Milo Kráľ: Na zvádzanie som lenivý

Milo Kráľ je herec, ktorého ľudia poznajú najmä zo seriálu Búrlivé víno. Ambiciózny umelec má však oveľa viac želiezok v ohni - práve končí štúdium réžie na VŠMU, vydáva CD vlastnej kapely, v SND hrá Majakovského, bude účinkovať v novom seriáli Dr. Ema a počas divadelných prázdnin ho uvidíme aj na Bratislavskom hrade v Shakespearovej hre Dvaja páni z Verony. Jeho hviezda stúpa, postupne poznávame aj iné tváre Mila Kráľa.

10.07.2014 07:00
Milo Kráľ Foto: ,
Milo Kráľ je známy televízny aj divadelný herec.
debata

Na VŠMU končíte štúdium réžie – aká je téma vašej diplomovky a o čom je váš absolventský film?

Scenáre študentských filmov som si písal väčšinou sám, sú ukotvené v realite. Skrátka, čo som zažil, to sa objavilo vo filme. O tom je aj moja diplomová práca, ktorá má názov Autentický zážitok a jeho transformácia do filmu. Môj absolventský film sa volá Koncert a tiež vychádza z môjho života. A zároveň je to aj pohľad na súčasnú situáciu mladých umelcov na Slovensku: sú hodení do priestoru, ktorý je, mierne povedané, nehostinný.

Zaznamenali ste vo filme Koncert problémy vášho muzikantského života? Zahrala si tam aj vaša kapela Milo Kráľ band?

Moja kapela, to je moja radosť, ale vo filme Koncert neúčinkuje. Film je hraný, končím réžiu hraného filmu, a tak hudobníkov hrajú herci. A problémy vo filme nie sú – je tam len očakávanie a sklamanie, to je celé. Dano Heriban hrá hlavnú postavu, ďalej je tam Marek Geišberg, Ondro Kovaľ a Iveta Pagáčová, Paľo Krištofek, partia futbalových fanúšikov a minipostavičky, ktoré si struhli Maťo Nahálka a Milan Vojtela.  

Aj do hraného filmu sa už neraz dostáva dokument. Vás viac láka na príbehoch to rýdzo umelecké?

Aj vo filme Koncert sú dokumentárne vsuvky – natočil som predfilm, ktorý pozostával z rozhovorov s členmi kapely, ale to je len „akoby“. Aj v tých rozhovoroch vystupujú herci, ktorí vo filme účinkujú. A čo ma láka? Tvorba ako taká. Na tom poli sa rád pohybujem. Ono ma ale neuživí, takže sa živím ako výkonný interpret.

Mali ste už za sebou kus práce v divadle, keď ste sa rozhodli pre filmovú réžiu. Čo vám vlastne chýbalo?

Pôvodne som chcel réžiu študovať hneď, ako som skončil štúdium herectva na VŠMU. Potom som však odišiel do divadla v Martine, chvíľu som sa tam zdržal – asi jedenásť rokov! – a bol som spokojný. Napĺňalo ma to.

Boli ste aj umeleckým šéfom činohry, robili ste festival Dotyky a spojenia, podporovali ste novú slovenskú drámu, tvorili ste hudbu k inscenáciám, prečo ste si v tom zhone zasa spomenuli na filmovú réžiu?

Odišiel som do divadla v Nitre, tam som sa dosť nudil a vtedy sa mi vrátila dávna chuť na filmovú réžiu. Skúsil som a zobrali ma.

Zmení sa teraz váš život? Už budete len režírovať?

Neviem. V našom prostredí sa nestáva, že tí, čo skončia réžiu, by si išli hneď točiť vlastné filmy. Cesta je ešte veľmi dlhá, a či sa vôbec dopracujem k tomu, že natočím vlastný film, je otázne. Ale v podstate mi o to ani nejde. Dôležité je, že som dostal vzdelanie a získal som iný pohľad na film – možno mu teraz viac rozumiem. Profesor Stanislav Párnický bol šéfom nášho ročníka, učil nás Martin Šulík, Dušan Trančík, Peťo Bebjak a ďalší. Stálo to za to.

Takže – máme dobrých režisérov?

