Stanislav Štepka: Ruky píšu, čo hlava vymýšľa

30.11.2008 13:45
Stanislav Štepka
Stanislav Štepka Autor:

Čestná prehra? Dve slová s otáznikom si zapísal Stanislav Štepka do svojej kroniky 25. decembra 1963 po prvej premiére Radošinského naivného divadla v kultúrnom dome v Radošine. Z amatérskeho súboru sa medzičasom stalo profesionálne a úspešné divadlo, ktorému tlieskali diváci po celom svete. Na Vianoce oslávia radošinci 45. narodeniny.

„Divadlo mi dalo zmysel života i veľa pekných ľudských príležitostí a spochybnilo naivnú ilúziu, že divadlom možno meniť svet,“ hovorí dramatik, textár, scenárista, herec a režisér Stanislav Štepka, ktorý Radošinské naivné divadlo založil.

Štyridsiate piate narodeniny divadla oslavujete premiérou päťdesiatej hry: Niekto to rád slovenské. Čo vás primalo písať o zabudnutom Jozefovi Murgašovi?
Roky ma vzrušoval životný príbeh tohto skvelého Slováka. Už na začiatku 80. rokov som chcel o ňom napísať hru, ale nenabral som odvahu – brzdila ma úcta a pokora pred jeho neľahkým osudom. Vynálezca a kňaz Jozef Murgaš sa najprv skusmo objavil v hre Ako sme sa hľadali aj v televíznom kabarete Hosť do domu. Až vlani na Vianoce prišla chvíľa, keď som si povedal – oprobujem to.

A ste spokojný?
Murgaš a jeho búrlivý životný príbeh s vynikajúcou hudbou Ľubice Čekovskej a v réžii Juraja Nvotu konečne uzrel svetlo sveta na našom javisku. Mám z toho veľkú radosť nielen ja, ale tuším najmä naši diváci.

Hlava teda stále neprestala písať.
Nestrašte! Zatiaľ je všetko, chvalabohu, takto: ruky píšu, čo hlava vymýšľa.

A spomeniete si ešte na premiéru prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z?
Od rána skúšame v mrazivej sále texty a s miestnou hudobnou skupinou Lux aj piesne. Nie je mi všetko jedno – po prvý raz na Vianoce namiesto ,,poriadnej vianočnej hry" máme uviesť moju ,,satiru na naše a cudzie tváre v štyroch podobách: anjeli, kone, ryby, vlci" s piesňami kapelníka Ľudovíta Machoviča a jeho populárnej miestnej skupiny. Po litániách poobede zahráme predstavenie pre deti, ktorým sa tuším najviac páčia naše husacie krídla v úvodnej scénke. Ešte nemáme trému, vravíme si: deti sú deti… Večer hráme pred plnou sálou Nemé tváre našim rodinám, známym a vôbec Radošinčanom, ktorí čakajú všetko iné, len nie to, čo vidia na javisku. Odmenia nás ,,nemými tvárami" a meravým tichom, ktoré mi v podstate na tri roky zatají dych a spochybní sebavedomie. Teda až do druhej hry Pitva.

Čo vám vtedy povedala mama? V tridsiatych rokoch bola v Radošine vychýrená herečka – tragédka…
Pre ňu bola javisková premiéra v mojom divadle dosť veľkým sklamaním. V noci po predstavení som ju našiel doma pod perinou s naširoko otvorenými očami: Preboha, čo to bolo? Vravím jej: Mama, to boli malé javiskové formy. Prekladala si moje slová a po chvíli povedala iba toľko: Chlapče, to už nikdy nerob.

Ale na prekážky ste narážali aj neskôr. Jááánošíííka ste hrali deväť rokov, kým vám ho v roku 1979 oficiálne schválili.
Hrávali sme ho najmä v internátoch, kultúrnych domoch a kluboch, teda nie v oficiálnych divadlách. Hrali sme ho všade tam, kde od nás nepýtali povolenie či schválenie.

Je to iný pocit – hrať na oficiálnom javisku a na internáte?
Vlastne internáty ,,vyrobili" aj Radošinské naivné divadlo. Navštívili sme ich na Slovensku vari všetky a atmosféra v nich bola priam manifestačná. Humor v Jááánošíííkovi, zdá sa, vo veľkom prevetrával socializmom a normalizáciou zatuchnuté 70. a 80. roky.

