Námet na film Osadné k vám prišiel pri sledovaní televíznej reportáže o tom, že poslanci europarlamentu si môžu pozývať hostí. Zmenilo sa pri nakrúcaní niečo v pôvodnom zámere?
Hlavný nápad, téma a jej nosné myšlienky, ktoré si človek vytvorí pri vymýšľaní celovečerného filmu, sa už v priebehu nakrúcania ťažko menia. Takže ako som si to vymyslel, tak to zostalo a o tom aj film je. Vzrušujúce však je, že dokumentárny film – v porovnaní s hraným filmom, kde je možnosť odskoku maličká – sa rodí na trikrát. Najprv v hlave, keď sa píše literárny koncept; ťažko hovoriť pri dokumentárnom filme o nejakom scenári. Potom sa nanovo narodí pri nakrúcaní. A po tretí raz v strižni.
Kde je hranica medzi dokumentom a hraným filmom? Vo vašich filmoch sa to dosť prelína. Účinkujúci mladý kňaz Peter Soroka dokonca priznáva, že chcel byť hercom. Nemuseli ste ho niekedy aj "krotiť“ pri hraní?
Nemusel, lebo nejde o hranie. Samozrejme, že sa nakrúcanie niektorých scén opakuje. Keď ako režisér cítim, že by sa niečo dalo povedať lepšie, alebo že by napríklad bola dobrá výpoveď na kratšej ploche, tak sa to isté nakrúti na viac ráz. Môže to evokovať prácu s hercami, ale nejde o hranie. Vo filme vystupujú skutoční ľudia vo svojom skutočnom prostredí a so svojimi skutočnými názormi a príbehmi.
Ako ste vôbec viedli ľudí z Osadného, aby sa pred kamerou uvoľnili?
Dôvera sa buduje dlhší čas. Najprv sme samozrejme museli prejsť prirodzeným procesom vzájomného spoznávania. Po pár mesiacoch sme sa stali priateľmi a to bol základ dobrej atmosféry počas nakrúcania.
Osadné je veľmi pekný kút na hranici EÚ. Ktoré miesto ste si tam obľúbili?
Je za drevenicou, kde prespávame, keď sme v Osadnom. Je na malom kopčeku – treba prejsť asi päťdesiat metrov záhradou – a tam je mobilný signál. V dedine Osadné zatiaľ totiž nie je všade mobilný signál. A tak každý večer po nakrúcaní alebo ráno, keď sme sa zobudili, postával celý štáb na tomto mieste s telefónmi. Čítali sme esemesky, volali, bolo to také čarovné miesto. Napadá mi pri tom, ako starosta hovoril o internete: „V televízii sa reklamuje tri gé, štyri gé a u nás nemáme ani jedno gé.“
Film ste nakrúcali takmer tri roky, do deja vám vstúpil aj čas. Čo všetko zrežíroval?
Od zámeru uplynuli tri roky, dva roky sme nakrúcali. Za ten čas sa niečo udialo aj našim postavám. Čas mení život a aj to je súčasťou filmu. Týka sa to narodenia i smrti, ale aj praktických vecí. V súvislostiach Európy a Osadného ako jej súčasti sa napríklad udialo zavedenie eura. Pre deväťdesiatročnú babku – väčšina obyvateľov v Osadnom je v dôchodku – to prinieslo obrovskú zmenu. A samozrejme, ako na každú veľkú novotu, bolo ťažké zvyknúť si. Príchod euromobilu, vozidla, ktoré propagovalo euro, je tiež súčasťou filmu.
Hovorí sa v Osadnom o globalizácii?
V bežných debatách sa o nej nehovorí, ale raz ju vo filme spomenie starosta v zmysle globálneho otepľovania. Ja som totiž v Osadnom zažil sneh jediný raz, a to, keď som tam bol po prvý raz. Domáci nám stále hovorili, že tam bývajú dvojmetrové záveje, ale počas tých troch nasledujúcich rokov sme sa snehu nedočkali. Naťahovali sme ich, že si príbehy o snehu vymýšľajú a oni: Však počkajte, raz u nás zapadnete! V jednej situácii však starosta hovorí, že keď to takto bude pokračovať s globálnym otepľovaním, tak v Osadnom budú pestovať pomaranče, citróny a mandarínky. Takto sa slovo „globálne“ objaví vo filme.
Porodil vám tento film ďalšiu tému?
Bola to zhoda okolností, že som robil filmy Iné svety a Osadné hneď za sebou. Vtedy ma zaujala v televízii reportáž o návštevách v Bruseli a veľmi ma to chytilo. Teraz sa mi zdá, že som až príliš skoro po Iných svetoch skočil do novej témy. Vôbec som si neoddýchol. A cítim, že po tej paralelnej práci na filme Juraja Lehotského Slepé lásky a dokumente Osadné som sa vyčerpal a musím si oddýchnuť.
Slepé lásky ste produkovali. To je také náročné? Veď to bol úspešný film, tak čo?