Dobrých ? Neviem, či sú to práve kategórie – dobrí a zlí. Všetko je limitované prostredím a trhom, lebo film je produkt, ktorý sa ponúka. A pre film v takej kvalite, ako ho vidíme – čo ja viem – vo vyspelých európskych alebo amerických kinematografiách – na ten druh filmu je tu veľmi malý trh. Takže keď sa točí film, prejde systémom rôznych kompromisov, čo chce pevnú vôľu. A títo ľudia, ktorí sa dopracovali k tomu, že naozaj točia filmy, musia mať obrovskú vôľu a chuť, za čo ich obdivujem.

Akú vôľu máte vy? Tiež pevnú?

Myslím, že dostatočne pevnú. Nechám sa v budúcnosti prekvapiť.

Vo vašom repertoári sú rôzne charaktery – stvárnili ste Čechovovho Ivanova, teraz hráte Majakovského v SND, hrali ste štúrovca Andreja Sládkoviča, pána z Verony, na obrazovke ste kontroverzným Haladom. Aký charakter najradšej hráte?

Nemám herecký sen. Rád mám napríklad postavu Ivanova v Čechovovi, Porfirija v Dostojevského Zločine a treste v Žiline, ako aj postavu Majakovského v hre Desatoro… Ku mne chodia zaujímavé postavy, ale nemám vysnívanú.

Ste všestranný človek – máte aj kapelu, boli ste šéf divadla, končíte druhé štúdium, máte pestrý život. Lákalo by vás urobiť film o sebe?

Ku všetkým svojim študentským filmom som si písal scenár, takže je v nich veľa z môjho života. Určite aspoň téma filmu sa ma vždy dotýka, neviem robiť o niečom, čo nepoznám, čo nemám ochytané. Aspoň čiastočne. Určite čerpám zo svojho života.

Čo máte najlepšie zažité?

Asi to umelecké prostredie. Herecké, muzikantské.

Nezdá sa vám slovenský film až príliš námetovo "umelecký“? Nechcelo by to pestrejší záber i žáner?

Dramaturgiu slovenskému filmu robí Audiovizuálny fond. On dáva zelenú projektom. Ktoré z ponúknutých projektov vyberie, je na ňom a na zložení komisie. Projektov je veľa a možno práve tie inovatívnejšie, ktoré našu kinematografiu ťahajú inde, ako je zvyknutá, zelenú nedostanú.

Takže režisér…

…si môže pískať, alebo ísť zháňať peniaze do súkromného prostredia, čo sa mu asi nepodarí, keďže nám chýba dobrý sponzorský zákon a vôbec niekto, kto by mal o podporu filmu záujem.

Robí sa to tak, že človek nakrúca seriály a zarobí si na to, čo ho baví. Aj vy to tak robíte? A čo na to rodina?

Presne tak to robím. Veci, ktoré zarobím v seriáloch, investujem do svojho filmu, do kapely. Ale nie je to tak, že by som všetko "premrhal“ na svoje projekty. Rodina má, čo potrebuje. Nepociťuje nedostatok.

Mohli ste byť aj učiteľom. Kedysi ste bývali vedúcim letných táborov – ako keby ste sa chystali na pedagogickú dráhu. Viete to s deťmi?

Veľmi rád som chodieval s deckami v lete do táborov. Nešlo o pedagogické sklony, len som sa rád hral. Tam som si to užil a hravosť som našiel aj v herectve. Som z učiteľskej rodiny, a práve preto viem veľmi dobre, čo znamená tá profesia. A viem, že by  som to nechcel nikdy robiť, lebo je to veľmi ťažká a náročná práca.

Rodičia by z vás nechceli radšej učiteľa? Čo hovoria na vaše povolanie?

Myslím, že sú teraz celkom spokojní. Na začiatku hovorili: No, keď chceš ísť na herectvo, tak choď a vyskúšaj prijímacie skúšky. Ale daj si prihlášky aj na iné školy! Keď ma vzali na herectvo, súhlasili: Tak, keď ťa už prijali, choď, uvidíme… Nepoznajú herecké prostredie, ale držali mi palce počas celej kariéry.

Vzorné dieťa z učiteľskej rodiny – nechceli vás uchrániť od nástrah herectva?

No áno, je tu niečo navyše: Keďže hráme rôzne charaktery, môže to byť náročné v tom zmysle, že tiene postáv si vláčime aj do života. To môže ovplyvniť človeka, jeho psychiku, správanie, charakter, ale všetko je to individuálne. Každý je iný a nemám pocit, že by ma herectvo poznačilo.

