Andrásymu sa Vacvalová páčila, ona si ho na prvom stretnutí podala

Oliver Andrásy a Eňa Vacvalová sa stretli na vysokej škole. Ona mala dlhé vrkoče, on už bol známy humorista. Po škole sa zasa zišli v rozhlase, a tak vstúpili do branže zabávačov. Ľudia si ich zamilovali najmä v ére skrytej kamery.

17.02.2009 07:00
Elena Vacvalová Foto:
Moderátorka Elena Vacvalová s manželom.
debata

Oliver Andrásy: Upútala ma áriou o zemiakoch

Akú máte prvú spomienku na kolegyňu Eňu?
Boli sme spolužiaci na žurnalistike a padli sme si do oka hneď na prvom seminári. Ešte v ten istý deň sme boli popoludní na víne v dnes už neexistujúcej vinárni Vysoká 44. Bola to taká kultová krčma. Odohralo sa to asi v polovici septembra 1981.

Mali ste veľa spoločného?
Ja som sa vždy zaujímal o politické dianie. V šesťdesiatom ôsmom som mal jedenásť rokov a už som si  vystrihoval politické karikatúry Mariána Vaneka, sledoval som politické komentáre viedenskej televízie od Huga Portischa a iných. Takže -  žil som  politikou od útleho detstva a Eňa, naopak, o politike mala iba matnú predstavu. Potom, keď sme sa u mňa doma spoločne učili, tak som ju troška zasväcoval do tajov politiky.

Obaja ste sa už zaujímali o humor? Aké mala vtedy záujmy?
Na vysokej som už bol dlhoročný autor rozhlasových humoristických poviedok a scénok (Maratón, Sobotník, Variácie), vyhral som nejaké súťaže, kým Eňa – neviem, o čo mala záujem. Asi o chlapcov. Ale nie o mňa. Potom začala chodiť s chlapcom, ktorý  je dnes významný filmový teoretik a  bol aj riaditeľom filmového festivalu Bratislava, Peter Nágel. Bol to náš spolužiak na vysokej,  a keď sa dala  s ním dokopy, tak potom mala veľký záujem o film.

Páčila sa vám?
Páčila. V ročníku boli dve dievčatá, ktoré sa mi páčili. Ona bola jednou z nich.

Kde ste si všimli jej zmysel pre humor? 
Keď sme boli na zemiakovej brigáde, tak sme tam vyčíňali a okrem iného sme vymysleli operu Zemiak. Eňa bola jedným z čelných protagonistov: „Podaj mi  kýbel! Kde mám tie krumple?“ spievala. Videl som, že má zmysel pre humor, ale nič som z toho ešte nevyvodzoval.

Po škole ste sa rozišli?
Ona išla do časopisu Kamarát, ja som nastúpil do rozhlasu, do redakcie zábavy  na miesto Stana Štepku, dokonca  za jeho stôl. Keď potom  odišiel Milan Markovič, s ktorým sme ešte niekoľko rokov spolu mali kanceláriu, tak sme potrebovali nejakého kolegu, a to takého, čo by sa medzi nás hodil. Redakcia zábavy bola vždy voľnomyšlienkárska, neboli tam nijakí bigotní komunisti, vždy sme boli republika v republike. Nechceli sme si to pokaziť.  Keď sme nič nenašli, navrhol som, že kedysi som mal spolužiačku  Elenu Kunštárovú, ako sa volala za slobodna, a tá by sa možno hodila. Oslovili ju, a tak sa Eňa dostala do humoristickej branže. Napríklad ako moderátorka relácie Variácie, ktorú sme robili s Petrom Guldanom, potom som vymyslel reláciu Humorikon a Eňa tam bola mojou spolumoderátorkou. Mali sme silnú konkurenciu, lebo  v tom čase rotovali štyri relácie (Markovičova relácia Pod pyramídou,  Apropo  s Nogom, Skrúcaným a Radičom  a Samoobsluha zábavy s Ivanom Krajíčkom). Všetko to boli starí skúsení harcovníci a my sme  boli  bez akýchkoľvek javiskových skúseností.  Z takej konkurencie sme potili krv.  Sme  totiž vyštudovaní novinári, nie herci, ako si mnohí myslia.

Vraj Eňa aj dobre varí?
To je pravda. A navyše to naaranžuje  tak, aby to aj dobre vyzeralo. Potom sa teší, ako nám chutí.  Ona, keď má návštevu,  takmer neje, alebo si vezme len trošičku. Toho by som ja nebol schopný. Ja by som to zjedol sám, lebo som jedináčik a som egoista.

Čo by ste na Eni zmenili? A čo na nej obdivujete?
Mala by viac prijímať nové veci. Ja z toho, čo robím, som prakticky nič nevyštudoval, všetko som sa naučil len tak za pochodu. Len tak som sa naučil moderovať, naučil som sa písať scenáre aj režírovať,  už ovládam aj počítač v strižni, takže si strihám sám. Aj texty pesničiek do Dereša som si robil sám, lebo sa mi nič nepáčilo.  Ona povie, toto neviem,  a tak to robiť nebudem.  Ani 7sro sa podľa mňa nemuselo skončiť, keby sa toho ujala režijne alebo dramaturgicky. Ja si myslím, že by to vedela lepšie ako tí, čo to robili, ale ona sa bojí, aby ju niekto neobvinil, že sa do niečoho tlačí a niekoho oberá o chlieb.  Ja by som taký jemnocitný určite nebol.  Ja, keď mi  ide o dobrú vec (keď to tak cítim), viem byť veľmi tvrdý.  Takže by som ju trocha zdrsnil.  Inak má krásne vlastnosti  – je korektná, keď sa raz dohodneme, tak to platí, ona nerobí podrazy ani machinácie, ani intrigy poza chrbát. Je to korektný hráč, ktorý nemá karty v rukáve, ale v ruke.  Medzi nami to funguje tak: ja idem a rozrážam dvere a ona ide za mnou,  zbiera triesky a ofukuje modriny.

Eňa Vacvalová: Bol by z neho aj slušný právnik

Ako si spomínate na prvé stretnutie s Oliverom?
To si pamätám veľmi presne. Na študijnom oddelení som si vybavovala papiere súvisiace so zápisom do prvého ročníka žurnalistiky na FFUK v Bratislave, a zrejme mi to, dievčaťu z vidieka s vrkočmi až po pás, trvalo trochu dlhšie ako ostatným, no a jeden mladý muž z dlhého radu za mnou nahlas a dosť nevyberaným spôsobom vyjadril názor,  že takto to vyzerá, keď sa do mesta pchá dedina! No a ja som mu tiež nie práve najvyberanejším spôsobom dala najavo, že takto sa správa čistá mestská "rasa“, "nekrížená“ s dedinou! Ten muž bol môj budúci spolužiak Oliver a dodnes neviem, čo zabralo viac, či tento môj protest, alebo tie vrkoče, ale už v ten večer sme vojnovú sekeru zakopali na Vysokej 44! 

Poznali ste už Olivera ako autora humoristických textov, keď ste prišli do školy?
Všetko o Oliverovi som sa dozvedala postupne až počas nášho spoločného štúdia žurnalistiky, ale v tom čase nás to až tak nezblížilo, pretože sme mali úplne rozdielne záujmy. Kým on už ako malý mal v politike jasno a vystrihoval si Vanekove karikatúry a nie kadejakých hercov a spevákov (ako on zvykne o sebe rád hovoriť), ja som si vystrihovala fotografie Roberta Redforda (aspoň, že to nebol "kadejaký“ herec), soboty nedele presedela v kine, v Hradovej nad Tisovcom som sa ako Ribana chcela zapáčiť miestnemu Winetouovi a po večeroch som sa topila v Búrlivých výšinách a, samozrejme, v slzách… no, a tie rozdiely medzi nami sa vlastne nikdy nestratili. Ja tvrdím, že to bol – a je – možno ten najlepší základ našej dlhoročnej koexistencie. 

Čo ste sa od Olivera naučili vy a čo on od vás? 
Naučila asi nie je ten správny výraz, ale ak s niekým trávite toľké roky tak veľa času, tak sa na vás niečo nalepiť musí. A boli, samozrejme, veci, ktoré som sa naučiť chcela. Napríklad lepšie sa orientovať v politike a histórii. Jedno aj druhé sú Oliverove srdcovky. Podľa mňa, večná škoda, že sa im nevenoval profesionálne…  Bol by z neho určite aj celkom slušný právnik… Vidíte, naučil ma čítať zmluvy a nájsť v nich "slabé“ miesta. Ale aj tak ich nečítam, veď "mám“ jeho!

Spomínate si na prvý potlesk, ktorý ste spolu zožali?
Nie, to ani náhodou… ale spomínam si, že sme kdesi na východnom Slovensku s javiskovou verziou skrytej kamery vypredali obrovský amfiteáter. Pamätám si, že to bol fajn pocit a pekné časy.

Nežiarlil Oliver, keď ste chodili s inými mužmi? Páčil sa vám aj on?
Teraz neviem, na ktoré obdobie myslíte… Ak na to vysokoškolské, tak hádam okrem prvého ročníka som takmer celý čas bola zamilovaná iba do jedného muža. Bol to môj spolužiak, ale nebol to Oliver.

Akú jeho vlastnosť obdivujete a čo by ste na ňom zmenili?
Oliver je nesmierne pracovitý, tvrdý, nekompromisný a úspešný! No a v návale týchto skvelých vlastností potom zaniká predsa len istá miera kompromisu, istá mäkkosť a taktnosť aj v pracovných vzťahoch, a najmä schopnosť počúvať so záujmom aj tých druhých a neprerábať všetkých na svoj obraz! Dôraz kladiem na slovné spojenie – na svoj obraz! To prvé obdivujem, s tým druhým by sa hádam ešte dalo niečo robiť… inak, na podobnú otázku som už raz odpovedala, vlastne neraz, ale asi najvýstižnejšie bolo toto – Oliver je taký veľký, pracovitý, silný a spoľahlivý slon v porceláne. Na jeho cestách za úspechom občas niečo aj rozbije, no a ja sa to potom snažím "upratať“!

Baví vás stále  s ním robiť? Čím vás vie nadchnúť?
Nás oboch už len "robiť“ baví stále menej… darmo je, ako hovorí moja mama – roky sú tu! Kdesi ktosi o nás dvoch napísal, že sme v tej televíznej zábave už ako také dva dinosaury. Nebol ďaleko od pravdy, ale keď tak občas sledujem rôzne televízne novinky, a najmä v tej zábave, tak hádam, celkom na vyhynutie ešte nie sme?

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy