Markovič: Satira sa trestá aj dnes

05.12.2009 11:00
Milan Markovič
Humorista Milan Markovič. Autor:

Rádio bolo nielen dobrým spoločníkom, ale postupne tiež čoraz tvrdším kritikom socialistického systému. Humorista Milan Markovič však tvrdí, že snahy potláčať satiru existujú aj v súčasnosti.

Vyskúšali ste si tvorbu rozhlasovej i televíznej zábavy. V čom je medzi týmito disciplínami rozdiel? V čom je rozhlasová zábava špecifická?

Spoločná pre oba druhy tvorby bola prítomnosť obecenstva a forma priameho vysielania. Ak aj došlo k výnimke a program sa z nejakého dôvodu nahrával, dodržal som minutáž tak, aby doň nebolo potrebné strihať. Dodnes to považujem za jediný možný poctivý prístup k divákovi či poslucháčovi. Rovnako sa u mňa nikdy nestalo, že by sa do hotovej relácie primiešavali reakcie obecenstva – potlesky, smiechy a pod. Tu už podľa mňa – napriek pomernej bežnej praxi – ide o akýsi milosrdný podvod na človeku pri prijímači. Takéto „vylepšovania“ sú obvyklé v oboch médiách; jednoduchšie je to v rádiu, kde účinkujúci často nevie spoľahlivo nahradiť absentujúci obraz, a tak mixovaním spomínaných reakcií dáva poslucháčovi najavo, že atmosféra na nahrávke je skvelá a pointa bola úžasná, len on to nie celkom pochopil. Napodiv na 99 percent poslucháčov to spoľahlivo zaberá. Tvoj partner je mikrofón, často mi pripomínali rozhlasoví režiséri, keď som mal z divadla tendenciu príliš spolupracovať s kolegom. To som si zapamätal ako najdôležitejšie špecifikum technického charakteru. Čo sa tvorby týka, podstatné je nahradiť poslucháčove oči, resp. neznervózňovať ho poznaním, že trebárs obecenstvo sa smeje, ale on netuší na čom. Preto si často treba odpustiť pohybové a mimické exhibície, hoci prítomnosť obecenstva k nim zvádza.

Hoci Vás verejnosť poznala z RND, z rozhlasu i z televízie, Vaša relácia Pod Pyramídou sa stala skutočným fenoménom. Čomu pripisujete jej obľúbenosť?

Jednak to bol asi celkom iný druh humoru než sa dovtedy šíril éterom, jednak sme vysielali v rokoch 1987–1991, keď každá odvážnejšia myšlienka rezonovala celkom inak ako povedzme dnes.

V závere „socialistickej“ epochy predstavovala „pyramída“ oslobodzujúci závan slobody. Bol to dôsledok odvahy tvorcov, alebo aj neschopnosti unaveného režimu brániť sa?

Možno aj to aj to, dodnes mi to nie je celkom jasné. Peter Weiss mi neskôr rozprával o tom, ako sme týždeň čo týždeň boli na pretrase na ÚV KSS; ale priamy zákrok sa črtal až keď som dostal predvolanie na povestnú krajskú správu na „Februárku“. Chvalabohu, nemusel som ho už poslúchnuť. Pozvánka bola na 21. 11. 1989. Skvelé bolo, že som už vlastnil PC, a tak sa jednoducho dali vyhotoviť dve verzie scenára. Jeden išiel na schválenie, druhý – s malými zmenami a doplnkami – sa použil pri vysielaní, pričom zmeny sme vydávali za momentálnu improvizáciu.

Tušili ste vtedy, že tak blízko za dverami je slobodná spoločnosť? A že sa v nej tak skoro – paradoxne – dočkáte ďalších zákazov?

To s istotou nemohol tušiť nikto, hoci také úkazy ako výnimočný stav v Poľsku, pád berlínskeho múru a predovšetkým nebývalé ohlasy z Kremľa všeličo naznačovali. Nuž a tie zákazy boli (a sú dodnes) svedectvom o tom, že sme svoj tieň stále ešte neprekročili. Keby boli dnes pokusy vysielať programy podobného charakteru ako boli Pod Pyramídou a Večer MM, ručím za to, že prišli by aj postihy. Možno rafinovanejšie prezentované, ale prišli by. Vidíte predsa, akých zákrokov sa dočkala tlač.

Prečo dnes cítime nedostatok politickej satiry? Je sloboda, aj motívov je dostatok…

Na to je jednoduchá odpoveď. Jednak niet tvorcov a dramaturgických počinov, jednak je tu obrovský tlak na komerčnú úspešnosť za každú cenu, žiaľ aj vo verejnoprávnych médiách. Nuž a kabaret – taký aký má byť, nie taký, aký sa dnes tak nazýva – sa asi nepovažuje za komerčný ťahák, neviem. Máme dostatok „celebrít“, chýbajú však osobnosti. Medzi tvorcami, dramaturgmi, režisérmi i medzi tými, ktorých zvykneme označovať za zodpovedných za súčasný stav zábavy. Často mám dojem, že práve oni sú skôr nezodpovední.

Myslíte si, že by dnes rádio mohlo byť takým príjemným spoločníkom ako v minulosti?

Celkom určite. A myslím si, že ním aj je. Nepochybujem však o tom, že ubudlo ľudí, čo o takú príjemnú spoločnosť stoja. Podstatne „zaujímavejšie“ je predsa zisťovať, kto koho zabil, znásilnil, kto čo ukradol, akej „myšlienky“ sa dopustila tá či oná modelka. Treba rýchlo zarábať a čo najviac, treba sa rýchlo najesť (a čo najviac, prirodzene), treba sa aj rýchlo zasmiať a podľa možnosti nepátrať po nejakej hlbšej myšlienke. Sme svedkami masovej zmeny vkusu, ktorú celkom zákonite priniesli veľké spoločenské zmeny.

ANKETA: Počúvali ste radi rádio?

Olivek Bakoš, filozof:
Začalo to už v útlom detstve, keď som sa naučil sám zapnúť rádio. Vždy v nedeľu, ešte kým rodičia spali, som schúlený na obľúbenej stoličke počúval so zatajeným dychom a niekedy i so zavretými očami rozprávku, pretože som potom videl príbeh akosi jasnejšie a bezprostrednejšie. Neskôr to boli najmä relácie, ktoré mali humorný nádych, pokiaľ si spomeniem, najmä Maratón. Ale celý rok som sa tešil najmä na ďalšie rozhlasové silvestrovské pásmo. Zdalo sa mi aj po nástupe televízie akési lepšie a razantnejšie. Bol som v tomto období televízii úprimne vďačný, že aspoň na silvestrovský večer rozhlasový prijímač doslova „vyslobodila“ a preto mohol patriť iba mne.

Dušan Fabián, psychológ
Zo zábavných relácii si najviac pamätám na rozhlasové Silvestre, ktoré sme doma počúvali už v čase, keď som bol dieťa. A na rozhlasových Silvestroch ma najviac fascinoval herec a komik František Dibarbora. Jeho nezabudnuteľné pesničky mi utkveli v pamäti dodnes.

Daša Čejková, spisovateľka
V sobotu som pravidelne zapínala rádio o 13. hodine, kedy sa začínal košický Maratón. Pokračovalo to rozhlasovými hrami pre mládež, na ktorých sa mi najviac páčil herec Emil Filo a jeho zvláštny hlas. Doma muselo byť všetko upratané a nachystané, lebo soboty boli u nás rozhlasové.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk