Slovenský film: málo irónie a veľa lyriky

Vidieť na scéne prácu režiséra je vždy zážitok. Je to človek, ktorý je zodpovedný za to, aby sa z posedávajúcich hercov, zo zdanlivo sa nudiacich rekvizitárov, z kameramanov, mĺkvo zahľadených do monitora, a z ďalších desiatok ľudí stal na pár chvíľ symfonický orchester, ktorý vytvára neuveriteľné elektrizujúce napätie. A keď povie stop, odrazu sú zasa temer všetci akoby vypnutí. Režisérka Mariana Čengel-Solčanská popri dirigovaní desiatok ľudí „na pľaci“ sa stihla ešte vlani stať matkou a jej malá dcéra Ester si už aj zahrala v pripravovanom filme Láska na vlásku.

29.06.2014 12:00
Mariana Čengel-Solčanská, scenáristka a... Foto:
Mariana Čengel-Solčanská, scenáristka a režisérka
debata

Žena režisérka je aj vo svetových filmových meradlách skôr výnimočný zjav. Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie?

Aj v politike je žena výnimočný zjav, aj v astronautike a medzi námornými kapitánmi. A možno aj inde. Ale ženy vo výlučných pozíciách vždy chýbajú a, chvalabohu, aj páchanie trestných činov je medzi ženami vzácnejšie. Sexuálnych delikventov, vrahov a pedofilov je medzi mužmi nepochybne viac. Počty ženských a mužských väzníc to dokazujú.

Vráťme sa radšej k réžii…

Mám rada filmy Jane Campion, Sophie Coppoly, Kathryn Bigelow, Věry Chytilovej… Niekedy mám pocit, že to nebolo rozhodnutie, ale predurčenosť. Chcem tým povedať, že som nikdy nebola ani na okamih v situácii, že by som sa pre réžiu rozhodovala, ako keď sa niekto v potravinách rozhoduje, či kúpi pleteničky, alebo rožky. Chcela som to študovať, chcela som vidieť naživo režiséra Martina Šulíka, písať scenáre a nakrúcať filmy pre ľudí. Chcela som to tak urputne, že sa to muselo stať. Lebo ak niečo veľmi chcete, modlíte sa za to a ste vo svojich snoch úprimní, potom sa to musí stať.

Predsa len, jedna vec je chcieť, druhá vec sú isté racionálne dôvody. Čo vás na tomto povolaní tak fascinuje?

Presne to isté, čo fascinuje napríklad mlynára. Že svoju prácu robí dobre a že je pre niekoho užitočný. Pravdaže, preháňam. Pre mňa je film umeleckou tvorbou. Ak by som nenakrúcala, tak by som maľovala porcelán, robila ikebany, čo ja viem čo ešte. Môžeme začať hovoriť o tom, čo je umenie. V každom prípade si myslím, že kultúra je to, čo nás robí ľuďmi, že človek nemôže dosiahnuť viac, než byť kultúrnym človekom a národ nemôže dosiahnuť viac, než byť kultúrnym národom. K tomu sa usilujem prispieť.

A keď sme pri ženstve, sú ženy režisérky iné ako muži? Vedeli by ste bez titulkov na konci filmu rozoznať, že toto nakrúcala žena?

Samozrejme: ženy sú lepšie! Primyslite si láskavý úsmev. Ale myslím to vážne.

V tomto vám nedám pokoj, viete, exaktný muž. V čom je ten ženský film iný? Pýtam sa preto, že ženy, napríklad, píšu ľúbostné a erotické scény v románoch inak než muži. Ako je to so ženským filmom a jeho odlišnosťou?

Nemám rada reči o ženskom a mužskom umení. Necítim voči mužom rivalitu. Moja osobná viera v sebe obsahuje prvok, že sa na svet rodíme opakovane, vždy v inom pohlaví. Ženského umenia je zdanlivo menej, možno preto, že sa staráme o deti, rodíme ich, milujeme a sme s nimi každý okamih dňa. A deň má iba dvadsaťštyri hodín. Potom sa umenie sústreďuje iba na drobnosti. Vymyslieť kreatívnu desiatu do školy, ušiť karnevalový kostým, naaranžovať ruže do vázy, posypať buchty cukrom do tvaru kvetov…

Vo vašom životopise som natrafil na zaujímavú informáciu, že ste mohli študovať u Věry Chytilovej v Prahe na FAMU, ale rozhodli ste sa študovať u Martina Šulíka na VŠMU. Prečo?

