Kam ste odložili sošky piatich Českých levov, Elsy, Thálie, Ceny Alfréda Radoka či Zlatej nymfy?
Sú na polici v obývačke, žena na nich utiera prach. Nepozerám sa na ne každý deň, ale tú možnosť mám. Nedávno sa k nim pridala Zlatá nymfa z Monte Carla za postavu v trojdielnom projekte Hořící keř. Je medzi tými sklenenými levmi.
Váš otec herec Ladislav Trojan vás odrádzal od herectva slovami "je to nespravodlivé povolanie“. Už viete, čo mal na mysli?
Je to povolanie, ktoré je závislé od mnohých vecí. Či stretnete v správny čas režiséra, či vôbec natrafíte na dobrého režiséra, či sa stretnete s textami, ktoré sú pre vás v tú chvíľu dobré… A potom musíte mať šťastie. Môžete mať totiž všetky možné predpoklady, ale pokiaľ sa nestretnete v správnom čase so správnymi ľuďmi, môže vaša kariéra len tak plynúť a nič výrazné sa nestane.
Druhý z vašich štyroch synov pred časom sníval o kariére herca. Ešte ho to drží?
Dostal neveľkú úlohu vo filme, skúsil si jeden deň nakrúcania a trošku ho to prešlo. Momentálne je v začínajúcej sa puberte, tak uvidíme, čo z toho bude.
Mali ste šesť, keď ste po prvý raz stáli pred televíznou kamerou. Kto vás dostal do televízneho filmu Čert a Káča?
Otec. Hral čerta a pani Bohdalová Káču. Ja som hral dedinského chlapca. Vlastne ani som nehral, len som pribehol, kúpil si perník a zase odbehol.
Pre film vás objavil režisér David Ondříček. Mali ste už 35 rokov. Kde vás našiel?
Dôležitý bol pre mňa odchod z Vinohradského divadla do Dejvického divadla. Začínali sme od začiatku, bol to nový súbor a veľmi dôležitý bol rukopis režiséra Miroslava Krobota. Herectvo, ktorým sa prezentujeme na malom priestore, sa podobá filmovému. Začali sme robiť zaujímavé divadlo, na ktoré začali chodiť diváci. Aj vtedy mladí režiséri David Ondříček, Honza Hřebejk, Petr Zelenka. David ma "ukecal“, aby som šiel na konkurz, pretože som už na ne chodiť nechcel.
Čo vám prekážalo?
Som trémista, na konkurzoch som vždy predviedol 30 percent toho, na čo mám. Dokonca občas tam režisér ani nebol. Bol som sklamaný z ich prístupu a vlastne aj zo seba. Hovoril som si, že vlastne nemám na to prísť, vziať si tri stránky a rýchlo sa ich naučiť. Ale David ma presvedčil, že mu záleží na tom, aby som na jeho konkurz prišiel. Tak som prišiel a nakoniec vyhral.
Čo rozhoduje o tom, že prijmete filmovú ponuku?
Najdôležitejší je scenár. Druhá vec – režisér. Či si budeme rozumieť, či máme podobný názor na to, čo napísal autor. Navyše patrím k hercom, ktorí sú radi, keď sa môžu s režisérom alebo aj s autorom porozprávať už pred nakrúcaním, aby vo chvíli, keď prídeme na pľac, už nevznikali žiadne trenice.
Stalo sa vám, že ste neodhadli potenciál scenára?
Pokiaľ mi pamäť siaha, tak sa mi to nestalo. Tým nemyslím, že by trebárs niečo nebolo strastiplné alebo že sa postava rodila horšie, ako som si na začiatku predstavoval. Ale že by som sa za niečo trebárs musel hanbiť, alebo že by som niečo ľutoval, tak to nie.
Pri nakrúcaní filmu Václav ste spadli z motorky, popálili ste si nohu, dokonca ste skolabovali. Mali ste podobnú smolu aj pri inej filmovačke?
Keď sme nakrúcali Karamazovcov s Petrom Zelenkom v továrni. Bola tam búdka vraj s plexisklom, o ktorú som trieskal hlavou, keď ma vraždili. Lenže vtedy sa ukázalo, že to nie je plexisklo, ale sklo, ktoré som hlavou prerazil. Potom ma zašívali.
Ako ste sa dostávali pod kožu voyera, ktorého ste hrali vo filme Petra Krištúfka Viditeľný svet?
Rozprávali sme sa v Petrom celé hodiny. Pri zložitejších postavách sa radievam s kamarátkou psychologičkou, s ktorou ich rozoberáme, takže aj s ňou som sa o ňom – rovnako ako napríklad o mentálne postihnutom Václavovi – veľa rozprával.
Je to potrebné?
Prinajmenšom je rozhovor so psychologičkou zdrojom inšpirácie. Dokonca som si hovoril, že keby som nerobil herectvo, asi by ma bavilo a zaujímalo niečo ako psychológia. Niekto to možno nepotrebuje, mne to pomáha, obohacuje ma a rozširuje možnosti, ako na úlohu ísť.
Stretli ste sa už s postavou, ktorá sa dala vytvoriť "ľavou zadnou“?
Nedávno sme mali v Dejvickom divadle derniéru Oblomova, ktorého sme hrali od roku 2000. Keď mi tú postavu Mirek Krobot navrhol, povedal som si – všetko možné by som mohol hrať, ale Oblomova? Presvedčil ma, že áno. Vďaka jeho nadčasovej a výbornej dramatizácii prebehlo skúšanie bez akýchkoľvek "zádrhelov“ a výsledok bol dobrý. Môže sa teda stať, že postavu stvoríte takpovediac "ľavou zadnou“, ale vždy to tak nie je.
Nakrúcate televízne seriály, filmy, čo vás stále drží na javisku?
Realistické divadlo, kde som začínal po skončení DAMU, bol môj sen. Vo Vinohradskom divadle som si chcel vyskúšať veľký priestor. Nakoniec sa zrodilo Dejvické divadlo, ktorému dal Mirek Krobot štýl aj ľudský rozmer, a to pretrváva. Nemám dôvod odísť z divadla, pretože ma stále baví a stále baví aj ľudí, ktorí na nás chodia.
Keď sa prevalilo, že ste podpísali petíciu Niekoľko viet, odvelili vás z Armádneho umeleckého súboru do Humenného. Mali ste možnosť svoj podpis odvolať a ostať v Prahe.
Hoci som mal obrovský strach z toho, čo ma v Humennom čaká, vedel som, že keby som to odvolal, zničilo by ma to. Nemohol by som si sám seba vážiť a na tieto veci som veľmi citlivý.
Onedlho, 30. júna, budete mať päťdesiat. Bilancujete?
Občas mi napadne, že už som hlboko v druhej polovici života, že už toho asi veľa neurobím, a trebárs to ani nebudú ktovieaké veci. Som melancholický, rád sa vraciam do minulosti, nežijem z budúcnosti, nebilancujem. Som rád, že Dejvické divadlo ďalej funguje a verím, že s ľuďmi ako David Ondříček, Petr Zelenka, Marek Epstein či Jirka Strach ešte niečo natočíme.
