Dôkazom je aj 67. canneský filmový festival, na ktorom sa prezentovala široká paleta veľmi ambicióznych diel, prinášajúcich široký pohľad na celosvetové i osobné problémy súčasného ľudstva – korupciu, nezamestnanosť, alkoholizmus, duševnú nevyrovnanosť, karierizmus a zlé medziľudské vzťahy. Neviem, či je to náhoda, skôr nový trend, ale dal sa vystopovať aj príklon mnohých tvorcov k prírode, konkrétne spätosti človeka s ňou. Potvrdzuje ho aj víťaz festivalu, Zlatou palmou ocenený turecký film Zimný spánok (Winter Sleep), ktorému udelila svoju cenu aj porota FIPRESCI.
Ceylanova Anatólia spánok nedopraje
Zo začiatku ma zaskočila dĺžka filmu Nuri Bilge Ceylana Zimný spánok (3 hodiny a 16 minút), no postupom času to bol môj favorit. Nebolo komplexnejšieho, zovretejšieho a po filozofickej stránke múdrejšieho diela. Príbeh štartuje priam chorobnou nenávisťou, príčinou je bieda a neschopnosť oceniť svoje schopnosti a možnosti. Nechýba túžba po láske, jej odmietnutie, frustrácia z osamotenosti, staroby, sebazničujúce myšlienky na pomstu, manželské nedorozumenie, neschopnosť odpútať sa od tradícií, problémy viery a neviery v Boha, rozhodovanie, ako sa v životných skratoch zachovať. Dať sa uniesť citmi alebo uvažovať racionálne.
Možno som na niečo pozabudla, to však neochudobní rozkošatene načrtnuté peripetie malej usadlosti, kde líšky dávajú dobrú noc. Povedali by ste si, čo také sa tu môže odohrávať, a predsa sa sem zmestili hádam problémy celej krajiny. Majstrovsky napísaný a nakrútený film si Zlatú palmu zaslúžil už aj preto, že unikátne scenérie divokej a drsnej Anatólie organicky zapadajú do deja a sú jeho súčasťou.
O dĺžke dialógov by sa dalo diskutovať, ale netárajú sa zbytočnosti, každé slovo má svoje miesto a váhu. Film v deň jeho premiéry videlo málo novinárov, zrejme ich odradila dĺžka, ale keď zistili, že sa tesne pred odovzdaním cien projekcia opakuje, bežali naň všetci. A zistili, že ich Ceylanov opus udržal v plnej bdelosti od začiatku do konca. Mimochodom, režisér sa poďakoval usporiadateľom, že mu dovolili uviesť taký dlhý film. Bolo mu odpustené.
Dva protiklady: Dolan a Godard
Porote sa vydaril husársky kúsok udeliť ex aequo Cenu poroty filmom Xaviera Dolana Mama (Mommy) a Jeana-Luca Godarda Dovidenia reč (Adieu au langage). Godard sa s rečou skutočne rozlúčil, lebo v koláži obrazov okolo Ženevského jazera sa venoval vo svojej poetickej výpovedi najmä krásam prírody, ktoré nasnímal s pôvabom a čarom. Nie je to poetika môjho srdca, ale nemôžem uprieť majstrovi Godardovi jeho výnimočnosť.
Úplným protikladom je Dolanova Mama. Ohňostroj nápadov, rýchly strih, jedno prekvapenie za druhým určuje tejto tragikomédii temporytmus. Dolan si v predsieni čakateľov na hlavnú súťaž (tak sa hovorí súťaži Un Certain regard – Istý pohľad) pobudol istý čas, a to s úspechom, a vraj sa už vlani vehementne dožadoval postúpiť vyššie. Čakateľ sa dočkal a hneď získal jednu z najvyšších trofejí. Mladý, talentovaný tvorca dokáže o veľmi smutných veciach hovoriť s humorom sebe vlastným, ktorý je taký sugestívne bláznivý, že si najmä mladých divákov okamžite získa.
Zázraky, vražda a korupcia
Prekvapením bolo udelenie Veľkej ceny (Grand prix) Talianke Alice Rohrwacherovej za film Zázraky (Le meraviglie). Patrí však do radu filmov, v ktorom jednu z hlavných úloh hrá príroda. Spätosť s prírodou je pre rodinu to najdôležitejšie, dokonca aj spánku dávajú prednosť pod holým nebom. Rodina svojrázneho umbrijského včelára a jeho továrnička na výrobu medu dala možnosť rozohrať množstvo humorných i smutných epizód. Nemyslím si však, že to bol práve film na Veľkú cenu, ale umelecké kvality mu nemožno uprieť. Bol iný ako ostatné a to zrejme rozhodlo.
Za rekonštrukciu nezmyselnej vraždy Davida Schultza, olympionika a wrestlingového trénera, získal americký režisér Bennett Miller Cenu za réžiu. Snímka Foxcatcher vynikla precíznou a dômyselnou réžiou, takže ani nad cenou nikto nekrútil hlavou. Málokedy sa tak jednomyseľne verdikt akceptuje, ako pri tomto filme. Prispeli k tomu aj sugestívne herecké kreácie a zaujímavo snímané zábery z wrestlingového športu. Nebolo to teda nijaké prekvapenie, skôr opak by bol nepochopiteľný.
Korupcia, taká rozšírená na celom svete, ktorá však v najdivokejšej forme prekvitá najmä v krajinách bývalého sovietskeho bloku, je témou ruskej snímky Leviatan (Leviathan) Andreja Zvjaginceva. Leviatan je meno biblického netvora. Symbolický (aj skutočný) netvor je v tomto prípade starosta mestečka pri Barentsovom mori, neštítiaci sa aj s posvätením cirkvi presadiť svoj zámer výstavby nového turistického centra. To, že pritom úplne zruinuje jednu rodinu, mu neprekáža. A k tomu sa pridruží aj ďalší nevykoreniteľný neduh, utápanie sa v alkohole. Smutný film s dobre vystavaným scenárom priniesol Zvjagincevovi a Olegovi Neginovi Cenu za scenár.
Všetkého schopná Moorová a svojský Spall
Ani pri cenách za najlepšie herecké výkony sa prekvapenie nekonalo. Uchmatli si ich Američanka a Angličan. Timothy Spall v snímke Mika Leigha Pán Turner (Mr. Turner) bol od začiatku istý. Jeho kreácia svojského anglického maliara JMW Turnera vysoko vyčnievala nad ostatnými. Julianne Moorová si vraj úlohu Havany vo filme Davida Cronenberga Mapa hviezd ( Maps to the Stars) vydupala. Mala odvahu riskovať a neštíti sa ani lascívnych scén a úspech sa dostavil. Zlé jazyky hovoria, že Cronenbergovi bola predobrazom herečky, ktorá chce hrať svoju slávnu zosnulú matku, údajne Melanie Griffithová a jej matka Tipi Hedrenová. Jedno je isté – posadnutosť po úlohe Moorová zahrala bravúrne.
