Deti v puberte dobrovoľne či pod tlakom preberajú profesijné zameranie svojich rodičov alebo sa chcú od nich silou-mocou odlíšiť. Ako ste na tom boli v pätnástich rokoch?
V pätnástich som ešte nevedela, čo chcem robiť. Mala som pred sebou celkom veľkú škálu možností, ale vtedy som veľmi neriešila, kam konkrétne sa vydám. Vedela som, že nechcem byť herečka, ale k umeniu ani k práci svojich rodičov som sa nestavala odmietavo. Rodičia ma nikdy do ničoho nenútili, takže som sa nemala ani proti čomu búriť. K rozhodnutiu, že chcem študovať dokumentárnu tvorbu na FAMU, som dospela asi v sedemnástich.
V šestnástich rokoch ste odišli do Prahy. Prečo?
Bola to taká pankáčska akcia. Odišla som tam, lebo som sa zamilovala.
V tom veku sa ľahko odchádza, ale ťažšie je zostať a postarať sa o seba…
Nebol to pád do vody v takej forme, že nemám čo jesť. Jednoducho som odišla, mala som kde bývať, školu som si zohnala, chodila tam a zmaturovala. Pol roka som navštevovala Fakultu humanitných štúdií Univerzity Karlovej a potom ma vzali na FAMU. Je fakt, že môj život mi pripadol na vlastnú zodpovednosť, ale nikdy som nebola rozmaznaná dcérenka, takže to nebolo ťažké. Od rodičov som sa úplne neodrezala a doteraz mi pomáhajú, pretože štúdium a živenie sa nedá tak úplne skĺbiť.
Na FAMU vás zobrali na druhý pokus…
To je úplne normálne, čakala som to. Na prvý raz väčšinou neberú takých mladých ľudí. Povedali, nech prídem o rok, aby videli, kam som sa posunula. Asi tam nechcú hocijakého dilina zo strednej školy, ale skôr človeka, ktorý už má svoj názor.
Osamostatnenie sa od rodičov vám nejako pomohlo v cibrení pozorovateľských schopností?
Takto sa to nedá povedať. Človek to musí mať v sebe dávno predtým. Jednoducho sa zaujímať o ľudí, udalosti a vôbec o svet okolo. A možno mať potrebu zisťovať prečo. To je asi základná premisa, ktorá sa podľa mňa nemení odchodom alebo príchodom kamkoľvek.
Na prijímačky ste museli priniesť aj fotoreportáže. Akými témami ste sa v nich zaoberali?
Človek chce zo seba pri prvom pokuse vypľuť to, v čom sa cíti doma a myslí si, že o tom vie viac ako ostatní. Ja som kedysi chodila do školy, kde nás učili americkí misionári z Hnutia viery a na prijímačky som urobila reportáž o kresťanskom spoločenstve Triumfálne centrum viery. Druhý raz som si vybrala tému, ktorej, naopak, vôbec nerozumiem – futbalový chuligáni a fanúšikovia. Nechcela som to robiť klasickým reportážnym spôsobom, priznala som si, že tomu nerozumiem, pozorovala som, o čom to prostredie je a snažila sa zistiť, prečo to majú ľudia potrebu robiť.
Zakotvili ste pri umení, takže rodičia vás predsa len ovplyvnili…
To, že som vyrastala v divadle a že sú moji rodičia umelci, ma, samozrejme, ovplyvnilo. Ale divadlo je iný svet ako dokument. A hraný film tiež. Pri dokumente sa človek úplne neuzatvára do sveta umelcov, stále musí byť v kontakte s realitou a zisťovať, čo sa to vonku deje.
Ako sa vám podarilo nakrútiť celovečerný dokument Ježiš je normálny! ešte predtým, ako ste sa dostali na FAMU?
Robila som spomínanú reportáž na prijímačky a potom mi zavolal kamarát – nezávislý producent, že si chce prečítať moje práce. Téma kontroverzných náboženských spoločenstiev a výchovy v nich sa mu zapáčila. Povedal, že by sme z toho mali urobiť celovečerný film. V tom čase som to brala ako niečo absurdné, ale zároveň som si hovorila: Prečo to neskúsiť. Napísali sme projekt, dostali sme grant na Slovensku aj v Česku, našli sme spolupracovníkov. Celé to, samozrejme, trvalo pomerne dlho, ale nakoniec sa to podarilo a teraz film prišiel do českých kín.
Prieskum prostredia a komunity Triumfálneho centra viery vám trvalo dva roky, kým ste vôbec začali nakrúcať…
Musela som si byť istá, že o tom viem dosť. Nemohlo to byť založené len na nejakom zážitku z detstva. Veľa som preto čítala, chodila do spomínanej komunity. Spolupracovala som aj s religionistom Zdeňkom Vojtíškom. Chcela som tým filmom divákom sprostredkovať zážitok a dať im platformu k vlastným otázkam. Nepúšťala som sa do definícií nejakých absolútnych právd, to nech si vyrieši každý sám za seba.
Nechceli ste filmom zaujať postoj k náboženskej komunite s podivuhodnými praktikami?
Samozrejme, že svoj postoj mám a vo filme sa dá vycítiť. Zároveň je táto téma taká široká, že nešlo niekoľkými vetami povedať, o čo presne ide a ako sa k tomu majú ľudia postaviť. Nerobila som reportáž o sekte, ale ani propagačný film nejakej cirkvi. Ľudia, ktorí tam chodia, majú na to rôzne dôvody. Myslím si však, že príťažlivosť týchto spoločenstiev tkvie v totálnom nedostatku spirituality tejto doby. Ľudia hľadajú zmysel života, alebo nejaké vymedzenie a Hnutie viery im ponúka jednoduché a príťažlivé odpovede.
Veľa známych režisérov vyštudovalo dokumentárnu tvorbu a napokon nakrúcali hrané filmy. Nechceli by ste sa v budúcnosti venovať hranému filmu?
Nevymedzujem sa proti nijakému formátu, ani hranému filmu. Čím netvrdím, že opustím dokument. Momentálne ma láka formát mockumentary alebo dokudrámy, teda niečo na pomedzí dokumentu a hraného filmu. V súčasnosti píšem scenár dokudrámy Dramaterapia, ktorá vychádza z reálnych postáv a reálnych situácií, bude vyzerať ako dokument, ale bude to hraný film.
O čo ide?
Je to príbeh dievčaťa, ktoré je posadnuté nakrútením svojho dokumentu. Má dokonca obsesiu natáčať všetko okolo. Cez internet si nájde kamarátku, ktorá v Grécku prežila traumatické udalosti. Režisérka osloví svoju matku, ktorá je divadelnou herečkou a amatérsky sa zaujíma o psychológiu, aby tej kamarátke pomohla. Následne sa začnú diať rôzne nepredpokladané situácie. Príbeh, ktorému sme na začiatku verili, sa niekoľko ráz zvráti a nakoniec prekope nielen vnímanie diváka, ale aj hercov.
Podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná?
Nie. To dievča je mi v niečom podobné a mala by som ho aj hrať. Ja však nemám tú obsesiu nakrúcať všetko okolo, ani tú vehementnosť – za každú cenu urobiť film.
Účinkovali ste už v troch filmoch, ako ste sa dostali k herectvu?
Nikdy som sa nikam netlačila, ani nie som na zoznamoch kastingových agentúr. Jednoducho sa odrazu stalo to, že ma oslovili traja režiséri. Niektorí ma stretli v krčme. Miloslav Luther sa o mne dozvedel od maskérky. Všetky tri filmy som vlastne robila naraz. Tri mesiace som v kuse nakrúcala a odbiehala z jedného pľacu na druhý.
Bol každý film inou skúsenosťou?
Určite. Film Kuličky, to bol adrenalínový zážitok, išli sme na doraz. Nakrúcali sme celú noc do deviatej ráno, potom sme štyri hodiny spali a zase sme išli na pľac. Bolo to dosť chaotické, ale zároveň sme sa všetci združili a skamarátili. Bola to zábava. Malé oslavy, to bolo klasickejšie nakrúcanie, stereotypnejší režim. Každý deň ma šofér doviezol na pľac a večer som chodila skoro spať.
Ako sa vám pracovalo s Miloslavom Lutherom na Tangu s komármi?
Režisér Zdeněk Tyc ma pri Malých oslavách postrkával a potom nechával, aby som hrala podľa seba. Pri Olinke Dabrowskej a filme Kuličky som si všetko robila po svojom a veľa sme improvizovali. S Lutherom sa išlo podľa scenára, režisér bol autorita. Vedel presne, čo chce kde mať. So všetkými sa mi však pracovalo dobre.
Spomínali ste, že režisér Luther bol autorita. Nemáte problém s autoritami?
Problém s autoritami, ktoré sa nestavajú do svojej role násilne a neprirodzene, nemám. Režisér Luther to nerobil, takže to bolo úplne v poriadku a celkom zábavné.
V Kuličkách bolo viac hercov blízkych vášmu veku, ale v Tangu s komármi nie. Aké to bolo?
