„Samozrejme, že je to satisfakcia. Čo ste si mysleli? Bol som nominovaný aj za iné filmy, prvýkrát už v roku 1964 s debutom Nôž vo vode. Na odovzdávaní som sedel vedľa Federica Felliniho, ktorý ma nakoniec porazil s filmom 8 1/2. Nebol to až taký zlý pocit prehrať s Fellinim. Mal som len 29 rokov a on vtedy na cenu čakal oveľa dlhšie,“ povedal Polanski pred dvomi rokmi v rozhovore pre Pravdu počas festivalu Artfilm, na ktorom si prevzal cenu Zlatá kamera.
„Prostredníctvom svojej filmárskej cesty Polanski ukazuje, že hoci môžu mať ľudia odlišné záujmy, túžby a vkusy, podobajú sa v trápeniach, bolestiach, samote. Ciele jeho ciest vo filmoch sú takmer zhodné s cieľmi ľudského života ako takého – prežiť, nájsť domov, uniknúť vážnym problémom alebo zahnať nudu,“ napísala o jeho dielach filmová teoretička Ewa Mazierska v knihe Roman Polanski: The Cinema Of Cultural Tarveller.
Film študoval Polanski na univerzite v Lodži. A zaujal už svojimi krátkymi snímkami. Inšpiroval sa v nich napríklad absurdným divadlom (Dvaja muži a skriňa, 1958). Pre iný film, Pokazíme zábavu (1957), ho skoro vylúčili zo školy. Najal si totiž kvôli nemu skupinu bitkárov, ktorí mali vyvolať konflikt na školskej tanečnej zábave, ktorú sám zorganizoval. „Keď začínate, veľa experimentujete. Objavujete veľa vecí a neskôr si uvedomíte, že ste nič neobjavili. Že už to niekto spravil pred vami,“ povedal režisér. „Keď som študoval, skúšali sme všetko možné. Zavesili sme kameru na špagát a otáčali ju dokola. Alebo sme ju dali do škatule a spustili dolu schodmi. Bolo by smiešne a hlúpe, keby som tieto veci skúšal v súčasnosti,“ dodal.
Medzinárodnú pozornosť si Polanski získal už celovečerným debutom Nôž vo vode (1962). Príbeh zvláštneho trojuholníka získal cenu FIPRESCI na festivale v Benátkach a bol to prvý poľský film v histórii, ktorý nominovali na Oscara. Na festivale v Berlíne zaujal s druhým filmom Hnus (1965) v hlavnej úlohe s Catherine Deneuvovou. „Polanského režijná kariéra je taká zatienená jeho osobnými excesmi, až máme sklon zabúdať, že je zodpovedný za niektoré z najviac znepokojivých, moderných filmov 60. a 70. rokov. Rosemary má dieťatko a Čínska štvrť upevnili jeho reputáciu v Spojených štátoch, ale bol to Hnus, psychologický triler z roku 1965, ktorý Polanskému získal publikum v anglicky hovoriacich krajinách,“ napísal v recenzii na film pred jedenástimi rokmi denník San Francisco Chronicle. Polanski za film získal Strieborného medveďa a cenu FIPRESCI na festivale v Berlíne. Za ďalší film Slepá ulička (1966) dostal na rovnakom festivale Zlatého medveďa.
S nasledujúcim Plesom upírov (1967) síce na žiadnu prestížnu cenu nesiahol, počas jeho nakrúcania sa však zblížil s osudovou ženou. Americká herečka a modelka Sharon Tateová sa stala jeho druhou manželkou. Čakali spolu dieťa, ale namiesto radosti prišla tragédia. V roku 1969 Tateovú spoločne s Polanského ešte nenarodeným synom a ďalšími štyrmi ľuďmi zavraždili fanatickí priaznivci Charlesa Mansona. Polanski bol v tom čase v Európe.
