V našich končinách sa prvé televízne súťaže datujú do obdobia šesťdesiatych rokov, keď televízia vysielala ešte mnohé veci naživo. Napríklad aj televízne inscenácie, ktoré herci odohrali takpovediac „online“. Bez záznamu, bez strihu. „O to dôslednejšie a precíznejšie sa museli živé relácie schvaľovať už v podobe námetu,“ vysvetľuje Milan Antonič, vedúci Informačného a dokumentačného strediska Archívu Slovenskej televízie. „Preto sa aj prvé televízne súťaže odvíjali od zábavy a hlavne pesničiek, ktoré sa predsa len posudzovali jednoduchšie a predstavovali menšie riziko než hovorené slovo.“
Príkladom takejto relácie bola Malá televízna hitparáda. Pochopiteľne sa nezachovala na žiadnom médiu, ostali iba playbacky niektorých pesničiek. Súťažili v nej aj takzvané inscenované pesničky, teda predchodcovia súčasných videoklipov. Prehistorickou televíznou súťažou bola takisto nezachovaná Olympiáda kvality z rokov 1965 až 1969. Išlo o akúsi verejnú previerku výrobkov a služieb, čosi ako dnešné spotrebiteľské relácie. Jej vznik umožnilo liberálnejšie politické ovzdušie koncom šesťdesiatych rokov.
Neskoršie normalizačné obdobie prinieslo aj čudesné súťaže jednotných roľníckych družstiev či dvojmesačník V znamení trojky, kde si medzi sebou merali sily tri okresy. Z „miestopisných“ formátov napokon v osemdesiatych rokoch u diváka uspeli Dvaja z jedného mesta – veľký nablýskaný šouprogram, kde súťažili dve družstvá z dvoch rôznych podnikov v jednom meste, pričom každé malo za kapitána známeho herca či speváka.
Šestnásť rokov vtipov
Azda najslávnejšou súťažou bola relácia Vtipnejší vyhráva, ktorá dokázala zabávať divácku verejnosť v rokoch 1971 až 1987, teda šestnásť rokov! Princíp bol jednoduchý: známi herci a speváci tu rozprávali vtipy. A získavali body podľa toho, ako rozosmiali a roztlieskali divákov, čo spoľahlivo a objektívne meral takzvaný potleskomer.
V každom súťažnom kole zazneli tri vtipy súťažiacich a jeden divácky vtip. Na konci relácie divácke vtipy vyhodnotila porota. Dlhoročný moderátor, ale aj tvorca a scenárista relácie Oldo Hlaváček tak mohol vo finále vyhlásiť: „A sto korún za najlepšiu divácku anekdotu posielame pánovi Novákovi do…“ Niektoré vtipy z relácie doslova zľudoveli, ako napríklad ten o hercovi Ivanovi Mistríkovi, ktorému sa na poľovačke ani na tretí raz nepodarilo trafiť kačicu, až nakoniec s preňho typickou výslovnosťou sykaviek vyslovil legendárnu vetu: „Len ssi leť, aj s pressstreleným sssrdcom.“
Na život a na smrť?
Okrem humoru u divákov vždy bodovali súťaže, v ktorých účastníci prezentovali svoje vedomosti alebo umelecké schopnosti. Ak niekto niečo vedel, divák to vždy ocenil. Preto sa napríklad ujala relácia Desať stupňov ku zlatej vysielaná z Prahy. Dejiny komunistickej strany si zrejme popularitu nezískali, zato napríklad Jaroslav Smotlacha sa vďaka svojim znalostiam húb stal fenoménom. Napriek rozmanitým, niekedy aj sporným, speváckym výkonom sa tešil obľube aj predchodca dnešnej Superstar, súťaž Spieva celá rodina.
„Ešte staršou reláciou vymyslenou v Prahe však bola nádherná pesničková súťaž nazvaná Kto, s kým, o čom a pre koho,“ dodáva M. Antonič. „Bol to mesačník, pričom v každom diele vylosovali skladateľa, textára, speváka a k nim nakoniec aj tému. A na ňu musela do mesiaca vzniknúť pesnička. Dodnes si pamätám, ako obecenstvo zašumelo, keď sa ako téma vylosovala "lékořice“. Napokon z toho vznikol hit Lékořice, ktorý spieval Vašek Neckář."
Televízia dávala priestor vysokoškolákom aj šikovným deťom, napríklad v Príležitosti pre talenty v rokoch 1976 až 1983. „V skutočnosti tu ani nešlo o súťaž a porovnávanie výkonov, ale skôr o to, že schopné deti dostali šancu sa verejne prezentovať,“ hovorí Milan Antonič z televízneho archívu. „Samozrejme, Superstar je dobrý formát, ale mne prekáža ten obrovský stres, ktorému sú účastníci vystavení. To v starších súťažiach nebolo, pretože nebolo až také podstatné, kto vyhrá.“
Kedysi sa skrátka v televízii nesúťažilo na život a na smrť. Ani o milióny. Nebolo podstatné, kto bol najvtipnejší. Víťazom bol predsa divák, ktorý si za večer vypočul zo dvadsať vtipov a aspoň na niektorých sa schuti zasmial.
Anketa: Aký bol váš obľúbený súťažný program?
**
Milan Markovič, humorista:**
Paradoxne sa pamätám najviac na tie dávne, s ktorými televízia začínala: Hádej, hádej, hádači, alebo Desetkrát odpověz, to sú už dnes legendy, rovnako ako s nimi spojené meno autora, moderátora Dr. Jana Pixu. Sledoval som aj Šest ran do klobouku, lebo to bola rovnako hra a zábava ako súťaž. V konfrontácii s tými „vykopávkami“ sú pre mňa podstatne menej zaujímavé „modernejšie“ súťaže (Milionár a pod.), kde už nejde o zábavu, ale len a len o peniaze a navyše na Slovensku na tento žáner stále nevieme nájsť vhodného moderátora. Relácia Vtipnejší vyhráva bola na mňa príliš prvoplánová.
**
Soňa Valentová, herečka:**
Na televízne súťaže som nemala veľmi čas. Sledovala som reláciu Vtipnejší vyhráva, ale priznám sa, že len sporadicky. Keď som prišla vyčerpaná z predstavenia a išlo to v televízií, tak som si to zapla.
Alan Lesyk, výtvarník:
Spolupracoval som so zábavnou redakciou v televízii a bol som autor animovaných zneliek či titulkov vo viacerých reláciách, napríklad hádankárskej súťaže Sedem otáznikov. Takisto aj v súťaži Vtipnejší vyhráva som vytvoril výtvarný návrh Oskara vtipkára – maskota, ktorý sa dával za odmenu za najlepšie vtipy v relácii. Osobne som najradšej sledoval Šesť rán do klobúka a vo všeobecnosti súťaže, v ktorých sa človek aj niečo dozvedel.
Rasťo Piško, humorista:**
Pozerával som súťaž Desať stupňov ku zlatej, pretože som obdivoval ľudí, čo mali ušľachtilé koníčky a vyznali sa v opere, alebo dejinách filmu. Súťaž Šesť rán do klobúka ma až tak nebavila, ale zato z detstva si veľmi dobre pamätám na reláciu Hádej, hádej, hádači. Súťažiaci v nej dostal otázku a poveril známeho herca alebo speváka, aby mu poradil. Špeciálne komik Jaroslav Štercl vedel všetkých dopliesť. Podobný princíp sa neskôr opakoval aj v iných súťažiach, napríklad v relácii Videostop.