Toto isté sa ma pýtal nedávno Tomáš Hanák, Chytilovej zať. To bolo tak: Bola som v treťom ročníku na réžii na FTF VŠMU a po chodbách sa šuškalo, že na VŠMU chodia tí, čo si netrúfnu na FAMU. Tak som si vypísala prihlášku, poslala filmy a šla na prijímačky na magisterské štúdium réžie. Věra Chytilová prijala mňa a ešte nejakú Ukrajinku, meno si nepamätám. Celá „hotová“ som sa zverila svojim profesorom Šulíkovi a Párnickému a tí mi to vyhovorili. Zavážil najmä argument, že ak odídem do Prahy, zostanem tam pravdepodobne žiť a pracovať a vytrhnutá zo slovenského kontextu prestanem nakrúcať slovenské filmy. A ja chcem nakrúcať slovenské filmy.

Nahrali ste mi na otázku: čo je slovenskosť vo filme? Aký film je podľa vás slovenský?

Na túto tému vzniklo bezpochyby veľa diplomových a dizertačných prác a odo mňa chcete odpoveď na tri riadky. Ja rozoznám slovenský film tak, že má málo irónie, veľa lyriky, poetickosť, istú zádumčivosť, túžbu uchopiť neviditeľné, má špecifický striedmy humor. Hovorí sa v ňom po slovensky, nakrúca sa na Slovensku, autor je Slovák. A mne sa to páči.

Vaša odpoveď je pomerne prijateľnou definíciou. Striedmy humor, málo irónie, zato zádumčivosť a poetickosť. Keby ste si mali na opustený ostrov vziať pár slovenských filmov, ktoré by to boli a prečo?

Určite Obrazy starého sveta od Dušana Hanáka. Bielikovho Jánošíka. Jakubiskovu Perinbabu. Lutherov film Lekár umierajúceho času. Párnického Južnú poštu. Šulíkov film Všetko čo mám rád, Bebjakov Marhuľový ostrov, Nvotove Kruté radosti, Trančíkov Pavilón šeliem, Švedových Anjelov. A všetky nové slovenské filmy, lebo sú dobré. Vyrastá nová generácia tvorcov a ja som šťastná, že som ich spolupútničkou. Patria do nej všetci moji spolužiaci – Mátyás Prikler, Kristína Hercegová, Marta Ferencová, pravdaže dokumentaristi Juraj Lehotský, Peter Kerekes, Marko Škop, Jaroslav Vojtek, animátorka Iveta Grófová, potom Laura Siváková, Mira Fornay, Zuzka Liová, Katka Kerekesová. Teším sa aj z filmov Jonáša Karáska a Jakuba Kronera. Vymenúvala by som ešte dlho… Sú to filmy, s ktorými som vyrastala a potom filmy tvorcov, ktorých mám rada.

Keď sme pri tej slovenskosti, váš najnovší príbeh Láska na vlásku nevzniká na motívy Dobšinského, ale Marka Twaina. Nenašli ste si tú „svoju“ rozprávku?

Našla, ale za ten svet som nevedela, ako za tie peniaze, čo sme mali v rozpočte, vyrobím šarkana. Viete, v rozprávke Bača a šarkan treba draka. A drak stojí strašne veľa peňazí a času, aby vyzeral tak, ako ten z Harryho Pottera. Na toho sú dnešní diváci zvyknutí, a iný by im bol na smiech. Princ a bedár neobsahuje žiadne nadprirodzené javy a predmety, takže sa javil zrealizovateľný aj v našich podmienkach.

A prečo ste si zvolili príbeh Marka Twaina Princ a bedár?

Milujem tú knihu. Motív výmeny princa za chlapca z ľudu je provokatívna myšlienka. Ako otázka čo by bolo keby… Keby bolo všetko inak, keby som mala inú šancu, keby som sa narodila iným ľuďom, v inej krajine… Aký by to bol život? Lepší? S pokorou som si od majstra Marka Twaina požičala tento motív a postavila na ňom nový príbeh.

Ak je to rozprávka na motívy Marka Twaina, ako vlastne vyzerá váš príbeh?

Princ sa vymení s kováčovým synom. A obaja nájdu lásku. Uvidíte v kine.

Láka takáto zámena aj vás? S kým by ste si to vymenili? V čej koži by ste sa chceli ocitnúť?

Celkom sa mi páči, že som, kto som. Pravdaže, chcela by som byť chudšia, krajšia a blondína. Ale vymeniť rodinu a krajinu by som nechcela. Pánboh mal so mnou určite nejaké plány, a ak sa mu hodilo, aby som sa narodila teraz a sem, potom dobre. Mohlo to dopadnúť aj inak. Videla som slumy na okraji Kapského Mesta, hladujúci ľudia bez práce postávali na ulici a v očiach mali čosi, čo nik z nás nemôže pochopiť.

Je to rozprávka o romantickej láske, váš predchádzajúci film bol tiež variáciou na tému lásky ako vášnivého i zraňujúceho citu. Akú úlohu podľa vás má láska vo vašom živote?

Bez lásky by nebolo nič. Ani ja by som nebola bez lásky, ani moja dcéra Ester. A viete, v kostole tiež hovoria, že aj Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného syna… Schopnosť milovať z nás robí ľudí.

Ale teraz by som zdôraznil slovo rozprávka. Myslíte si, že rozprávkovosť lásky je túžbou, alebo sa môže dostať aj do reality? Prekoná láska všetky prekážky a môže byť čistým citom?

Rozprávka v sebe musí obsahovať archetyp dobra a zla. Zmyslom mojej rozprávky je víťazstvo dobra, krásy a lásky nad zlobou a nenávisťou. Neviem, či dokážem filozofovať o láske. Je pre mňa nevyhnutným predpokladom života, ako napríklad hlava na krku. Ak, pravda, hovoríme o pravej láske. O láske, ktorá odpúšťa, nevyvyšuje sa, je pokorná, bezpodmienečná, trpezlivá, nie je pomstychtivá, malicherná… Ale čo to vlastne rozprávam, veď na každej svadbe sa cituje z Nového zákona oveľa lepšia definícia, než o akú sa tu pokúšam ja.

Rozprávame sa v situácii, keď sa práve končí nakrúcanie filmu. Aký ste mali štáb a hercov?

Fantastický! Poznamenali ste, že na vás ľudia pôsobili letargicky a unudene, ale to nie je pravda. Boli unavení. Všetci sme boli unavení. Na smrť. Zaspať a spať týždeň v kuse. Na konci filmovačky všetci fungujú z energetických zásob. Život sa scvrkne na cestu do štúdia a zo štúdia, medzi tým je iba úmorná robota a milosrdný spánok. Ľudia v štábe pracujú ako „také kone“ – od nevidím do nevidím. Dávajú svoj čas a talent, aby sa na plátne zhmotnilo čosi, čo bolo pred pár mesiacmi iba vetami na papieri a predtým iba letmé myšlienky v mojej hlave. Na premiére sa spravidla držia v úzadí, a pritom je ten film v skutočnosti ich.

Je to teda o dosť iné postavenie, aké majú herci.

Slovenskí herci hrajú takmer do jedného v seriáloch a divadlách a film vnímajú iba ako náhodný dar. Zatiaľ čo ľudia v štábe poznajú scenár a repliky naspamäť a žijú s filmom ako rodina, herec príde, čaká v maskérni alebo fajčí na chodbe, odohrá a uteká preč. Stále si neviem zvyknúť na to, že po premiére sa všetka pozornosť médií sústreďuje iba na hercov. Novinári ich obliehajú a privádzajú do pomykova otázkami, na ktoré často nevedia odpovedať. Stredne veľká postava nemá viac než päť dní nakrúcania. To napríklad naša skriptka alebo hlavný osvetľovač by vedeli poskytnúť oveľa kompetentnejšie odpovede. A okrem toho si vo filme aj zahrali, lebo nie je lepší komparz ako prezlečený štáb.

Myslím, že toto je skvelý návod pre filmových žurnalistov, s kým robiť rozhovory. Koľko ľudí mal váš štáb? Produkcia bola dosť štedrá, nie?

Žartujete? Na Slovensku vznikajú filmy zázrakom. Niet na ne dosť peňazí ani času, robíme ich v podmienkach, v ktorých by napríklad anglický filmár nevydržal ani deň. Výrobný štáb má asi tridsať ľudí. Potrebovali by sme päťkrát toľko.

Isto najväčší záujem vzbudila mladá speváčka Celeste Buckingham, ktorá pôsobila asi aj ako marketingový ťah pre lepšie zviditeľnenie projektu. Aká je z nej herečka?

Kedysi nám naši pedagógovia hovorili, že ľudia sa nedelia na hercov a nehercov, ale na hercov a zlých hercov. A Celeste je dobrá herečka. Vôbec nezáleží na tom, že nemá absolvované konzervatórium. Cíti kameru, chápe súvislosti, vie sa vložiť do pocitu, je tvárna a prirodzená. Je to ešte dievčatko, srdečné a milé.

Nakrúcali ste na Orave, dokonca na miestach, kde vzniklo aj prvé legendárne filmové spracovanie románu Brama Stokera Dracula, teda film Nosferatu, symfónia hrôzy (alebo Upír Nosferatu) s Maxom Schreckom ako krvilačným grófom. Čím vás očaroval Oravský zámok?

Je to najkrajší a najfilmovejší slovenský hrad. Rozprávka Kráľ Drozdia brada Miloslava Luthera vznikol tiež tam a ten film aj jeho režisér pre mňa mnoho znamenali.

Ale ja som sa pýtal aj na váš vzťah k hororu. Nepremýšľali ste niekedy nad tým, nakrútiť nejaký žánrový film, ako je hoci horor alebo sci-fi, čo sú žánre infantilných mu­žov?

V živote som nevidela jediný horor. Neviem načo je to dobré. Už ani neviem, kto mi povedal, že po desiatej večer sa už nič dobré nestane. Vtedy treba ísť domov spať. Kto sa chce báť, nech ide vtedy von. Nechcem sa báť viac, než je nutné. A strach mám každý deň. Aby bolo dieťa zdravé, aby som neprežila svojho muža, aby nebola vojna, aby bol Andrej Kiska dobrý prezident, aby nezvýšili dane, aby nezavreli stánok s kebabom na rohu, aby mi vystačil benzín po najbližšiu benzínku, aby sa nepripálil koláč, keď má prísť návšteva, aby svokra nezbadala, že je na polici prach, aby sa Ester nepokakala v kostole, aby prišli ľudia do kina, aby… Nemôžem nakrúcať žánre, ktorých nie som divákom. Napríklad my doma nemáme televíziu. Bolo by čudné, keby som točila Panelák, nie?

Panelák ale pozerá viac ľudí… Už sa ani o hercoch nehovorí, že ten hrá v SND, ale o tých v SND, aha, ten hrá v Paneláku. O čom to svedčí?

Že máme demokraciu, vládu väčšiny. Ale tí múdri, vysoko vzdelaní, výnimočne talentovaní, tí boli odkedy je svet svetom v menšine.

A nie je vám to ľúto, že ľudia majú radšej banalitu?

Nie. Aj ja si rada prečítam Angeliku a medzi moje najmilšie filmy patrí vianočný film Láska nebeská. Dôležité je, aby to ľudia vedeli odlíšiť, aby rozlišovali medzi gýčom a umením, medzi bohapustou zábavou a umeleckým zážitkom. Viete, keď idete do Národného na Coriolana, ťažko sa na to hodí slovné spojenie „ísť sa zabaviť do divadla“, lebo toto predstavenie nie je zábava. Veľmi sa nepobavíte ani na Malickovom Strome života. Ale nie všetko, čo absolvujeme, musí byť zábava. Niekedy treba aj rozmýšľať, súcitiť, počuť svedomie.

Čím by ste ich nalákali do kina? Na váš film alebo aj na iné snímky?

Nech idú na môj film a o týždeň na iný. A o týždeň do galérie a potom do divadla.

Ste scenáristka aj režisérka. Vnímate film ako autorské dielo, v ktorom si ako režisérka nedáte hovoriť do toho, čo chcete dosiahnuť od scenáristky, alebo rešpektujete, čo ste ako scenáristka napísali?

Prepisujem obrazy a dialógy aj počas nakrúcania, takto je to pre mňa prirodzenejšie. Iba jedinýkrát som nakrúcala film podľa cudzieho scenára.

Váš prvý celovečerný film bol sondou do histórie, druhý zasa „ženským“ realistickým filmom zo súčasnosti. Teraz nakrúcate rozprávku. Hľadáte sa ako filmárka? Alebo si plníte sny?

Jeden ste vynechali. Druhý celovečerný film bol Obhliadka, televízna sociálna dráma zo súčasnosti. Debut Legenda o lietajúcom Cypriánovi mal premiéru v roku 2010. Teraz je rok 2014 a ja nakrúcam svoj štvrtý celovečerný film. Je to zázrak, verte mi. Nemyslím, že ja som tá, ktorá by mala vykladať svoje filmy, to nech robia filmoví teoretici, kulturológovia alebo tí, ktorí sa cítia povolaní. Ja iba nakrúcam. Robím to intuitívne a najpoctivejšie, ako viem. A som vďačná za každého diváka, z celej svojej duše. Lebo film existuje iba v okamihu, keď sa naň niekto díva.

Slovenský film, už sme zasa pri ňom, však svojich divákov skôr nemá, ako má. Akoby sme si málo vážili našich tvorcov. Zaujalo vás niečo z ostatných rokov od kolegov filmárov?

Páčia sa mi všetky slovenské filmy. Teším sa na každý. Učím sa z ich chýb a vštepujem si do mysle krásne momenty.

Dokážete okrem filmu stihnúť aj niečo iné? Aké to je byť čerstvou matkou a nakrúcať film?

Stíham variť, písať knihu, maľovať, fotografovať, niekedy polievať kvety na balkóne, „klábosiť“ po telefóne, spať a čítať na záchode, keď Ester zaspí. A okrem toho som každú sekundu dňa matkou. Dala by som pol kráľovstva za ďalšie dieťa.

Láska na vlásku by sa mala objaviť v kinách na jeseň. Keby ste mali pozvať našich čitateľov, čo by bolo tým najväčším lákadlom? Prečo by sme sa mali pobrať do kina?

Príďte sa pozrieť na nový slovenský film, výborných slovenských hercov, krásnu výpravu a nadčasový príbeh o hľadaní pravej lásky. Umenie je hľadanie pravdy skrze krásu. O to sme sa zo všetkých síl snažili.

A na záver: Nosíte už v hlave ďalší filmový sen?

Pravdaže. Niekoľko. Ale teraz by som chcela dopísať do finálnej podoby scenár o Milanovi Štefánikovi a nakrútiť o ňom film.

Mariana Čengel-Solčanská

režisérka

Narodila sa 14. februára 1978 v Nitre.

Študovala politológiu a kulturológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, zároveň sa pustila do štúdia na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave u Stanislava Párnického a Martina Šulíka.

Debutovala celovečernou snímkou Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorá sa stala najnavštevovanejším slovenským filmom v našich kinách v roku 2010.

Televízna dráma Obhliadka (2010) bol prvým zo série desiatich filmov Slovenskej televízie uvádzaných v cykle Filmoviedky. Obidva filmy získali cenu IGRIC.

V roku 2013 sa v kinách objavil film Miluj ma alebo odíď, príbeh zo súčasnosti o trojuholníku medzi matkou, dcérou a mužom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #slovenský film #režisérka #Mariana Čengel-Solčanská