Dnes je zvykom, že televízie preberajú osvedčené zahraničné formáty. Ako vznikla relácia Vtipnejší vyhráva? Bol to váš nápad?
Musím vás sklamať, nápad pochádzal z Japonska, odkiaľ to priniesol jeden novinár. Napadlo nám, že by sa takýto program mohol vyrábať aj v Československu. Prvý pilotný diel sa skúšobne nakrútil s troma moderátormi…
Ktorí to boli?
Práveže som ich nechcel menovať… Ale vlastne na tom nič nie je, boli to Anton Mrvečka, Ivan Krajíček a mňa zavolali ako tretieho, aby som sa tiež o niečo pokúsil. Napokon si ma vybrali, hoci som sa dovtedy venoval skôr rozhlasovej než televíznej zábave. Program sa mi páčil najmä preto, že mal prívlastok „súťažno-zábavný“. Navyše na rozdiel od dnešných programov tu súťažili profesionálni herci, speváci, výnimočne aj tanečníci. Dnes sa v súťažných reláciách zneužívajú diváci, predstavujú materiál pre vysielanie, alebo, poviem to otvorene, pre vysielací čas. A robia to veľmi vďačne, pretože každý človek na seba prirodzene rád upozorňuje. Veď už deti na seba pútajú pozornosť trebárs tým, že vykrikujú.
Vtipnejší vyhráva vznikol na počiatku normalizačnej éry, čo neboli veľmi veselé časy…
Vtedajšia doba naozaj nebola príliš spôsobilá pre zábavnú tvorbu, no napriek tomu – alebo možno práve preto – chrlila jeden vtip za druhým. O to mi prichodia dnešné časy smutnejšie, pretože ak dnes naďabíte na vtip, je to takmer na Nobelovu cenu za humor. Neviem sa dopátrať príčiny tejto anomálie, prečo sa už toľko nerozprávajú vtipy a ak, tak staré, recyklované.
Nebáli ste sa, že sa rozprávanie vtipov rýchlo omrzí?
Vo „vtipáku“ sa vysielali aj pesničky alebo scénky, ktoré dnes takisto temer vymizli. Hrali ich divadelní herci, ktorí si z divadla odskočili robiť „estrádu“, ako sa tomu vtedy hovorilo. Bol som moderovať pred dvoma rokmi istý ples a nechceli odo mňa vôbec nič, žiadnu zábavu, len aby som prečítal mená sponzorov. Na scénky, na skeče sa úplne zabudlo. Pre mňa boli krásne roky, keď som sa ich učil hrať, postupne som sa ich učil aj písať a neskôr aj prekladať. Pretože Jaroslav Dietl písal po česky scenáre pre pražské zábavné programy a mňa prizvali, akoby som niektoré texty preložil do slovenčiny. Dokonca som za túto spoluprácu s Jaroslavom Dietlom dostal cenu českých spisovateľov.
Ako ste do relácie zháňali vtipy?
Denne som dostával množstvo listov, ak ich bolo sto, tak to bolo málo. Chodili do televízie, ale aj mne domov. Ešte donedávna som nachádzal neotvorené listy, pretože sa to všetko naozaj nedalo spracovať, hoci v televízii na to vyčlenili špeciálne oddelenie a aj manželka mi veľmi pomáhala. Práve diváci mi teda pomáhali vo veľkej, ak nie priamo rozhodujúcej miere, vytvoriť tú obrovskú zásobu vtipov. Neskôr sme sa ich snažili tematicky odlíšiť, napríklad na vtipy lekárske, športové, alebo o manželskej nevere – hoci tú nám veľmi neodporúčali, lebo bola v rozpore so socialistickou morálkou. Neskôr sme tematické okruhy vyberali podľa toho, pre aké obecenstvo sme hrali. Program sa totiž pôvodne nakrúcal každých 14 dní v televíznom štúdiu. V ďalších rokoch sa vysielal iba raz do mesiaca, ale zato z kultúrnych domov celého Československa.
Neskôr ste reláciu nielen moderovali, ale písali ste aj scenáre.
Bola to pre mňa nová skúsenosť, ale veľmi cenná. Musel som napísať scenár a odovzdať ho zviazaný, ako knižku. Náš dramaturg Dušan Gábor posunul svojimi pripomienkami program oveľa ďalej, k lepšiemu. Každý televízny program, aj jeho príprava, potrebuje oponentúru.
Smiali ste sa pri písaní scenárov?
To sa nedá. Ale presvedčil som produkciu, že najskôr treba vybrať hercov a až potom môžem na nich „našiť“ scenár. Často som si ich pozývanie zobral do vlastných rúk. V relácii sa zakaždým stretla iná zostava a vďaka tomu som sa zoznámil s mnohými známymi a populárnymi osobnosťami. Mal som možno spoznať vari všetkých žijúcich hercov.
Na ktorú konkrétnu reláciu rád spomínate?
Napríklad na Vtipnejší vyhráva v Slovenskom národnom divadle. Keď som prišiel prvýkrát za riaditeľom SND Kákošom a navrhol som mu to, vyhodil ma. Kričal, že to neprichádza do úvahy. Vtedy malo Národné divadlo ako patronátny podnik dimitrovku. Zašiel som teda za jej riaditeľom. Keď zavolal riaditeľovi SND on, hneď to bolo iné a nápad sa nakoniec zrealizoval. Vznikla asi najlepšia nahrávka Vtipnejší vyhráva a odvysielala sa na Silvestra.
Kto boli osvedčení rozprávači vtipov?
Láďa Menšík, Jiřina Bohdalová, Jiří Sovák… Ďuso Pántik, Ivan Rajniak, Mišo Dočolomanský, to bola záruka veľkého úspechu. A, samozrejme, František Dibarbora a môj dlhoročný partner Ivan Krajíček.
Vtipnejší vyhráva bola relácia viac súťažná alebo zábavná?
O tom som, pravdupovediac, nikdy nerozmýšľal. Že sa v relácii súťažilo, možno primalo diváka k väčšej sústredenosti. Ale medzi účinkujúcimi o súťaživosti nemohlo byť ani reči. Akurát najlepší spomedzi diváckych vtipov dostal odmenu…
Sto korún?
Áno, mám to ešte stále v hlave: „Stokoruna putuje do Karlových Varov, divákovi…“ (smiech)
Ako ste sa vyrovnávali s obrovskou popularitou?
Neskôr som už nikdy nič podobné nezažil. Prišiel som do Prahy a nemohol som ísť ani sám po ulici, pretože mi všade ponúkali vypiť. Mal som zlatý kľúč, ktorým som otváral všetky dvere. Bolo to aj nepríjemné, pretože sa mi nedalo samotnému si sadnúť do reštaurácie. Museli sme si utajiť domáce telefónne číslo. V podnikoch mi ponúkali povedzme stavebný materiál, za ktorý som si mohol postaviť nie dom, ale celú ulicu. Bol som taký sprostý, že som to nevyužil.
Ale ostali vám spomienky, nie?
Áno, a hlavne sa s odstupom času sám čudujem, ako som toľko práce vôbec mohol fyzicky zvládnuť.