Keď som prišla na nakrúcanie Tanga s komármi, trochu som sa zľakla. Dabrowskú a Tyca som poznala oveľa bližšie ako Luthera. Veľmi rýchlo sa to však prelomilo. Riešili sme emocionálne situácie nielen v rámci príbehu, ale aj v skutočnosti. Napríklad pri mojej havárii. Pre nakrúcanie som si urobila šoferák. V jednej scéne som mala prejsť autom cez záber, aj som prešla, ale potom som nevedela, čo ďalej. Bola som uprostred Brna na trojprúdovej križovatke. Chcela som to teda šupnúť nabok a počkať, ale narazila som do auta. Hystericky som sa rozosmiala a vzápätí rozplakala. Možno sa tým niečo prelomilo.
Ako sa vám pracovalo s predstaviteľmi ústredných postáv – Adym Hajdu a Romanom Luknárom?
S Adym a Romanom sa poznáme od môjho detstva. Účinkovali totiž v trnavskom divadle, kde boli aj moji rodičia. Stále rozprávajú, ako oslavovali moje narodenie. Otcovi vtedy darovali na moju počesť kontajner plný smetí, ktorý vytiahli až k nám hore do bytu. Som šťastná, že som sa narodila do takejto spoločnosti. Iniciačné rituály sú zjavne zvládnuté.
Aká je vaša úloha v Tangu s komármi?
Tešila som sa na ňu. V predchádzajúcich filmoch som hrala dievčatá, ktoré riešia svoju pubertu. V Tangu s komármi hrám 21-ročnú postavu, ktorá je už istejšia, vie, čo chce, rieši svoje bývanie, miluje svojho priateľa. Je temperamentná a zároveň trochu ukrivdená, nahnevaná na otca. Snaží sa usporiadať si svoj viac-menej dospelý život. A v tom sa celkom nachádzam – bývam v podnájme, musím platiť účty, mám frajera, chodím do školy.
Je vám táto postava bližšia ako úloha z Malých osláv, kde hráte pubertiačku, ktorá sa ešte len hľadá?
Keď som mala trinásť-štrnásť rokov, bola by mi bližšia postava z Malých osláv. Teraz mi je bližšia tá z Tanga s komármi.
Prevláda ešte vo vašom živote hľadanie, alebo ste už viac-menej ustálená?
Stále hľadám a teším sa z toho. Inak by som nebola na FAMU, a vôbec, myslím si, že hľadať ani neprestanem. Čo to vlastne znamená? Človek keď akože „dohľadá“, tak už je dospelý alebo čo? Jednoducho nie som uzavretá pred novými informáciami a vedomosťami, naopak. Na druhej strane však nie som ani v stave, že vôbec neviem, kadiaľ ísť a čakám, kým ma niekto potiahne. Istotu mám v sebe a kým mi neodpadne hlava, tak sa o seba nebojím.
"Pankáčska akcia“ akou bol váš odchod do Prahy, je už minulosťou, alebo by ste niečo také urobili aj dnes?
Pokojne. Ak by išlo o moje rozhodnutie, tak by som šla kamkoľvek. Asi by som sa už nerozhodovala o polnoci a neodchádzala s dvoma tričkami, ale môže sa stať čokoľvek. Ale to, ako som odišla do Prahy, sa už ani nedá opakovať, bol to odchod od rodičov a celé sa to zomlelo rýchlo a zvláštne. Keby som niekam odchádzala teraz, išlo by o inú škálu pocitov a udalostí ako vtedy.
Prijali by ste ponuku nakrútiť dokumentárny portrét vašich rodičov?
Asi áno. Musela by som si poriadne utriediť v hlave, ako chcem rodičov vykresliť, ale bola by to príjemná výzva a myslím si, že aj zábava.
Dali by ste im ten film "autorizovať“?
Pravdepodobne by som im ho ukázala, ale nedostali by právo veta. No keby im tam niečo veľmi prekážalo, mohli by sme o tom hovoriť.
Tereza Nvotová
sa narodila 22. januára 1988 v Trnave. Je dcérou herečky Anny Šiškovej a režiséra Juraja Nvotu. Študuje dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU. Nakrútila celovečerný dokumentárny film Ježiš je normálny!, ktorý mal 15. januára premiéru v českých kinách. Hrala v snímkach Kuličky (réžia: Olga Dabrowská), Malé oslavy (réžia: Zdeněk Tyc) a Tango s komármi (réžia: Miloslav Luther). Film Malé oslavy mal slovenskú premiéru 13. novembra 2008, Tango s komármi sa do kín dostáva 22. januára.
