Do Bratislavy prišla na pozvanie Medzinárodného filmového festivalu Bratislava v decembri 2001. Ako herečka vo víťaznom filme Dcéry slnka. Neskoro. Nedostala rakúske tranzitné víza, tak letela cez Moskvu. „Na teheránskom letisku som sa o tretej ráno stretla s režisérkou Maryam Shahriarovou, ktorá sa vracala aj s festivalovou cenou. Pýtala sa ma, či som sa zbláznila. Povedala som jej: Už som sa rozhodla,“ spomína Sahraa Karimi.
Odletela z Iránu s jedným kufrom, anglicko-perzským slovníkom, stovkou dolárov a stovkou mariek. Nebola si istá, či zostane v Európe, štúdium architektúry na univerzite v Ahvaz-chuzestane len prerušila. V Bratislave ju nikto nečakal, festival sa skončil. Na osem mesiacov ju prichýlila produkčná Niky Novosadová. O rok neskôr uviedla ako producentka na MFF Bratislava dokument Kto je Sahraa? Nakrútil ho Martin Fazeli, ktorý Sahre pomáhal ako prekladateľ z perzštiny. „Nikdy v živote som toľko neplakala, ako prvý rok tu v neznámej krajine, odkázaná na pomoc dobrých ľudí. O svojej rodine som nevedela nič,“ hovorí Sahraa.
Narodila sa v Kábule 20. apríla 1982 v bohatej a vzdelanej rodine. Otec, profesor matematiky a fyziky, však chcel, aby išla skôr do školy, tak do rodného listu napísal rok 1981. Keď mala trinásť, prišiel do Kábulu Taliban. Nemohla chodiť do školy, tak ju učil otec doma. V pätnástich ju poslal do Iránu, aby mohla dokončiť strednú škola a študovať ďalej. Žila v Teheráne u strýka. „Keď som raz išla zo školy, zastavilo pri mne auto. Vystúpila z neho krásna pani a povedala, že hľadá afganské dievča a či nechcem hrať vo filme. Dala mi scenár, pri čítaní som si uvedomila, že to, čo prežívam, korešponduje s mojou postavou. V Dcérach slnka som hrala sama seba,“ vyťahuje Sahraa spomienky na svoju prvú filmovú úlohu.
Stretnutie s filmom zmenilo jej život. Upísala sa mu. Od roku 2004 študuje na VŠMU v Bratislave: dokument a hranú réžiu. Jej film Hľadanie ilúzií o živote v utečeneckom tábore v Gabčíkove získal Zlatú cenu Mikeldi na festivale v Bilbau. Momentálne dokončila dokument Afganské ženy za volantom. „Urobila som film o túžbe afganských žien po slobode metaforicky – cez vodičský preukaz. Spočiatku ukážem ružovú predstavu. Vojna sa skončila, máme demokraciu, aj ženy môžu šoférovať auto. Zákony však v Afganistane veľa nepomôžu. Nestačí napísať, že muži a ženy majú rovnaké práva. Treba zmeniť myslenie, formované náboženstvom, mentalitou, tradíciou a patriarchálnou spoločnosťou. Nechcem byť feministka, ale hovorím, že žena má právo na sebarealizáciu. Film som nakrúcala s veľkou láskou k rodnej krajine, ale láska nesmie zaslepovať, aby sme nevideli chyby,“ prezrádza režisérka.
Prvý rok nakrúcania chodila do Afganistanu ilegálne. Po tom, čo získala slovenské občianstvo, cestuje ako turistka. Stretáva sa len s bratom, ktorý žije v Kábule. Jej matka a sestra získali azyl v Toronte. Otec dávno zomrel, asi ho zabili Talibanci. S afganskou komunitou žijúcou na Slovensku nekomunikuje. Ktosi z nich sa jej raz vyhrážal: „Ak pôjdeš na diskotéku, zabijem ťa!“ Žije s režisérom a pedagógom Stanislavom Párnickým. „Narodila som sa, keď mal môj otec 62 rokov. Mám naňho najkrajšie spomienky, rozprával sa so mnou ako s dospelým človekom. Pán Párnický je ako môj otec. Fascinuje ma, nie ako sexuálny objekt, ale ako človek. A úlohu otca hrá veľmi dobre!“
„Do pätnástich rokov o mojom živote rozhodovali rodičia. Je jedno, či správne, alebo nesprávne. Od pätnástich som odkázaná sama na seba. Sama som sa musela rozhodovať a do dnešného dňa neľutujem ani chyby, čo som urobila. Moji príbuzní totiž považujú za chybu, že žijem sama v Európe, že nie som vydatá a nemám deti a že som komplikovaná povaha. Ja som však rada, že som tie ´chyby´ robila,“ usmieva sa Sahraa Karimi. Dnes o 18. hodine uvedie na MFF Bratislava svoj dokument Afganské ženy za volantom.