„Moje skúsenosti mi pomáhajú urobiť udalosti vierohodnejšie a realistickejšie, ale nikdy na základe nich nevytváram príbehy. Mal by som dodať, že mám sklon pochybovať o predstave, že filmárov život je s jeho dielom prepojený,“ povedal režisér. Novinári totiž v jeho filmoch, v ktorých sa často pohráva so zlom a temnými silami, hľadali spojitosť s jeho osobným životom. „Všetko sa to začalo (stieranie hraníc medzi verejným a súkromným životom) tragédiou Sharon Tateovej, ktorá sa stala tesne po úspechu filmu Rosemary má dieťatko. Film bol o bosoráctve a potom sa stala tá nešťastná vražda, ktorá nebola dlho vyšetrená. A čo urobia médiá, keď im dôjdu nápady? Špekulujú. Sú odporne tvorivé,“ vysvetlil.
Polanského považujú jeho spolupracovníci za režiséra, ktorý je absolútny perfekcionista, vďaka čomu je k hercom niekedy veľmi tvrdý. O jeho režijných metódach kolujú hrôzostrašné historky. Pri nakrúcaní jedného zo svojich najznámejších filmov, Čínskej štvrte (1974), napríklad šermoval Jackovi Nicholsonovi pod nosom nožom, aby sa mu v tvári zjavil presvedčivý strach. Faye Dunawayovej zase pri nakrúcaní rovnakého filmu trhal vlasy, lebo nevhodne odrážali svetlo. Svoje si s ním užila aj Catherine Deneuvová. „Na pľaci neexistuje demokracia. Režisér má filmovú víziu, ktorú musí vtĺcť do hlavy všetkým zúčastneným,“ povedal Polanski v roku 1999 v rozhovore pre Die Woche.
O svojom živote napísal režisér autobiografickú knihu Roman. „Bolo to veľmi ťažké. Pre každého by to bolo veľmi ťažké. Okrem pár jednotlivcov, ktorí sú extrovertní. Keď chcete písať o určitých udalostiach, musíte sa k nim vrátiť. A sú aj také časti vášho života, ku ktorým sa vracať nechcete.“
Z filmografie Romana Polanského
Nôž vo vode (1962)
Manželia zvezú mladého stopára a pozvú ho na jachtu. Súboj dvoch mužov o priazeň jednej ženy sa môže začať. Polanského psychologickú drámu, ktorou v celovečernom filme debutoval, označil Andrzej Wajda za začiatok nového poľského filmu.
Hnus (1965)
Majstrovský psychologický triler a zároveň portrét vzniku šialenstva. Catherine Deneuvovú v prvom Polanského britskom filme prenasledujú desivé sexuálne vízie a prestáva rozoznávať medzi halucináciami a realitou, čo vyústi až do vražedného konca.
Slepá ulička (1966)
Manželov, ktorí žijú na osamelom ostrove, prekvapí dvojica gangstrov. Začína sa hra o moc a čakanie na tajomného Katelbacha. Do hlavnej ženskej úlohy tragikomédie inšpirovanej aj Čakaním na Godota obsadil Polanski sestru Catherine Deneuvovej.
Rosemary má dieťatko (1968)
Mladučká Mia Farrowová si v adaptácii románu Iru Levina zahrala tehotnú ženu, ktorá nevie, že prírastok, ktorý čaká, má byť dieťaťom satana. O snímke, za ktorú Polanski získal oscarovú nomináciu, písala kritika aj ako o jednom „z najdesivejších filmov všetkých čias“.
Čínska štvrť (1974)
Najznámejší Polanského film zo sedemdesiatych rokov. Pocta filmu noir získala štyri zlaté Glóbusy a jedenásť nominácií na Oscara. V hlavných úlohách sa tu predstavili Jack Nicholson a Faye Dunawayová.
Pianista (2002)
Polanského návrat na režisérske výslnie. Vo vojnovej dráme využil režisér aj vlastné skúsenosti z vojny, keď sa mu podarilo uniknúť z krakovského židovského geta. Pianista vyniesol Polanskému jeho prvého Oscara, získal ďalších 5 sošiek aj Zlatú palmu v Cannes.