Milo Kráľ účinkuje po boku Nely Pociskovej v... Foto: TV JOJ
Milo Kráľ, búrlivé víno Milo Kráľ účinkuje po boku Nely Pociskovej v Búrlivom víne.

Ako ste zistili, že vás zaujíma umenie? Cez hudbu?

Hudba je v našej rodine stále prítomná. Otec je muzikant. Aj brat. Muzikantské vlohy sú určite od otca a tie herecké – neviem. Mama skúšala s nami na dedine, v Ihráči, ochotnícke divadlo. Môj prvý režisér bola vlastne moja mama. Vravela, že kedysi hrávala  ochotnícke divadlo aj ona, ale jej kariéra sa skončila v bode, keď ju režisér nútil bozkávať sa s druhým hlavným protagonistom na javisku. S čím, ako vidíte, ja už nemám žiadny problém.

Vaše rodisko sa volá Ihráč – všetci sú tam nejakí hráči?

Myslím, že ani nie. Je to dosť prísna katolícka dedina, okrem našej rodiny. Netuším z čoho vznikol názov Ihráč. Je tam však veľmi pekne, Ihráč je v doline medzi horami v Kremnických vrchoch, príroda je až idylická, ale veľmi chudobný kraj. Nie je to až také zlé ako na východe, ale je tam kopec nezamestnaných, a tak krčma má radosť.

Chodíte do Ihráča na prázdniny?

Žijú tam rodičia. Mama je psychologičkou v Žiari nad Hronom, otec robil donedávna riaditeľa školy v blízkej strediskovej obci Jastrabá, kde je základná škola. Teraz je čerstvo na dôchodku. Aj brat býva v Ihráči, ale pracuje v Martine, robí korepetítora na konzervatóriu. Hrá v dvoch kapelách, v jednej komerčnejšej a s nami. Chodievam tam, ale teraz dosť málo, lebo mám málo času. V poslednom čase už nemám prázdniny, skôr pracovné leto. Ale, keď sa dá, idem tam. V Ihráči mám skútrik 125 a na ňom behám po okolí. Mám to rád.

Budete tento rok na divadelnom festivale Dotyky a spojenia, ktorý ste v Martine rozbiehali?

Nebudem, mám štátnice a iné aktivity v Bratislave. Možno sa tam dostanem na jeden-dva dni. Tento rok je to už desiaty ročník! Do Martina však inak chodievam často, lebo tam mám rodinu. A s kapelou Milo Kráľ Band tam mávame skúšky.

Vaša hudba je zaujímavá tým, že sa tiež viaže k divadlu. Nadchlo ma najmä, že v predstavení Štúrovci ste rapovali verše z básne Mor ho! Aj to máte v repertoári kapely?

Sú v ňom songy a muzika, ktorú som robil k rôznym divadelným predstaveniam od roku 1998 do 2010. Mor ho! nehráme, ale Marínu zo Štúrovcov hráme.

Keď sme už pri štúrovcoch – nie ste príbuzný Janka Kráľa?

Nepátral som po tom, ale myslím, že my sme iná vetva. Novobanská.

V projekte Štúrovci ste zhudobnili štúrovskú poéziu a dostali ste zaň aj nitriansku Dosku. Máte našich revolučných básnikov dobre naštudovaných?

Áno, museli sme si to prejsť. Inak, bol to nápad Doda Gombára, aby sme urobili štúrovcov ako rockovú kapelu. Predstavili sme si,  ako by ich spoločenstvo fungovalo dnes. Dnes by možno naozaj založili rockovú kapelu. Ich texty sú výborne rytmicky napísané, takže na ne sa skvele robí muzika. Bola to pre nás príležitosť a dobrodružstvo. Pochodil som vtedy všetkých chalanov, vybrali sme, kto na Slovensku by vedel dobre aj herecky zahrať, aj by bol dobrým muzikantom, a nástroje museli byť pestré, aby sme vytvorili kapelu.

Čiže…

Dano Heriban si vybral bicie, ja som mal klávesy, bol tam aj Robo Mankovecký. On je starší, má už šedivé vlasy, tak sme ho povýšili do staršej generácie a hral Tona Bernoláka. Bol tam Ondro Kovaľ, ktorý je skvelý basgitarista, Marek Geišberg hral na gitaru, Lucia Jašková a Milena Minichová výborne spievajú, herecky skvele zapadla aj Jana Oľhová, takže to bolo vydarené, ale už sme sa  s tým projektom rozlúčili koncertom v bare Múzeum v Martine. Už sa to nehrá, ale zostalo CD.

