáre, aby ich mohli posudzovať. Na experiment získate peniaze len veľmi ťažko. Najpodporovanejším formátom sú medzinárodné koprodukcie. Určite poznáte tie eurokonformné filmy, môj najobľúbenejší je o tom, ako si turecká rodina v Nemecku otvorila taliansku pizzeriu – lebo tieto tri krajiny spolu film nakrúcali. Aj preto sa trošku na maďarský filmový fond hnevám. On je predsa naša jediná šanca získať peniaze aj na odlišné typy filmov alebo na čisto maďarské snímky. Koprodukcie sú určite dôležité, ale stáva sa z nich škatuľka a rozmanitosť by mala ostať zachovaná.

Je pre vás politika dôležitá? Napríklad aj ako námet na film?

Politika ma veľmi zaujíma, ale myslím si, že je to skôr problematika každodennosti. Príliš rýchlo sa mení a ja chcem robiť filmy, ktoré sú univerzálne a majú čo povedať aj o desať či sto rokov. Ak by som mal nakrútiť film o politike, bolo by to skôr o mechanizmoch moci. Tie sú nemenné už tisíce rokov. Ale v súkromí sa týchto mechanizmov celkom bojím. Stačí sa obzrieť do minulosti.

Hovorí sa, že filmár prostredníctvom filmov prežíva svoje fantázie. Platí to aj na vás?

Iste, mám svoje predstavy a snažím sa ich pevne držať. No potom príde herec a vyzerá celkom inak než v mojich snoch – lenže je dobrý. Predstavujem si obrovskú scénu, no dajú nám len malý kútik. Moja fantázia a realita sú v ustavičnom konflikte, ale je to pre mňa už rutina. Viem, že hoci je napokon všetko inak, je to vlastne presne také, ako som si to predstavoval.

Ktorý svoj film máte najradšej?

Znie to ako klišé, ale to je presne, akoby ste sa ma opýtali, ktoré zo svojich detí uprednostňujem. A veru som aj poznal človeka, ktorý mi na túto otázku vedel v sekunde odpovedať. Chúďatá deti. Ja to nedokážem. Snažím sa svoje filmy robiť najlepšie ako viem, a hnevá ma akurát, keď občas nemôžem urobiť to, čo som chcel. Či je to Štikútka, Nie som tvoj priateľ, Taxidermia alebo Final Cut, som s nimi spokojný. S výnimkou Taxidermie to pritom všetko boli veľmi nízkorozpočtové filmy. No bol som pri ich nakrúcaní slobodný. Také filmy mám potom už navždy rád.