Starať sa o film, ktorý je úspešný, je veľmi náročná robota. Aj keď je to predovšetkým radosť, vyžaduje si to veľmi veľa energie. Keď sa filmu darí, musí človek stále reagovať. Slepé lásky mali artovú, nekomerčnú kinodistribúciu v desiatich krajinách. O každú sa bolo treba postarať, dodať materiály, a nie rovnaké – každý má nejaké špecifické požiadavky.
Vidno to na zahraničných plagátoch Slepých lások. Každá krajina zdôraznila niečo iné.
Lebo každý pozná svoje publikum a chce ho osloviť špecifickým spôsobom. Film Slepé lásky obehol celý svet, bol na hlavných filmových festivaloch v Cannes, Toronte, Rotterdame, Sydney, Hongkongu, Karlových Varoch… A to všetko treba koordinovať, vybavovať. Na festivaly chodí najmä Ďuro Lehotský, spolu sme absolvovali mikrotúru v Spojených štátoch, film sa premietal v New Yorku a Los Angeles.
Chceli by ste ako tvorca preniknúť do Hollywoodu?
Dokumentaristi sú triezvo uvažujúci ľudia, tá práca naučí pokore, nestaviame si vzdušné zámky. Ale vidíte – Slepé lásky mali úspech aj v Amerike. Ten film nie je zbytočne preintelektualizovaný, stojí na emóciách, je veľmi čistý, vizuálny a vyvoláva silný dojem. Ukázalo sa, že tým je veľmi vďačný pre americké publikum. V Toronte mal severoamerickú premiéru a potom sa rozšíril po ďalších približne dvadsiatich amerických festivaloch.
Juraj Lehotský sa na vás obrátil ako na kamaráta, aby ste sa starali o jeho film?
Poznáme sa ešte z VŠMU, on študoval o dva roky vyššie a najprv sme boli naozaj kamaráti zo školy, z krčiem. So všetkým, čo súvisí so študentským bytím, že ľudia idú spolu na kúpalisko a večer na pivo. Takto sa poznáme dlho, ale potom sa na nás Ďuro obrátil v jednej fáze vývoja projektu Slepých lások, aby sme sa ho ujali.
Je vaša firma zárukou kvality?
Na to neviem reagovať. Robili sme tri celovečerné filmy aj tri krátkometrážne filmy. Každý z nich je veľmi špecifický a za každým aj z tých krátkych si stojím, i keď – veľké filmy dostávajú viac pozornosti. Sme radi, že každý z tých filmov má ocenenie z prestížneho svetového festivalu. Film je kolektívna práca, sám by som nič nedokázal. Dôležití sú spolupracovníci, teda kameraman a spoluproducent Ján Meliš a strihač a tiež spoluproducent František Krähenbiel. Ján Meliš má na starosti aj veci okolo financií, vyúčtovávanie grantov, administratívu, František Krähenbiel je majster postprodukcie, ktorá je v dnešných digitálnych časoch veľmi zložitá. On spája celý ten proces, je nielen skvelý tvorivý strihač, ale robí všetko, čo súvisí s dokončovacou fázou výroby filmu. Ja troška organizujem, čo práve treba, strategicky rozmýšľam, aké kroky urobiť do budúcna a mám na starosti kontakt so zahraničím.
Mávate aj pochybnosti, keď nakrúcate?
Veľa ráz som pri nakrúcaní Osadného mal aj chvíľky pochybností. A človek vtedy musí siahnuť veľmi hlboko do seba. Musí bojovať, lebo má záväzky, treba myslieť na finančnú zodpovednosť a podobne. Až teraz si môžem vydýchnuť, keď je film hotový, teší ma, že sa o ňom veľa hovorí a píše. A ja dúfam, že to bude mať osoh aj pre ten krásny kraj okolo Osadného, kde je jedinečná príroda a ľudia.
Ako to bolo v Karlových Varoch? Vyzerali ste pri preberaní ceny veľmi veselí.
Kolega Ján Meliš má dar zo všetkého si robiť „švandu“, a tak sa snažíme vždy o malý happening okolo filmu. V Karlových Varoch sme to urobili s plyšovými medvedíkmi, ktoré dostanú návštevníci europarlamentu ako suveníry. A medveď je aj symbol Rusínov a my sme robili film o Rusínoch z Osadného. A tak sme karlovarským divákom rozdali niekoľko plyšových medvedíkov.
Stále chodíte po festivaloch. Máte už zodpovedajúci šatník?
Keď nám pred tromi rokmi v Karlových Varoch povedali, že by sme mali zostať na galavečer, čo znamenalo, že možno získame za film Iné svety nejakú cenu, išli sme do Tesca a kúpili sme si najlacnejšie jednorazové polyesterové saká, len sa tak leskli na slnku. Keď sme sa teraz vracali do Karlových Varov pre Osadné, vzali sme ich opäť ako happeningový oblek a aj sme v nich preberali cenu. V Cannes sme však museli mať motýliky. Necítim sa v tom dobre, ale tam je to nepriestrelná tradícia. Režisér Michael Moore ide síce po červenom koberci v bielych teniskách, ale musí mať motýlika. Jeho nezastavia, nás by v teniskách určite zastavili.
Boli ste toto leto aj doma na východe? Ako vás tam uvítali, keď ste východ zviditeľnili?
Najmä som sa tešil, že otec zrekonštruoval starú fiatku 850 coupé z roku 1971. Je to taký veľmi lacný maličký športový veterán, ktorý už rekonštruuje päť rokov. Previezli sme sa na ňom, bola to veľká radosť. Bol som aj za pánom Lazoríkom, to je postava z Iných svetov, a ja ho považujem za proroka našich čias. Bude mať deväťdesiat, má však ohromnú energiu, ktorú mu závidím.
Oslávili ste cenu z Varov? Čo vám mama navarila?
U nás je všetko úplne normálne. Pochádzam z bežnej rodiny, otec pracoval ako technológ v Prešove v Závodoch priemyselnej automatizácie a mama bola kreslička v projektovom ústave. Moje filmy vnímajú ako obyčajní diváci a samozrejme, že z úspechov majú veľkú radosť. Vedia, že to, čo robím, ma baví a že to má zmysel.
Páčia sa vám filmy českej kolegyne Heleny Treštíkovej, ktorá pracuje časozbernou metódou a teraz zbiera aj ceny?
Vážim si jej jedinečný prístup a obetavosť, s akou zbiera materiál po celý život. Sme priatelia, ale ja necítim svoju prácu tak, že by som ju robil ako ona. Nie je to moja metóda nakrúcať niekoho priebežne dvadsať rokov. Každý má svoju vlastnú cestu.
V čom cítite tú svoju?
Každý autor má niečo základné, vnútorné témy, ktoré ho lákajú, a má aj svoj spôsob, ktorým ich zobrazí. Pre mňa je to svet jednotlivca, malého človeka vo veľkom svete. Mikrokozmos v makrosvete ponúka priestor na vážnosť aj na humor.
Hovoria vaše filmy o vás?
Dá sa povedať, že áno. Keď pozerám Osadné, veľmi sa stotožňujem aj s kňazom, aj so starostom. Všetci to zažívame: Keď chce človek niečo presadiť, musí niekam ísť, predstaviť svoj projekt, vybojovať to a niesť za to zodpovednosť. Zasadnutie samosprávy v Osadnom je – v úplne inom meradle – v podstate také isté, ako zasadnutie vlády alebo europarlamentu. Riešia sa problémy, navrhujú sa opatrenia, hľadajú sa zodpovední, ktorí budú riešiť nejakú úlohu.
Najväčší! Je to samozrejmé, lebo všetko sa odvíja odo mňa, od môjho suseda, všetci sme závislí od svojej komunity. Veď koľko ľudí v živote osobne spoznáme? Tisíc? A s tými prežijeme svoj život a tam môžeme veci ovplyvňovať. Väčšina z nás iba tam. Kto chce viac, musí preniknúť vyššie.
Vás politika neláka? Nevolali vás do nejakej strany?
Nie. Ani by som nešiel.
Hraný film nechystáte?
V súčasnosti vyvíjame v Artilerii hraný film režiséra Juraja Lehotského. Scenár píše s Marekom Leščákom. Je to o láske a truci a hlavnou hrdinkou bude štrnásťročné dievča. Bude to hraný film, ale iste tam budú skutočné veci a objavia sa v ňom aj neherci. Juraj s Marekom teraz pre scenár všetko overujú, takže cestujú napríklad po polepšovniach.
Je slovenský film v odpichovom štádiu?
Koncom 90. rokov sa nastavili parametre európskym spôsobom. A prinieslo to ovocie. Potvrdilo sa, čo všetci vieme. Nádej na skvelý film je tu vtedy, keď vzniká filmov viac. Máme teraz všetci zodpovednosť k novému Audiovizuálnemu fondu, zaradili sme sa cez tento fond medzi moderné krajiny v civilizovanom svete a dostaneme sa do rovnocennejšieho postavenia voči zahraničným kolegom. Znamená to totiž napríklad, že uzávierky grantov sa nemusia robiť do konca decembra, že jar sa nemusí filmovať na jeseň, aby sa to stihlo. To som rád. Blanka dôvery k slovenskému filmu je veľmi jemná, ale existuje. Musíme dávať pozor, aby sa to nepokazilo.
Marko Škop
Narodil sa 25. júna 1974 v Prešove, absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK (1996) a dokumentárnu tvorbu na VŠMU (2001). Pôsobil na Katedre žurnalistiky FiF UK, teraz vedie spoločnosť ARTILERIA. Nakrútil filmy: Ochrana úradu, Deň človeka pod hviezdami, Rómsky dom, Tucet (Patrik Dubovský), Pohľady na folklór, Čačipen = pravda. S Českou televíziou spolupracoval na filmoch Slávnosť osamelej palmy a Iné svety. Je producentom filmu Slepé lásky, nedávno získal cenu na Filmovom festivale Karlove Vary za film Osadné.