Preto sa Jááánošííík stal najúspešnejšou z vašich hier?
Už druhá hra Pitva z roku 1966, ktorú som pôvodne napísal ako vojak v južných Čechách, sa nám vydarila nad očakávanie. Hrali sme ju 101 ráz. Najreprízovanejším titulom v histórii Radošinského naivného divadla je Jááánošííík, ktorého vlastne hráme dodnes. Práve v týchto dňoch bude 730. repríza. Premiéru mal 14. novembra 1970 a medzičasom sa stal nielen maturitnou otázkou, ale aj legendou. A ako všetci vieme, legendy a mýty majú dlhý život. Tuším to platí aj na tento náš titul.

Ako ste spokojný s filmovou podobou Konečnej stanice?
Táto naša komédia v réžii Juraja Nvotu sa radí medzi najúspešnejšie tituly. A práve veľký divácky ohlas nás inšpiroval k úvahe o filmovej podobe. Lenže ako to už pri prepisoch divadelných komédií do filmovej reči býva – humor z javiska sa nám tuším na plátno nepodarilo preniesť. Mea culpa.

Vediete úspešné divadlo, roky máte vypredané, a predsa zápasíte o každú korunu. Prišli ste tejto záhade na kobylku?
Nie, neprišiel. Roky a desaťročia úspešné divadlo s obrovským a trvalým diváckym zázemím sa takmer dennodenne musí doprosovať u sponzorov a im podobných, aby mu láskavo pomohli byť a žiť.

Nestačí takému úspešnému divadlu na bytie a žitie príjem zo vstupného?
Zo vstupeniek nevyžije žiadne divadlo na svete. A tak pre svoju existenciu potrebuje istú pomoc. Ale tí, čo by nám mohli pomôcť, a mnohí aj takí, čo to majú viac-menej v pracovnej náplni, si asi vravia: Radošincom sa darí, načo im dávať, dajme radšej tým, čo sa nedarí. A ďalej: Nie sú štátne divadlo, teda vlastne my s nimi nemáme nič spoločné, nech sa tam starajú sami o seba. Ale niekto iný vraví: Radošinské naivné divadlo každý rok uvedie novú pôvodnú slovenskú hru, dáva priestor mladým talentom, šíri divadelnú kultúru od Bratislavy až po Humenné, hráva v zahraničí, ročne odohrá až 250 predstavení, o tom by ste predsa mali vedieť! Niektorí asi vedia, iní nevedia, prípadne nechcú vedieť. Radošinské naivné divadlo je na vrchole záujmu divákov a dosť často na chvoste záujmu mecenášov divadla a kultúry. Česť a sláva výnimkám!

Dokáže vás pri cestách za divákmi po celom Slovensku niečo rozčertiť?
Niet na Slovensku mesta, ktoré by sme počas predchádzajúcich rokov nenavštívili. Ale pravidelne už desaťročia hrávame na Morave, v Čechách a vari desať ráz v roku aj v Prahe, takže môžem dlho rozprávať nielen o divákoch a ich reakciách, ale aj o zákulisí, o organizátoroch, javiskovom vybavení, šatniach. V Česku sa nestane, aby nás niekto neprivítal v čistom a upravenom divadle a neuviedol nás do perfektne vybavených šatní. Takmer každý druhý divák si v Čechách a na Morave kúpi divadelný program. Ak si na Slovensku spomedzi štyristo divákov kúpia program traja, považujeme to za úspech.

Slováci teda nie sú divadelný národ?
Na Slovensku sú aj miesta, kde musíme v meste hľadať kľúč od vstupných dverí do divadla ako v Považskej Bystrici. Alebo také, kde roky neviem (a už ani nechcem vedieť), ako vôbec vyzerá domáci organizátor – ako v Topoľčanoch. Miestna kultúra je na mnohých miestach na Slovensku na samom konci záujmu primátorov a poslancov.

Zato vy okrem divadla zbierate staré fotografie Radošiny. Sám fotografujete. Čo patrí ku klenotom zbierky?
Môj otec s kamarátmi si na bicykloch dali výlet do Novák. Mesta, kde po prvý raz uvideli futbal. Uchvátilo ich to. Dokonca tak, že sa po tomto zážitku dali odfotiť pri plachte podopretej tehlami. Uvažujem o tom, že raz v našom divadle alebo v Radošine pripravím výstavu s názvom Moja Radošina. A možno by sa z tých fotiek a mojich textov k nim dala aj zostaviť knižka.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku