Dcéru Terezu ste obsadili do filmu Kopytem sem, kopytem tam, so synom – kameramanom Štěpánom Kučerom – ste nakrútili Pasti, pasti pastičky. Boli ste na nich na pľaci prísnejšia ako na iných?
Nie, nie, nie… To bola práve chyba, že som spolupracovala so svojimi deťmi. Vôbec ma neposlúchali. Ani trochu sa ma neboja, takže ja som nútená podriaďovať sa im.
Vážne?
Pri nakrúcaní bývam podráždená, nervy našponované. Stále vidím, čo ďalšie sa bude nakrúcať, zatiaľ čo Štěpán chce mať pokoj. Dôjdem ku kamere, keď pripravuje záber, a šepkám mu – nabudúce budeme robiť tamto. On na to – nedrgaj do mňa, vyrušuješ! Cudzí kameramani ma rešpektujú a nie sú takí úzkostliví ako môj syn.
Do programu Art Film Festu ste ako reprezentanta svojho diela vybrali mrazivú drámu Kopytem sem, kopytem tam. Dôvod?
Asi preto, že prezidentom festivalu je pán Lasica a on v ňom hrá. Tento film však nemá veľmi rád. Protestoval proti maske, ale úlohu prijal, čo mi prišlo dosť zvláštne.
Prečo ste nesiahli po svojom najväčšom diváckom hite Dědičství aneb…?
Dlho som ho nevidela. Musím si spomenúť, o čom je.
Bolek Polívka hrá šťastlivca, ktorý získa obrovské dedičstvo.
Aha, už viem. Diváci v ňom našli zaľúbenie asi preto, že to bola dedinská problematika, veľmi ľudská. A Bolek si úlohu dokonale vychutnal. Je nad vecou a nič ľudské mu nie je cudzie.
Kritici vás však za Dědičství riadne zvozili.
To hej, ale potom sa mi zasa ospravedlňovali, že sa im už páči. Vraj sa im zdal začiatkom deväťdesiatych rokov príliš ordinárny. No bože! Každý film má viacero rovín, nielen dej. Treba hľadať aj rovinu ľudskej existencie a v nej musí byť všetko. Prečo nie aj ordinárnosť?
Ako to vyzerá so životopisným filmom o Božene Nemcovej, ktorého scenár vznikol v polovici osemdesiatych rokov?
Je to veľmi náročný projekt, ťažko naň nájdem sily. A peniaze… Už to mala robiť Česká televízia, zasa však odstúpila – akože o rok, o dva… Mali ekonomické "průsery“, ale ja už nebudem čakať. Po Trenčianskych Tepliciach ma vodia, akoby som nevedela chodiť – a ešte aby som čakala ďalší rok…
Už sa vám nechce?
Na dlho by som musela z domu, kde mám zvieratá a rôzne povinnosti, a to sa mi už nechce. Na druhej strane zasa nároky človeka posilňujú. Keď nič nemusím, iba ležím a čítam si. Potom zistím, že musím aj chodiť.
Vaša Božena Němcová zostane teda len v podobe scenára?
Asi si ho vezmem do hrobu. Historické stopy sú čoraz zametenejšie, zrekonštruované alebo nedostupné. Praha v jej čase bola škaredá, teraz ju vyleštili aspoň na povrchu. Aj Bělidlo je už iné. Už ma to proste nebaví, aj keď sa všetko dá predstierať. Kašírovaná realita ma však neinšpiruje, nenahradí dotyk so vzrušujúcou históriou.
Zlatý krištáľový glóbus, Česky lev, Trilobit, Zlatá medaila AMU, francúzsky Rad za umenie a literatúru. K desiatkam ocenení teraz pribudla Zlatá kamera. Máte doma policu na ceny?
Kdeže, mám ich porozkladané kade-tade po dome. Niečo na zemi, niečo pri kozube, niečo na stole, dačo som dala synovi. Soška s tou guľou z Karlových Varov je celkom pekná, netuším však, kde ju mám.
Akú cenu majú pre vás ceny?
Cenu prekvapenia. Dosť dobre nechápem, prečo mi ich dávajú. Hovorím si: majú problém, každý rok musia vymyslieť, komu cenu dať. Čo ak ju už nemali komu udeliť a zostala som len ja?
Aj na Art Film Feste stáli ľudia na váš autogram vo fronte. Tušíte, prečo chcú mať vás podpis?
Možno je to fetišizmus. Nedokázali dať niečomu vlastnú pečať, tak chcú odtlačok človeka, ktorého obdivujú. Netuším, na čo im to je.
V šesťdesiatych rokoch ste mohli ísť pracovať do zahraničia, prečo ste odmietli?
Američania, ktorí mali vo Francúzsku svoju produkciu, mi ponúkli viacročnú zmluvu, aby som žila v Paríži, napísala scenár a potom ho nakrútila. Povedala som, dobre – ale aké podmienky mi dávate? A oni, že budem mať úplnú voľnosť.
Čo sa vám teda nepozdávalo?
Namietala som, že mám deti a rodinu. Oni zas, že by som ich mohla vziať so sebou. Vraj – dáme vám byt, ženu, ktorá by sa o deti starala, manžel by mohol byť kameramanom vášho filmu. A stále som sa vypytovala na obmedzenia. Napokon som z ich vytiahla, že oni by mi vyberali hercov. Tak som povedala – nie!
Nemali ste aj iné dôvody?
Ponuka pracovať v Paríži mi nevyhovovala aj kvôli deťom. Ako malé by museli vyrastať v cudzom prostredí, mali by iné školy, iné znalosti. Ich návrat by potom mohol byť bolestný, možno by sa vôbec nechceli vrátiť a stali by sa z nich cudzinci.
Naučili by sa cudzie jazyky…
Vedia ich aj bez toho. Štěpán ako kameraman cestuje po celom svete a robí reklamu. Už je z toho nešťastný, že to nie je poriadna práca. Reklama je anonymná a on vidí, že v nej nezanechá po sebe stopy. Má dobrý kšeft, nie však prácu. Pritom je to namáhavá, riskantná robota, nerozvíja však jeho mozog, len profesionálne zručnosti.
Koncom apríla vyšla kniha Vzdor i soucit Věry Chytilové. Viedli ste s autorom Janom Lukešom dlhé rozhovory o svojej tvorbe?
Ale kde! Zhromaždil kopec materiálu, ktorý dal nejako dokopy. Po krste knihy som však zistila, že si ju musím prečítať, aby som sa o sebe všeličo podozvedala.
Prvý raz ste sa s filmom stretli v úlohe herečky. V historickej komédii Císařův pekař – Pekařův císař vám zverili postavu dvornej dámy. Prečo ste na hereckú dráhu rezignovali?
Bože, to bolo strašne dávno! Popri štúdiu architektúry v Brne som sa venovala aj modelingu. Na módnej prehliadke v Prahe som padla do oka scenáristovi Jiřímu Brdečkovi, ktorý ma potom obsadil do Fričovej komédie. Herečkou som sa nestala, pretože radšej dirigujem, ako sa nechám dirigovať. A potom, nevedela som dobre vysloviť r.
Ako počuť, neviete to dodnes.
Ako tvrdohlavá potvora som sa, samozrejme, naučila poriadne vysloviť r. Počúvajte: rrrrrrrrrrrr… Nepoužívam ho však, priveľmi ma vyčerpáva. A prečo vlastne by som nemohla hovoriť tak, ako mi zobák narástol?
V deväťdesiatych rokoch ste si vyskúšali aj úlohu poslankyne. Sedeli ste v miestnom zastupiteľstve pražskej časti Troja. Prečo ste sa vôbec dali na komunálnu politiku?
Vyzvali ma, že dajú na kandidátku moje známe meno s inými. Ľudia potom zvolili mňa. Pripadalo mi to nesmierne povrchné, zdalo sa mi, že im šlo len o meno. Vedela som, že komunálnej politike nerozumiem, potrebovali však pomoc, tak som do toho šla.
Čo nové ste v tejto sfére zistili?
Pátrala som po príčinách, prečo sa mnohé problémy neriešia. Zistila som, že za každým je niekto, kto má zištný záujem, aby sa niečo nezmenilo. Prišla som na to, že ak nie je človek v nejakom záujmovom klane, nič nezmôže. Pochopila som, že užitočná môžem byť len v prípade, že prinesiem vlastnú problematiku.
Na čo ste sa orientovali?
Pomáhala som pri riešení niektorých sociálnych problémov. Strkala som nos aj do problémov bezdomovectva, aj do kultúrnych záležitostí. Pýtala som sa, prečo sa na nezmyselné tunely prešustrovali peniaze, ktoré potom chýbajú na sociálne veci. Nepáčilo sa im, že majú medzi sebou takého vrtáka. Potom prišlo nejaké nakrúcanie, nemala som čas, tak som poslancovanie vzdala a odišla.
Akú skúsenosť ste si z komunálnej politiky odniesli?
Že je to márny boj. A musím vám povedať, že dodnes sú tam tí istí ľudia. Starosta sa dostal vyššie, ale celý aparát zostal. Sú to hlupáci a majú čím ďalej väčšie slovo.
Věra Chytilová
Narodila sa 2. februára 1929 v Ostrave. Dva roky študovala architektúru v Brne, počas štúdií si privyrábala ako modelka. Na módnej prehliadke si ju všimol scenárista Jiří Brdečka, ktorý hľadal dvorné dámy pre komédiu Císařův pekař – Pekařův císař. Pri nakrúcaní sa zamilovala do svojho prvého manžela – fotografa Karla Ludwiga, ale najmä do filmu. Pracovala na Barrandove ako klapka, štúdiá FAMU absolvovala v roku 1962 stredometrážnym filmom Strop. Za dlhometrážny debut O něčem jiném získala cenu na festivale v Mannheime. Podieľala na poviedkovom filme Perličky na dně. Výber z filmov: Sedmikrásky, Ovoce stromů rajských jíme, Hra o jablko, Kalamita, Panelstory, Kopytem sem – kopytem tam, Šašek a královna. Zatiaľ posledná je trpká komédia Hezké chvilky bez záruky. Je držiteľkou mnohých cien, Českého leva za dlhoročný umelecký výkon, francúzskeho Radu za umenie a literatúru či štátnej medaily Za zásluhy. Z druhého manželstva s kameramanom Jaroslavom Kučerom má dve deti – dcéra Tereza je výtvarníčka a herečka, syn Štěpán je kameraman.
