Spomeniete aspoň tri výnimočné tituly z tých 132, čo sú v programe?
Ukrajinský Klan. Bez jediného slova, bez hudobnej kulisy, sú v ňom len ruchy, je neuveriteľne napínavý, emotívny, pôsobivý. Nepozerá sa naň veľmi ľahko, ale v konečnom vyznení predstavuje ohromujúci zážitok. Túlaví psi, najnovší film taiwanského režiséra Tsai Ming-lianga, ktorý patrí medzi najvýznamnejších súčasných svetových tvorcov. Dobrovoľne rezignoval na klasickú výstavbu príbehu. Len prostredníctvom statických pohľadov, zdanlivo nesúvisiacich obrazov a dialógov vyjadruje podmanivú výpoveď o svete okolo nás. A Made in Britain Alana Clarka. Je totiž jeden z najlepších, ktoré uvedie jeho profil. Aj preto, lebo kladie množstvo nepríjemných otázok, na ktoré ešte aj dnes hľadáme presné odpovede.
V medzinárodnej súťaži hraných filmov nie je slovenský titul. Neurodilo sa?
Slovenské filmy akoby vznikali v cykloch. Je rok, keď by som mohol uvažovať o dvoch i troch reprezentantoch slovenskej kinematografie v súťaži. Potom príde obdobie, keď jednoducho takýto film nie je. Pri najlepšej vôli si neviem spomenúť na aktuálny debut či druhý film, ktorý by tam mohol byť. Aby som bol úplne presný, o jednom viem – hraná prvotina Jara Vojteka Deti. Keď som však oslovil producenta, povedal mi, že ho ponúkli Karlovým Varom. A tam si ho nevybrali.
Len dva z 11 súťažných filmov nemajú žiadne ocenenie. Zavážia ceny pri výbere?
Nie je to určujúce. Pozoruhodné filmy začínajúcich tvorcov dnes už nemôžu ujsť pozornosti dramaturgov najväčších festivalov. Takže nie je náhoda, že ak sa dostanú aj do nášho výberu, majú už nejaké ocenenia. Tento rok máme v súťaži 3 snímky zo Sundance, zhodou okolností ocenené. Som rád, že sme ich získali. Väčšia šanca je vtedy, ak ešte nemajú vlastnícke zastúpenie veľkých distribučných spoločností. Na druhej strane platí, že o ocenené filmy je logicky väčší záujem – niekedy to pripomína boj medzi festivalmi.
Možno vystopovať čosi, čo majú súťažné filmy spoločné?
Áno, všetky sa zaoberajú vážnou, silnou témou. Riešia bolestné problémy, na prvý pohľad v nich nie je mnoho radosti. Reflektujú skôr strasti všednej reality, dotýkajúce sa obyčajného človeka rovnako v Európe, Amerike či v Afrike. Pre mňa je skôr zaujímavé, aby bola súťažná kolekcia čo najrozmanitejšia. Z teritoriálneho hľadiska, tematického výberu i žánrového spracovania, aby divák mohol posúdiť výrazné talenty kinematografického sveta. Máme dokonca aj jeden film z Austrálie. A zároveň dva, ktoré nakrútili ženy. Stále je totiž vo veľkom filmovom svete zriedkavosťou, keď sa žena filmárka dokáže presadiť v absolútnej väčšine mužských tvorcov.
Daniel Radcliffe a Nicolas Cage ako sprievodcovia sekcie Okolo sveta. Ťaháky pre divákov?
Daniel Radcliffe alias Harry Potter… Postava mladého Allena Ginsberga, ktorý prichádza do New Yorku študovať a dostane sa do osudových vzťahov s budúcimi velikánmi pozvoľna sa rodiacej americkej nezávislej literárnej scény vo filme Zbav sa svojich miláčikov, je prvá Radcliffova dospelá a zároveň veľmi silná figúra. Keď som v programe benátskeho festivalu videl, že vo filme Joe hrá Nicolas Cage a režíruje ho David Gordon Green, bol to jasný signál. Predtucha nesklamala. Nicolas Cage sa opäť po rokoch predstavuje vo výbornej forme, odkazujúcej na jeho najslávnejšie herecké obdobie, keď nakrúcal s Coppolom, Coenovcami, Lynchom a ďalšími esami americkej nezávislej scény.
Profil predstavuje britského režiséra Alana Clarka. Spolupútnik Kena Loacha či Mikea Leigha je však u nás neznámy…
… nielen u nás, ale pomaly je zabudnutý už aj v domovskej Veľkej Británii. Napriek tomu, že skonal v roku 1990, čo nie je až tak dávno. Alan Clarke zaujal v druhej polovici 70. rokov snímkami s nekompromisným a drsným pohľadom, zameranými na rozsiahlu kritiku spoločnosti a sociálnych inštitúcií. Všímal si najspodnejšie sociálne vrstvy, začiatok hegemónie futbalových chuligánov, alkoholikov, rôzne druhy extrémizmu a fanatizmu. V konzervatívnom Albióne to vyvolalo ohromné polemiky až do takej miery, že veľa jeho filmov sa ani nedostalo do kinodistribúcie. Clarke však dostal šancu v televízii. Bonusom sekcie je, že sme sa skontaktovali s jeho dcérou Molly Clarke, ktorá vybrané filmy osobne uvedie v Trenčianskych Tepliciach a v Trenčíne.
Je dôležité získať filmy z Cannes, ktorý sa koná sotva mesiac pred Art Film Festom?
Minulý aj predminulý rok sme uviedli canneské víťazné filmy Život Adéle aj Hanekeho Lásku. Pokojne sa však môže stať, že príde ročník, keď získame len jednu alebo dve „palmové“ novinky. Tento rok máme v programe 7 filmov, ktoré sa v Cannes presadili. Napríklad Zvjagincevov Leviathan získal v hlavnej súťaži cenu za scenár, alebo posledný film Kena Loacha Jimmyho tančiareň, ktorým festival otvoríme. Osobne sa teším aj z filmu Biely boh Kornéla Mundruczóa, ktorý vyhral paralelnú súťaž. Menšiu rolu si tu zahral aj Attila Mokos, ktorý možno aj s maďarským režisérom osobne uvedie tento pozoruhodný film. Nebol by som však rád, keby sa počet získaných filmov z Cannes stal, nedajbože, kritériom úspešnosti Art Film Festu.
Čo viac pomáha, štrngot peňazí či premyslená stratégia?
O peniaze v prvom rade nejde. Súvisí to s dlhoročnými skúsenosťami, ktoré vám umožnia kontakty na ľudí, čo o takýchto filmoch rozhodujú. Mám na mysli predstaviteľov významných svetových spoločností, ktoré vlastnia práva. Dôležité je tiež mať dobré kontakty s českými a slovenskými distribútormi – ak si zoberieme len filmy z Cannes, niektoré už majú tunajších distribútorov. A v neposlednom rade pri uvedení niektorých titulov úspešne spolupracujeme s karlovarským festivalom.
