„Keďže sa nepokladám za výnimočného človeka, keďže som obyčajný rozprávač príbehov, je každý môj príbeh skutočnou súčasťou môjho života. Zdá sa mi, že kritiky mojich diel, ktoré sú úprimnými pravdivými svedectvami o mne samom, že tieto kritiky, či už dobré alebo zlé, sú vždy nevkusné, nevhodné, akoby ma niekto chcel súdiť ako človeka – tak je medzi mnou a mojím dielom dokonalá jednota,“ povedal Fellini. Hoci jeho filmy získavali jednu cenu za druhou, našli sa aj ľudia, ktorým ležali v žalúdku.
Napríklad slávny Sladký život (1960), ktorý získal Zlatú palmu na festivale v Cannes aj Oscara za kostýmy a dnes je považovaný za majstrovské dielo, vyvolal vo svojej dobe škandál. Vatikánsky denník L'Osservatore Romano ho napríklad označil za vulgárny a odporný výtvor. „Doteraz som nepochopil, čo vo filme pohoršovalo, alebo to aspoň nechcem pochopiť. Vždy, keď som sa chcel pýtať tých, ktorí boli pohoršení, nedostal som sa k tomu, aby som sa dozvedel, čo ich uviedlo do rozpakov. Odpovede, ktoré dávali, boli také infantilné, že ani nestojí za to o nich hovoriť,“ napísal režisér.
Spočiatku sa Fellini živil ako novinár a karikaturista, neskôr sa dostal k filmu a začal spolupracovať s Robertom Rosselinim. Bol aj spoluautorom predlohy ku kľúčovému dielu talianskeho neorealizmu Rím otvorené mesto (1945). Samostatne debutoval v roku 1950 filmom Biely šejk. „Keby film neexistoval, keby som nestretol Rosseliniho a keby cirkus ako predstavenie mal stále aktuálny význam, bol by som sa veľmi rád stal riaditeľom veľkého cirkusu,“ citoval režiséra časopis Film a doba.
Fellini bol rovnako ako veľa umelcov komplikovaná osobnosť a spolupráca s ním nebola jednoduchá. „Keď som za ním niekedy prišiel na nakrúcanie, všetci mi hovorili, aby som chodil častejšie, lebo Fellini sa vtedy zmení z morózneho na milého,“ zaspomínal si na režiséra Juraj Jakubisko, s ktorým sa časom spriatelili. „Keď som ho sledoval v štúdiu pri nakrúcaní, videl som, ako sa rozčuľuje, lebo mal na konci filmu Interview na všetko padať prach a jemu nijaká náhrada nevyhovovala. Kričal, že si zožerie klobúk,“ dodal režisér, ktorý Felliniho manželku, herečku Giuliettu Masinu, obsadil do hlavnej úlohy v Perinbabe.
Ani herci to so slávnym režisérom nemali vždy jednoduché. Napríklad pri nakrúcaní slávnej scény, v ktorej sa vo filme Sladký život Anita Ekbergová kúpe vo fontáne di Trevi. „Keď budete sledovať scénu, ako sa kúpem vo Fontáne di Trevi, spomeňte si na to, že sme to nakrúcali celý týždeň v januári a voda bola o to ľadovejšia, že do fontány pritekala z hôr,“ povedala Ekbergová pred šiestimi rokmi, keď bola hosťom MFF Bratislava.
Herci navyše často pri nakrúcaní s Fellinim ani nepoznali scenár. Režisér totiž tvrdil, že obsadenie jeho filmov by potom svoje úlohy mohlo poňať odlišne od toho, ako ich videl on a jeho by to potom stálo celé dni práce navyše, aby hercov správne preorientoval. „Obmedzujem sa na veľmi neurčité pokyny k tomu, čo majú herci v danom okamihu robiť, niekedy im len hovorím, aby sa tvárili šťastne alebo smutne, unavene, stiesnene, hladne alebo opito. Skrátka, zdá sa, že register ľudských výrazových prostriedkov je relatívne obmedzený a nie je nutné úplne presne poučovať herca o povahe udalostí, ktoré majú vyprovokovať jeho radosť alebo smútok,“ povedal v rozhovore, ktorý vyšiel koncom šesťdesiatych rokov aj v časopise Film a doba.
Felliniho filmový svet je často plný snových asociácií a niekomu sa môže zdať nezrozumiteľný. Podľa režiséra však filmy netreba chápať. „Nepáči sa mi pojem pochopiť film. Nemyslím si, že logické pochopenie je podstatným prvkom pre akceptovanie akéhokoľvek umeleckého diela. Buď k vám dielo prehovára, alebo vám nehovorí vôbec nič. Ak sa vás nejako dotkne, nemusíte ho vysvetľovať; v opačnom prípade žiadne vysvetlenie nepostačí na to, aby vo vás vyvolalo nejakú emóciu.“
