Ani Leonardo DiCaprio, Catherine Deneuvová, Bob Geldof či Michail Gorbačov, ktorí prišli na festival propagovať svetový mier, by si isto neželali stretnúť sa s hrdinami prestížnych filmov súťažného programu. Jedným z vôbec najsilnejších aj najnepríjemnejších filmov Berlinale je Posol (The Messenger), debut amerického režiséra Orena Movermana. Woody Harrelson a Ben Foster v ňom stvárňujú irackých veteránov, ktorí sa vracajú domov a majú oznamovať ľuďom, že ich blízki padli vo vojne.
„Musíme byť rýchlejší ako CNN alebo FOX, ako internet alebo e-mail,“ hovorí jeden druhému. „Inak budú Američania strácať dôveru v americkú armádu,“ dodáva. Film je práve taký emotívny ako presný a prekvapivý v reakciách príbuzných vojnových obetí. Je to zároveň herecký koncert a epopeja o márnosti aj nevyhnuteľnosti vojny.
O smrti dvoch detí počas teroristického útoku v Londýne hovorí zase Londýnska rieka (London River). Alžírsko-francúzsky režisér Rašid Bouchareb rozpráva s poetickou silou, nezaujato a neefektne o najaktuálnejšom probléme dneška: konflikte západného a moslimského sveta. Vo filme sa silno veriaca kresťanka po tom, čo počuje alarmujúce správy, vydá z vidieka do mesta, aby vyhľadala svoju dcéru, ktorá sa jej neozýva. V Londýne sa stretne s niečím nečakaným. Všade sú arabské nápisy, ľudia, ktorí hovoria lámavou angličtinou – a žena sa dozvie aj to, že jej dcéra chodila s Arabom, navštevovala kurzy arabčiny a zrejme konvertovala na islam. „Nechápem, prečo sa učila po arabsky, načo to potrebovala?“ pýta sa utrápená žena. Film sa začína kresťanskou modlitbou, v ktorej kňaz hovorí: „Miluj aj svojho nepriateľa.“ Končí sa modlitbou z Koránu, ktorá znie: „Je to vôľa Boha.“
Festival ukazuje, že v dobe poznačenej ekonomickou krízou bude čoraz ťažšie nakrúcať filmy bez aktuálneho politického významu. Film sa stane akýmisi novinami, ľudia v ňom budú hľadať hlavne zaujímavé správy alebo zábavu. Vlastne jediný výsostne umelecký film, uvedený v berlínskej súťaži, je maďarský titul Katalin Varga.
