Akú rolu vám pred ani nie dvoma rokmi zveril režisér Manoel de Oliveira?
Hrala som ženu znepokojenú neprítomnosťou syna. Nevracia sa domov k rodičom ani k manželke, moja hrdinka netuší prečo. Po čase zisťuje, že manžel jej všeličo zatajuje, nevie však, aké tajomstvo pred ňou ukrýva. Ona však stále hľadá a dúfa, že syn sa raz vráti. Dráma Gebo a tieň je vlastne filmovou adaptáciou divadelnej hry, v ktorej portugalský dramatik Raul Branda vykresľuje rodinu na pokraji zrútenia.
Slávny portugalský filmár De Oliveira mal pri nakrúcaní 103 rokov. Vládal ešte?
Pravda je, že už nebol žiaden mladík, ale každý deň pred nakrúcaním plával. V bazéne si dobíjal energiu. Na pľaci nevydával pokyny ako iní režiséri – ticho, točíme či stop – to mala na starosti jeho asistentka, ktorá si všetko starostlivo zapisovala. Bola to pre mňa nesmierne zaujímavá skúsenosť. Len ma utvrdila v presvedčení, ktorého sa držím celý život, že stále sa treba hýbať a stále pracovať.
Aký príbeh rozpráva film Effie, v ktorom ste si nedávno zahrali jednu z hlavných úloh?
Britský film režiséra Richarda Laxtona rozpráva o nevšednom až záhadnom vzťahu medzi viktoriánskym estetikom a kritikom umenia Johnom Ruskinom a jeho mladou nevestou Effie Grayovou.
Scenár napísala Emma Thompsonová, ktorá vo filme aj hrá. Aká bola na pľaci?
Emma Thompsonová je nádherná a nesmierne inteligentná žena. Spolupráca s ňou bola jednoducho úžasná. A vôbec celé nakrúcanie bolo fantastické. Nakrúcali sme v Benátkach na hlavnom Námestí svätého Marka. Na sebe sme mali dobové kostýmy, aké sa nosili roku 1880, a tie boli nesmierne ťažké. Keď som sa v kostýme posadila, nemohla som ani jesť, ani piť, ani sa pohnúť, dokonca ani poriadne dýchať. Na nakrúcanie mám však len tie najlepšie spomienky.
V roku 1963 ste nakrúcali s Federicom Fellinim 8 a pol a zároveň s Luchinom Viscontim historickú drámu Gepard. Akí ostali veľkí talianski režiséri vo vašich spomienkach?
Federico chcel, aby som bola blondína, Luchino chcel, aby som bola brunetka. Pri nakrúcaní filmu 8 a pol sme nedostali žiaden scenár, bola to výlučne improvizácia. Všetci herci boli stále na pľaci a sledovali, ako Federico pracuje – bolo to jednoducho magické. Všade vládla anarchia, chaos a hluk ako v cirkuse, bez toho nedokázal tvoriť. Nakrúcanie s Viscontim bolo úplne iné, pripomínalo skôr divadlo. Na pľaci vyžadoval absolútne ticho, nikto nesmel povedať ani slovo. Počuli ste len jeho príkazy a pripomienky.
V tom istom roku ste si stihli zahrať aj v Ružovom panterovi. Aký bol Peter Sellers?
Nakrúcanie s ním bola obrovská zábava. Vymýšľal fóry, že ste sa nedokázali prestať smiať. Ale mimo pľacu to bol veľmi nešťastný človek, ktorý si nedokázal vychutnať úspech. Zato David Niven, ktorý v Ružovom panterovi tiež hral, bol dokonalý džentlmen, akého by chcela každá žena.
Hrali ste s Marcellom Mastroiannim, Alainom Delonom, Jeanom-Paulom Belmondom, Tonym Curtisom, Henrym Fondom…
V našej práci je najdôležitejšie, aby váš filmový partner bol skutočne dobrý herec. Keď medzi vami nezačne fungovať povestná "chémia“, nepreskočí iskra, skutočné emócie sa na plátno nedostanú. Ani publikum nemá čo precítiť a cíti sa oklamané. S Alainom Delonom a Jeanom-Paulom Belmondom sme dodnes veľmi dobrí priatelia.
Snívali ste o Hollywoode?
Nikdy som o kariére hollywoodskej hviezdy nesnívala. Hollywoodske štúdiá sa totiž snažili svojich hercov monopolizovať. Chceli rozhodovať o všetkom, prikazovať, čo smiete a čo nie. Nakrútila som tam však zopár pekných filmov, za všetky spomeniem jediný: western Profesionáli režiséra Richarda Brooksa, v ktorom bol mojím partnerom Burt Lancaster.
Vychutnali ste si prácu za oceánom?
Od európskeho nakrúcania sa práca v Spojených štátoch v mnohom odlišovala. Možno je to smiešne, ale najviac som si zapamätala fakt, že ma policajti všade stále zastavovali. Všetky hviezdy totiž sprevádzali bodyguardi, len mňa nie.
Prečo ste ich odmietali?
Dokážem sa predsa ubrániť sama (smiech a gesto, ako dáva niekomu do zubov).
Ako si spomínate na spoluprácu so Sergiom Leonem? Jeho spaghetti-western Vtedy na západe patrí k vašim "hviezdnym“ titulom.
Režisér Sergio Leone pracoval veľmi zvláštnou metódou. Skôr ako padla prvá klapka, bola hudba Ennia Morriconeho hotová. Predtým, ako sme išli nakrúcať, sme si všetci museli vypočuť hudobný motív tej-ktorej scény a inšpirovať sa ním. Morriconeho mám veľmi rada, aj nedávno som bola na jeho koncerte v Paríži.
Vyskúšali ste si aj dosky, ktoré znamenajú svet.
Priznám sa, nikdy som po divadle netúžila. Ak pokazíte scénu, nemožno ju vrátiť a zahrať znova ako vo filme. Bol to nápad otca mojej dcéry Claudie Pasquala Squitieriho. Hrala som vo dvoch drámach Tennesseeho Williamsa, v jednej Pirandelovej hre a ešte v jednej hre, ktorej autora si už nepamätám. Dostala som aj veľa ďalších divadelných ponúk, ale odmietla som ich.
Pracovali ste s najslávnejšími režisérmi, prečo siahate aj po scenároch debutantov?
Chcem im pomôcť v začiatkoch kariéry. Kvalita scenára je, samozrejme, rozhodujúca, ale pre mňa je dnes dôležité pomáhať práve mladým filmárom – tak ako mne kedysi pomáhali lepší a slávnejší, ktorí sa so mnou delili o svoje skúsenosti.
Ako sa správajú vo vašej prítomnosti?
Niektorí sú v rozpakoch, akoby zaskočení prítomnosťou "hviezdy“. Iní zas v pomykove, ako sa ku mne správať. Teraz som nakrúcala s mladým bulharským režisérom Borisom Despodovom film Once Upon a Time in the Western. Bol to akýsi návrat k filmu Vtedy na západe, ktorý sa hral v kinách celých šesť rokov. Nesnažil sa o remake, témou bol návrat na miesta, kde sme nakrúcali s Leonem. Bol taký šťastný, že som prijala úlohu v jeho filme, že sa počas celého nakrúcania stále smial.