Ktorý štúrovec je vám najsympatickejší?

Janko Kráľ a Andrej Sládkovič. Janko Kráľ pre jeho rebéliu a večnú nespokojnosť, pre zurvalectvo, ktoré v sebe má. Na Sládkovičovi sa mi páči, že sa vedel proti Štúrovi aj troška postaviť a do tvorby vložil romantickú podobu. Priznal svoju zaľúbenosť, priznal ako inšpiráciu ženu, a to sa vtedy Ľudovítovi veľmi nepáčilo. Títo dvaja sú teda moji obľúbení štúrovci. 

A keby ste mali povedať obľúbených režisérov? Koho by ste chceli zo slávnych spoznať?

Je ich veľa, ale určite bratov Coenovcov, určite aj Paola Sorrentina. Asi by som mal však pred nimi veľký ostych a rešpekt. Asi by som im povedal: Dobrý deň, prepáčte, že vám tu dýcham vzduch.

Myslíte, že je ťažké stať sa dobrým režisérom?

Ťažké to nie je, keď má režisér talent a vie si všetko zorganizovať.

Chodíte často do kina a do divadla?

Do kina veľmi často, ale do divadla nechodím. Bol som asi dvakrát počas tejto sezóny. V kine som každú voľnú chvíľu. Videl som výborný nemecký film Lore, veľmi sa mi páčil film Blízko od seba (podľa divadelnej hry August: Stratení v Oklahome) a Sorrentinova Veľká nádhera, ako aj film Coenovcov Vnútri Llewyna Davisa. Aj Andersonov Grandhotel Budapešť ma potešil, lebo je to film urobený ako podľa partitúry. Anderson natočil film akoby presne podľa nôt, každý pohyb, každý akcent, každá pointa v tom filme je presne načasovaná, rytmizovaná, štylizovaná. Veľký zmysel a hĺbku príbeh nemá – je to taký novodobý Barón Prášil, ale páčil sa mi aj tak. Vytešoval som sa, ako je to natočené. Po skončení štúdia réžie poznám zázemie vzniku filmov a zaujíma ma, akým spôsobom film natočili. Pozerám sa teraz na filmy inak.  

Koncom júla budete hrať na Bratislavskom hrade na Letných shakespearovských hrách v titule Dvaja Páni z Verony. Hrali ste ju tri roky a teraz sa s ňou v Bratislave už lúčite. Bude vám ľúto za touto inscenáciou?

Veľmi. Jednak je to spomienka na Peťa Mankoveckého, ktorý Dvoch pánov z Verony režíroval a vymyslel celý koncept. V divadelnom svete má tento titul povesť nešťastnej komédie. Je ťažkopádna a herci ju neradi hrajú, preto sa aj málo inscenuje. Nefunguje, ale Peťo Mankovecký to vymyslel vynikajúco. Predstavenie je inscenované ako cirkus, každý výstup je ako samostatné číslo aj s hudbou a artistickými vystúpeniami. Je to ako veľké jarmočné divadlo a – zaberá! Je sa na čo dívať! Navyše, Mankovecký zložil k hre vynikajúcu muziku, ktorú tam hráme a spievame naživo. Je to teda presne predstavenie na leto, na hrad, veselé, zábavné.  

Hrá tam aj ďalšia hviezda – Lukáš Vaculík. U nás je známy skôr ako filmový herec. Ide mu to hranie na javisku? Sadli ste si?

Veľmi! Máme sa radi od začiatku, ako došiel, sme kamoši, rozumieme si. Nemusíme si vyvolávať, ale keď sa stretneme, máme si čo povedať. On je veľmi príjemný človek. A – dosť toho odohral aj v divadle! Pamätám si ho ako Veršinina z Troch sestier v pražskom Činohernom klube, kde bol výborný. Viac je však na očiach ako filmový herec. Aj on už živí rodinu a musí sa venovať aj lukratívnejším projektom.

Prísne v sebe oddeľujete hranie v Shakespearovi a v seriáloch?

To sa oddeľuje samo, s tým sa nemusím vyrovnávať. To je skrátka už na papieri iná liga. Seriály sa vyrábajú veľmi rýchlo, varí sa z prvej vody systémom zachráň sa, kto môžeš a ako vieš.

