Prečo ste si z Ballekovej prózy Agáty pre svoj režijný debut vybrali len druhú časť Agáva?
Príbeh ľúbostného trojuholníka sa odohráva na pozadí zvláštnej povojnovej doby. Postavy akoby cítili prítomnosť blížiaceho sa Víťazného februára. Vrstva inteligencie, ktorá je hybnou silou príbehu, ako keby cítila svoju smrť. Naďa ju cíti cez svoju chorobu. Doktor Varga a architekt Hampl tušia, že prichádza niečo, čo ich zmetie do zabudnutia. A kuvikom, ktorý im to dokonca vykrikuje, je postava večne opitého lekárnika. Do druhého plánu som sa snažil dostať pocit márnosti, ktorá postihla vrstvu inteligencie v roku 1947.
Darí sa vám to dostať do filmového obrazu?
To je najťažšie, pretože scenár je vždy napísaný holými vetami. Na rozdiel od Balleka si nemôžem dovoliť budovať atmosféru na dlhých stranách. Je v drobných zašifrovaných skrytých detailoch, ktoré sa snažím do filmu dostať.
Hviezdne obsadenie je magnetom pre divákov?
Postavy sú presýtené vnútorným nábojom a to si vyžaduje dobrého skúseného herca, ktorý má skúsenosti z divadla i filmu. Oslovil som preto Milana Kňažka, ktorý má za sebou množstvo rôznych filmových postáv. Takisto Milan Lasica, ktorý má v sebe navyše zvláštny sarkazmus, iróniu. Aj na zdanlivo jednoduchom texte to dokáže dostať do situácie, charakteru.
Katarína Šafaříková nie je veľmi známe meno…
Je to prekvapenie. Katka Šafaříková skončila VŠMU a odišla do maďarského divadla Thália v Košiciach. Pôsobila tam niekoľko rokov, teraz sa vrátila na VŠMU, je doktorandkou a začína učiť javiskovú reč. Poznal som ju zo školských predstavení, a tak som trošku zariskoval. Mám pocit, že veľmi náročnú rolu Nade, ktorá je tou agávou – kvetom, čo zakvitne počas jedného horúceho búrlivého leta a na konci príbehu umiera – zvládne veľmi dobre.
Máte za sebou desať filmovacích dní, koľko vás ešte čaká?
Minimálne 25 dní by sme ešte mali nakrúcať. Tých desať dní bolo sústredených najmä na exteriéry mimo mesta. Boli to vlastne prechodové obrazy, zdanlivo jednoduché, ale dosť náročné. Mali sme tam totiž kone, historické auto, rôznych komparzistov… Človek musí byť neustále v strehu, len čo by jeden deň nevyšiel, musí ho dohnať inde. Kedysi sa čakalo na slnko aj tri, štyri dni, my sme si to dovoliť nemohli.
Ste majiteľom Českého leva, Slnka v sieti, snívate o Európskej filmovej cene či Oscarovi?
Nikdy som o cenách nesníval. Oveľa viac mi dáva ocenenie, ktoré dostanem od kamarátov, čo filmu trošku rozumejú, od priateľov filmárov. A keď má ohlas aj u bežných divákov, tak som ešte spokojnejší. Priznám sa, ceny nemám vystavené vo vitrínach. Nie je to niečo, na čom by som si zakladal a čo by mi spôsobovalo veľké zadosťučinenie v mojej tvorbe.
Aký film vám prebehol mysľou, keď ste sa dozvedeli, že dostanete Zlatú kameru?
Chodím do Trenčianskych Teplíc rád, na Art Filme som od prvých ročníkov. Mal som pocit, že je oveľa viac filmárov, ktorí by si Zlatú kameru zaslúžili možno viac. Ja predsa len prebieham od filmu k divadlu a od divadla zase naspäť k filmu. Posledné roky som sa divadlu venoval dosť intenzívne, robil som pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara a pre bratislavskú Astorku. Vo filme sa mi veľmi nedarilo, niekedy je to beh na dlhú trať. A od Muziky, ktorá mala premiéru v roku 2007, som nebol prítomný vo filme, ktorý by mal premiéru v kinách. Na druhej strane som rád, že dostávam ocenenie práve na festivale, ktorý je mi blízky svojou atmosférou a zvláštnou pohodou.
Sledovali ste, ako sa predávala kniha 5 scenárov, ktorá bola výberom z vašej tvorby?
Oslovila nielen filmárov, ale aj veľa bežných divákov, ktorí ju čítali. Bol som prekvapený, pretože čítať scenáre je predsa len náročnejšia záležitosť ako čítať literatúru.
Nie sú to ani dva roky, čo vyšla vaša kniha Hry. Ako vznikala?
Venoval som sa jej takmer dva roky. Mnohé texty, ktoré som napísal pre divadlo, prešli rôznymi premenami. Doma som našiel len poškrtané texty, ktoré herci alebo režisér korigovali a vsúvali si do nich svoje dialógy. Ale také už divadlo je. Bol som teda rád, že som dal dokopy autorské texty, ktoré sú niekedy odlišné od toho, čo sa hralo v divadlách. Napríklad Timrava Všetko za národ je o dobrú hodinu dlhší text, ako to, čo sa hralo na javisku nitrianskeho Divadla Andreja Bagara.
Ste prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, čo je s týmto postom spojené?
Naša akadémia nemá takého veľkého sponzora ako Česká filmová a televízna akadémia. Robíme všetko trošku na kolene, bez veľkých financií, len na základe grantov, čo získame od audiovízie. Na zázemie, aby sa udržiaval chod celej akadémie, aby oslovovala akademikov, neustále im dávala nové informácie, prípadne organizovala ďalšie podujatia, nám ostáva málo financií. Aj časovo je to náročné. Keďže od októbra opäť nastúpim do funkcie dekana Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, ponúknem asi post prezidenta SFTA niekomu inému.
Vraciate sa do funkcie ako páchateľ na miesto činu?
Atmosféra na fakulte nebola v poslednom čase ideálna. Oslovili ma niektorí kolegovia, priatelia, či by som sa nepokúsil o návrat atmosféry, ktorá tam vládla v 90. rokoch. Síce neboli financie, aj priestorová situácia bola zlá, ale na škole vládla dobrá atmosféra. Slobodný tvorivý duch pomáhal vychovávať generácie ako dokumentaristi, ktorí teraz získavajú ocenenia takmer na všetkých medzinárodných festivaloch okolo Petra Kerekesa, Marka Škopa, Jara Vojteka a ďalších. Dúfam, že sa mi to aspoň čiastočne podarí.