Možno aj Shakespeare sa ponáhľal, ohovárajú ho, že mal tiež tím autorov…

To je možné, ale robil to na inej úrovni. V Anglicku je iná tradícia, a najmä väčšia zodpovednosť autorov.

Aj tak to má ohlas – majú vás ľudia radi vďaka seriálu Búrlivé víno?

Či ma majú radi, to neviem, ale spoznávajú ma. A každý reaguje svojím spôsobom, no s negatívnymi reakciami som sa nestretol.

Teraz budete hrať v ďalšom seriáli Dr. Ema – natočilo sa už desať dielov. Bude to iné ako Búrlivé víno? Nebudeme si vás mýliť?

Je to úplne iné, iný žáner. Dr. Ema sa približuje skôr Terapii, seriálu HBO, je to iným spôsobom snímané, robené nie sekvenčnou technológiou, ale záberovou, nie je to ateliér, ale reálne exteriéry, je to točené na kvalitné filmové kamery, čiže celé technické zázemie je lepšie. Ďalší posun je v scenári. Ide do omnoho pravdivejších výpovedí, do reálnejších vzťahov, nevidí veci čierno-bielo. Príbeh je bližší k životu a nechýba mu irónia a sarkazmus, z čoho sa veľmi teším. Akurát to má taký zvláštny názov – doktorka Ema, na tom mohli troška popracovať. Názov zavádza do iných sfér, ale – dajme tomu. Ja držím tomu seriálu palce, aj keď osobne si myslím, že vyššia kvalita nemusí znamenať na Slovensku úspech. Skôr naopak – kvalita je často na príťaž. Slovenský divák nemá vkus.

Mnohí diváci vkus majú…

Ale cieľová skupina komerčných televízií nie, a televízie potrebujú osloviť cieľovú skupinu, čo je asi 60 percent ľudí. Čiže 60 percent divákov je tzv. dobrosrdečných, ako sa im hovorí v televíznom žargóne, a tí chcú byť oslovení veľmi jasným príbehom, ktorý má svoje zlo, svoje dobro a nemätie toho diváka. Je to v poriadku. Ja z toho neviním komerčné televízie. To by mala vyvažovať STV.

Myslíte si, že v iných krajinách majú diváci lepší vkus?

V iných krajinách je iná tradícia, u nás je mladá a ešte pokrivená socializmom a ďalšími vplyvmi. Preto je našich 60 percent vkusovo horších, a predsa sa im vychádza v ústrety. Trend vo svete je presne opačný – veľké televízne seriály idú do takej kvality ako v Temnom rytierovi, alebo ako sme videli v Terapii či v seriáli Horiaci ker. To sú kvalitné televízne veci, na úrovni filmu.

V Čechách ste robili reklamu na fernet – máte ho radšej ako víno, s ktorým obchodujete v seriáli Búrlivé víno?

Vôbec nepijem alkohol. Nemám predsudky, len mi to nechutí. V Búrlivom víne pijeme ríbezľový džús.

Zviedli ste v Búrlivom víne už dve krásne  ženy – viete zvádzať aj v skutočnom živote? 

V tomto smere som veľmi lenivý.

A viete zvodom odolávať?  

To je problém! To niekedy neviem…

Milo Kráľ

Narodil sa 14. júla 1975 v Žiari nad Hronom, kde vyštudoval aj gymnázium. Neskôr na VŠMU v Bratislave dokončil odbor herectvo. V roku 2009 sa do školy vrátil a začal na VŠMU študovať odbor filmovej réžie. Bol členom súboru Slovenského komorného divadla v Martine v rokoch 1997 – 2008 a aj jeho umeleckým šéfom. Bol pri vzniku festivalu Dotyky a spojenia a zároveň jeho umeleckým riaditeľom. S Letnými shakespearovskými slávnosťami prvýkrát spolupracoval pri inscenácii Richard III. Venuje sa aj hudbe, má vlastnú kapelu a okrem divadelných postáv má na konte aj hudbu k divadelným inscenáciám. Ako spoluautor hudby získal Divadelné ocenenie Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu sezóny 2006/2007 k inscenácii Štúrovci (koncert zrušený).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #herec #rozhovor #búrlivé víno #zvádzanie #Milo Kráľ
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy